Bratia Ján a Milan Šinálovci pochádzajú zo zatopených Oravských Hámrov. Tvrdia, že Oravská priehrada je prekliata na všetky strany. "Keď starí ľudia odchádzali zo svojich domov, preklínali ju." Väčšina Oravčanov sa presídlila na juh Slovenska.

So vstupom do Európskej únie sa často hovorí aj o možnosti pracovať a žiť v niektorej z bohatších krajín. Či tam však napokon pôjde veľa našich ľudí, nie je vôbec isté. Výskumy o Slovákoch totiž hovoria, že máme problém presunúť sa aj z okresu do okresu, nieto z kraja do kraja, či dokonca do zahraničia. Vraj sme príliš viazaní na svoju rodinu, priateľov, domov.

O tom, ako ťažko sa naši ľudia dokážu zmieriť s presídlením, svedčia aj príklady nútených sťahovaní z bližšej i dávnejšej minulosti.

Najmä v období po druhej svetovej vojne rástli na Slovensku obrovské vodné diela, fabriky, sídliská. Zanikali tak desiatky obcí a tisíce ľudí sa, hoci s odškodnením, museli proti svojej vôli vysťahovať zo svojich domovov. Ľudia z vysťahovaných obcí žijú dnes na iných miestach, majú nových susedov, museli sa prispôsobiť novej situácii.

Zvykli si, alebo s trpkosťou spomínajú dodnes?

Oravská priehrada je prekliata, hovoria ľudia zo zatopených obcíPod vodami Oravskej priehrady zmizli štyri obce - Oravské Hámre, Ústie nad Oravou, Slanica a Osada. Ľudia sa dlho zdráhali svoje rodné domy opustiť. O výstavbe priehrady sa však uvažovalo desaťročia predtým, ako ju v roku 1941 začali stavať. Prvýkrát už v 19. storočí, po mimoriadne ničivej povodni. Tie sa v tejto časti Slovenska opakovali často a robili obrovské škody. V roku 1953 spustili na priehrade prvý agregát. V tom čase už žili obyvatelia štyroch obcí na iných miestach. Veľká časť z nich na juhu Slovenska, okolo Trnavy alebo blízko maďarských hraníc.

Bratia Ján a Milan Šinálovci pochádzajú zo zatopených Oravských Hámrov. Matku majú pochovanú na cintoríne v Hámroch. Nemuseli ho rušiť, lebo stál na okraji plánovaného vodného diela.

"Ostatné cintoríny sa likvidovali, mŕtvych exhumovali a pochovávali inam. Ľudia plakali, mnohí za to čakali trest. Na Orave sa hovorilo, že keď raz niekoho pochovajú, už má ostať tak. Ale na cintoríny voda z priehrady ísť nesmela," spomína jeden z bratov.

Cintorín, kde majú pochovanú mamu, však rokmi tiež spustol a ľudia tam chodia iba zriedkavo. Šinálovci boli pri hrobe naposledy pred piatimi rokmi. Autom sa tam dostať nedá, treba prejsť kus cesty pešo a oni z roka na rok menej vládzu. Vždy zapália sviečku doma a pomodlia sa za mamu. Najviac ich bolí, že otca nemohli pochovať k mame. "Mama zomrela ešte predtým, ako priehradu stavali. Keď začali obyvateľov z Hámrov sťahovať, môj otec sa rozhodol, že skúsime lepšiu zem na juhu Slovenska. Myslel si, že skôr nadobudneme gazdovstvo," hovorí Ján. Otec Šinál robil dvanásť rokov v Amerike, a tak mohol kúpiť domček neďaleko Cabaja-Čápora.

"Snažili sme sa hospodáriť, ako sa dalo, ale otec nebol šťastný. Nakoniec sme sa sťahovali späť na Oravu," hovoria bratia. Do zatopených Hámrov sa už vrátiť nedalo, prišli teda do starorodičovského domu v oravskej obci Vitanová. Jeden z bratov Šinálovcov v ňom žije dodnes.

"Neboli sme síce úplne doma, ale Vitanová bola predsa len na Orave. Tam nás ťahalo. Hneď sme sa všetci nadýchli, tu bol celkom iný vzduch ako na dolniakoch. Otec tu doslova ožil a zomrel až v úctyhodnom veku. Dobre sme urobili, lebo na nížine chradol a nebol by nám dlho ostal. Zomrel, keď mal 93 rokov, pochovali sme ho vo Vitanovej. Na cintoríne v Hámroch, aj keď ho voda nezatopila, sa už pochovávať nedalo," hovoria bratia.

Potom s istotou v hlase tvrdia, že priehrada je prekliata na všetky strany. "Tak hovoria starí Oravci. Keď starí ľudia odchádzali zo svojich domov, preklínali ju."

Šinálovci si dodnes pamätajú, kde mali krčmy Sliva a Gazdík, kde stál obchod Kubalovcov. Pamätajú si aj sváka Kavuláka z Osady, ktorý sa držal svojho gruntu zubami-nechtami. Vojaci mu strhli strechu, no on vo svojom dome ostal. Nakoniec však musel pred vodou odísť aj on.

Mnohí starí ľudia si na nížinu nezvykli a po pár mesiacoch či rokoch umierali.

Starý strom nepresadíš

Ľudia, ktorí prišli o domov kvôli výstavbe priehrad či veľkých fabrík, neraz trpia dlhodobým smútkom a psychickými poruchami. Psychológovia to porovnávajú so syndrómom vyhnancov. Presunúť sa pár kilometrov od domova je pre niektorých rovnako ťažké ako odísť z vlasti.

Podľa psychológa PhDr. Jindřicha Cupáka tu dôležitú úlohu zohráva vek. Zatiaľ čo mladší dokážu zmeny prijať lepšie a zvyknúť si na ne, pre starých ľudí je to často neprekonateľná prekážka. Osudy ľudí vysťahovaných zo svojich dedín to potvrdzujú.

"Dôležité je nepochybne aj to, aký vzťah mal človek k pôde. Týka sa to práve týchto prípadov. Na Slovensku sa zväčša vysťahovávali dediny, a tam zvykli byť väzby na pôdu veľmi silné. Vlastnili ju ich predkovia a ľudia neraz museli vynaložiť obrovskú námahu, aby si ju udržali. Ak o ňu prídu, stratia s ňou aj životodarné korienky. Nie nadarmo sa hovorí, že starý strom nepresadíš," hovorí psychológ.

Aj to je dôvod, prečo hlavne starí ľudia po presťahovaní vnútorne trpia a neraz predčasne zomierajú. U mnohých sa objavujú psychické poruchy, ktorými predtým netrpeli. Sú zmätení, majú pocity ohrozenia, že ich niekto prenasleduje.

Opatovčania sa chodili lúčiť do krčmy

Dedinka Horné Opatovce pri Žiari nad Hronom sa stala definitívnou minulosťou v roku 1969. Šestnásť rokov po tom, ako blízko nej začali čmudiť vysoké fabrické komíny žiarskej hlinikárne. Vetry sú v kotline orientované tak, že takmer všetok škodlivý prach hnali práve na Opatovce.

Ľudia sa z hlinikárne najprv tešili. Budú mať zabezpečnú robotu a pár krokov do fabriky. Rýchlo však vytriezveli. Najprv začali vymierať včelstvá. Utešovali sa, že je to nejaká včelia choroba. Len starí otcovia hovorili, že to bude fabrika. Taká včela je vraj dokonalý indikátor čistoty. Potom to už šlo na zvieratá, ba aj na ľudí.

Sedemdesiatpäťročná Helena Obertášová bola poslednou opatovskou krčmárkou. Každý, kto odchádzal, prišiel sa rozlúčiť do krčmy. Poplakala si s každým nanovo. "K včelám sa pridali kravy," spomína. "Začali im na bokoch navierať obrovské hrče. Nevládali chodiť. Niektoré odišli ráno na pašu a naspäť už nemohli. Museli ich doviezť na traktore alebo aute. Potom ich utratili."

K chorým včelám a kravám pribudli neskôr deti i dospelí. Problémy mali najmä s dýchacími cestami a alergiami. V roku 1960 vláda rozhodla, že Horné Opatovce treba vysťahovať.

"Bolo to veľmi ťažké a mnohí ľudia to neuniesli. Sťahovali sme sa hlavne do Žiaru a Hliníka nad Hronom. Dnes sme roztrúsení po celom Slovensku. V Hliníku aj v Žiari sú dnes opatovské ulice," hovorí Helena Obertášová. Ona si manželom postavila dom na žiarskej Opatovskej ulici. Keď je manželovi smutno, píše básne a piesne o rodných Opatovciach. Jedna z nich sa stala pre rodákov akousi nepísanou hymnou.

Bývalí Opatovčania sa začali stretávať až po roku 1989. Založili si občianske združenie, cez ktoré chcú zachrániť poslednú pamiatku obce - kostol svätého Vavrinca. Chcú ho premeniť na pútnické miesto a zatiaľ sa im darí. Koncom jari začali kostol opravovať.

"Ja som bola s týmto kostolom vždy tesne spojená. Náš dom a krčma stáli tesne v jeho blízkosti. Keď som išla k rodičom, prechádzala som popred kostol. Aj do obchodu som tade chodila. Vždy, keď tu stojím, spomeniem si na to," hovorí Helena Obertášová a ukazuje na zarastené miesto, kde stál jej dom a kde pestovala kvety.

Z celej dediny zostal len kostol, škola a zvyšok fary. Dnes si Opatovčania ukazujú svoje domy aspoň na veľkej makete, ktorú postavili pod strieškou blízko kostola. Kedysi ich tu žilo 1300. Keď majú stretnutie, najprv sa zídu v kostole na omši a potom sa porozkladajú na lúčke blízko neho, vytiahnu typické opatovské koláče, kávu, víno. Dlhé hodiny spomínajú a spievajú staré opatovské pesničky. Spomenú si aj na tých, ktorí odchod z rodiska neuniesli. Ako napríklad sváko Ondro. Po odsťahovaní na sídlisko nežil už ani rok. Stále chodil po byte dookola a hľadal dreváreň, kde by si mohol dreva narúbať.

Pozeral sa, ako odstreľujú jeho dom v Kanianke

Ignác Špeťko s manželkou pravidelne naštartujú auto a vydajú sa z panelákového domu v Kanianke do neďalekého Koša. Chodia tam na cintorín, kde ležia ich blízki, a do záhradky. Pozemok im ostal, dom kde žili, zbúrali.

Pod dedinkou Koš blízko Prievidze objavili pred rokmi bohaté zásoby uhlia. Začalo sa ťažiť a veľká časť dediny to mala zrátané. Dnes ostalo z dediny torzo v nepoddolovanej časti obce. Prevažná časť obyvateľov sa vysťahovala do Kanianky na sídlisko. Rodinné domy vymenili za paneláky. Mladší si zvykli ľahšie, starým ľuďom to robilo problémy.

"Bude to už osemnásť rokov, čo sme preč. Zvykli sme si, ale do Koša nás to stále ťahá. Aj keď v tejto časti už domy nestoja, my sa tu cítime stále doma. Začiatky boli pre nás veľmi ťažké," spomína Ignác Špeťko.

Kanianka síce nie je ďaleko a bývalí obyvatelia Koša sa tu stretávajú, ale chodiť do Koša pravidelne nie je pre nich lacné. Tam a späť je to okolo tridsať kilometrov.

Ignác Špeťko si pamätá, ako búrali jeho rodný dom. Mal pevné základy, museli ich odstreliť. Trhalo mu pritom srdce. Dodnes uvažuje, či by mal ich dom naozaj také poruchy statiky, aby sa v ňom nedalo žiť. Keď búrali poslednú pamiatku starého Koša - kostol svätého Andreja, ani sa nešiel pozrieť. Ťažiť sa začalo aj pod ním a v stenách sa objavovali trhliny. Kostol mal narušenú statiku.

Skôr, ako ho vyhodili do vzduchu, rozhodli sa zachrániť jeho najvzácnejšiu časť - 400-tonovú svätyňu zo 14. storočia oddelili od novšej časti kostola a na špeciálnom aute ju viezli takmer tri kilometre do novej časti obce. V ten deň sa v Koši zhŕkli novinárske štáby z celého Slovenska aj zo zahraničia. Na Slovensku sa totiž takýto pokus konal prvý raz. Niečo podobné zažili pred rokmi Česi, keď prenášali kostol sv. Barbory v Moste. Tam sa však prenos dial po koľajniciach, kým v Koši po ceste. Prenos sa podaril. O niečo neskôr uložili do zvyšku kostola silné trhaviny a odpálili ich. Bola to sekunda. Posledná pamiatka starého Koša sa stala minulosťou. S pohnutím to sledovali aj pôvodní obyvatelia.

"Ja som tam s manželkou nešiel, určite by sme si poplakali. Viem, čo nás to stálo, keď sme sa sťahovali do Kanianky. Najviac trpela manželka, trvalo to mesiace," hovorí pán Ignác. Sťahovali sa tesne pred Vianocami. Štedrovečernú večeru varili ešte v Koši, večerali už v Kanianke. "Boli to smutné Vianoce. Našťastie, zvykli sme si. Mnohí starí ľudia boli na tom podstatne horšie."

Žije vo svojom a čaká, kedy príde do Slatinky voda

Ján Slosiarik zo Slatinky má už 94 rokov, no je stále svieži. Najradšej sa prechádza svojou rodnou obcou a sleduje, čo sa pomenilo. Väčšinu susedov už dávno nemá, žijú prevažne v blízkej Zvolenskej Slatine.

O tom, že Slatinka sa stane kvôli priehrade minulosťou, sa hovorí už pol storočia. Časť ľudí ostala, väčšina sa odsťahovala. Niektoré domy zbúrali. A do niektorých vysťahovaných domov sa prisťahovali chalupári. Nik nevie, kedy a či vôbec voda priehrady zvyšok Slatinky zatopí.

"Je to už päťdesiat rokov, čo žijeme v neistote. Dedina aj je, aj nie je. Niekoľko nás tu ešte žije, ale nemáme obchod, školu. Cez zimu je to tu odrezané od sveta. My so ženou tu cez zimu nebývame, chodíme k synovi do Zvolena. Sme šťastní, že ho máme, ale začiatkom leta nás to už ťahá sem. Do svojho," hovorí Ján Slosiarik.

V Slatinke sa narodil a rád by tam ostal do konca. "Bola to živá dedina, ľudia si pomáhali. Mnohí ťažko niesli vysťahovanie, ale hádam si už zvykli. Majú to vo Zvolenskej Slatine pekné, ale ja hovorím - doma je doma." S mnohými bývalými susedmi sa už vôbec nestretáva, nitky sa pretrhali. "Viem však, že niektorí hromžia. Mohli tu ešte roky bývať, keď sa nič okolo priehrady nedeje." Nakúpiť sa tu už nedá, každý týždeň im robí nákupy v meste syn. "Boli aj lepšie časy. Ženy chodili dolu pred obchod a tam trkotali. Mali sme aj školu, iba kostol nie. Museli sme chodiť do Zvolenskej Slatiny," hovorí Ján Slosiarik. Na gánku jeho dlhého dedinského domu sa vetrajú na slnku periny. Po dlhej zime ich chce domáca pani poriadne vyvetrať. Jej manžel zatiaľ obíde celú dedinu, aby zistil, čo sa tu za pár mesiacov pomenilo. "Takmer nič," hovorí spokojne. Stále žije v nádeji, že ho žiadna voda z rodnej Slatinky nevyženie.

O kontroverznej priehrade Slatinka sa hovorí od roku 1954, keď sa projekt objavil v štátnom vodohospodárskom pláne. Za polstoročie prešli obyvatelia Slatinky zložitým obdobím a dodnes nevedia, čo bude ďalej. V októbri minulého roka totiž obecný úrad vo Zvolenskej Slatine územné konanie na stavbu vodného diela zastavil. Domy, ktoré v Slatinke ostali, patria štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba. Ten ich má prenajímať do obdobia, kým ich neprikryje vodná hladina. Občianske združenie Slatinka sa už roky snaží o to, aby sa lokalita zachránila.

Najviac pôvodných obcí zhltli priehrady

Podľa údajov mimovládnej organizácie Ľudia a voda padlo na Slovensku za obeť veľkým vodným dielam okolo sto obcí. Jedným z rekordérov je Liptovská Mara, kde kvôli vode museli vysťahovať obyvateľov trinástich liptovských obcí.

Výstavba veľkých vodných diel vyvoláva diskusie nielen u nás, ale aj vo svete. Pred niekoľkými rokmi prebehli tlačou informácie o masakre voči obyvateľom mestečka Chixoy v Guatemale. Chixoy stálo v ceste veľkej priehrade, pôvodní obyvatelia ho však odmietali opustiť. Snaha o násilné vysťahovanie vyvolala odpor v celom svete.

Ešte zložitejšie to bolo pri stavbe čínskeho mamutieho vodného diela Tri úžiny, ktoré sa začalo budovať pozdĺž toku rieky Jang c' tiang. Podľa pôvodných projektov sa mal počet vysťahovaných obyvateľov približovať k 1,2 miliónu. V roku 1989 museli na nátlak občianskej opozície Ľudový zjazd plánovanú výstavbu zastaviť. Po krvavom potlačení demonštrácií na námestí Tchien-an-men však premiér Li Peng bombastickú myšlienku vrátil svetu. S výstavbou sa začalo v roku 1994.

Celkovo vzniklo vo svete v minulom storočí 35-tisíc veľkých priehrad a vodných nádrží. Na protest proti tomuto trendu iniciovali ekologické organizácie z celého sveta 14. marec ako Medzinárodný deň boja proti priehradám.

Aj proti najnovšej gigantickej akcii v Malajzii ochranári vehementne protestujú. Vláda v Kuala Lumpure sa však napriek všetkému minulý týždeň rozhodla, že Bakunskú hydroelektráreň na severe Bornea v štáte Sarawak dobuduje. Najväčšia priehrada v juhovýchodnej Ázii má zatopiť asi 70-tisíc hektárov dažďového pralesa so vzácnymi druhmi zvierat - napríklad orangutanmi. Vysťahovať sa z rodnej pôdy kvôli nej muselo päť tamojších etník. Keď protestovali, označili ich za nevlasteneckých sebcov a Malajzia ich vyvlastnila. Dostali domy z nekvalitného dreva a obhospodarujú po tri akre nekvalitnej pôdy.