Renomovaný britský violončelista ROBERT COHEN, laureát Tiji UNESCO, žiak Williama Pleetha, Jacqueline du Pré a Mstislava Rostropoviča, zakladateľ Charleston Manor Festival, hosťujúci profesor na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne a na konzervatóriu v Lugane. Skvelý sólista, ktorého meno sa objavuje na celom svete, okrem iného v spolupráci s takými dirigentmi ako Rattle, Muti či Sinopoli. Robert Cohen podporuje aj založenie festivalu Konvergencie na Slovensku. Pri príležitosti svojho vystúpenia v Slovenskej filharmónii poskytol SME rozhovor.

Skvelý umelec sa stal aj organizátorom. Prečo?

„Hudobná profesia sa radikálne zmenila. Pätnásť rokov som žil životom úspešného umelca. Dostával som pozvania, nahrával som platne, rokoval s partnermi. Agenti predávali umelcov, hudba bola v strede pozornosti.“

A už nie je?

„Ekonomická recesia sa prejavila aj v hudobnom priemysle, a hoci dnes pominula, hudobný priemysel trpí ešte viac. Súvisí to s tým, že sa považuje za komerčný.“

Je to chyba?

„Áno, lebo samotná podstata hudby je nekomerčná. Akoby boom populárnej hudby mal znamenať to isté pre klasickú hudbu. Na istý okamih to tak bolo. Ale momentálne publikum doslova vymiera.“

A mladí?

„Vo väčšine sveta publikum tvoria starší ľudia. Je ťažké doviesť mladých na koncert.“

Kto ich má doviesť?

„Najviac zazlievam hudobnému priemyslu, že nikdy neinvestoval ani cent do novej generácie publika. Neuvedomoval si, že aj na vlastné udržanie potrebuje mladú generáciu, ktorá by nielen chodila na koncerty, ale aj kupovala nosiče. Všetko skolabovalo. Hudobný priemysel pre klasickú hudbu prestáva existovať, zastavujú sa investície do koncertného života.“

Čo zostalo?

„Existuje výlučne život projektov - festivalov a ojedinelých koncertov. Akoby sme sa záhadne vracali späť k hudobníkom minulosti, ktorí si sami vychovávali publikum.“

Prečo je to tak?

„Podľa mňa je to akási filozofia hviezd. Ľudia sú posadnutí myšlienkou ísť na koncert hviezdy. Prestáva byť zaujímavé, koho budú počuť, stačí, že to bude hviezda. Paradoxne sa tým hviezdy stávajú anonymné, na ich mene vlastne nezáleží. Diváci už neprichádzajú na koncert, aby vnímali ich individuálny interpretačný štýl. Ide len o to, že sú slávne.“

Je to tým, že na vážnej hudbe sa nezarobí?

„Áno. Manažéri vedia, že na klasickej hudbe už dnes nezarobia a strácajú záujem. Hudobníci sami majú záujem vytvoriť nový koncertný život a stávajú sa obchodníkmi. Svoj festival som založil s cieľom vybudovať si vlastné publikum. Peniaze ma nezaujímajú. Chcem prezentovať hudbu publiku, ktoré to ocení.“

Má úspech?

„Má. Trvá len tri dni, jeho atmosféra je vznešená a podpora tiež. Toto inšpirovalo aj Jozefa Luptáka, mimochodom, môjho žiaka, keď založil festival Konvergencie.“

Často ste v médiách. Je to súčasť získavania publika?

„Všetko, čo som robil s médiami, súvisí s propagáciou hudby. Znie to tak ľahko, ak to hovorí hudobník, lebo celá jeho existencia závisí od fungovania hudobného života. Širšie publikum zabúda, akým silným médiom je hudba. Je spojená so spomienkami na konkrétne životné situácie. Povznáša človeka nad normálne plynutie času, telo i myseľ sa vzďaľuje od reality a prežívame niečo ako krásne prázdniny.“

Akú hudbu máte rád?

„Dobrú.“

Nehovoria to všetci?

„Dôležitá je komunikácia. Kým počúvate populárnu pesničku, uplynú tri až štyri minúty, klasická hudba vyžaduje väčšie a hlbšie sústredenie. Ako desaťročný som mal mimoriadny zážitok: Počul som Davida Oistracha hrať Brahmsov Husľový koncert. Spomínam si na každú notu. Dodnes som pri tejto spomienke vo vytržení. Aj ja by som chcel vtiahnuť ľudí do hudby.“

Spomínate si na najslávnejšiu violončelistku Jacqueline du Pré?

„Spoznal som ju ako malý chlapec a neskôr som s ňou študoval u Pleetha. Obaja, hoci každý v inom čase, sme začali ako jeho žiaci v desiatich rokoch. Nechcel učiť deti, my sme boli dvoma výnimkami. Bol to veľký učiteľ, každého viedol inak, a keď som pracoval so Jacqueline, tieto odlišnosti sme rozoberali. Bola už veľmi chorá, niekedy nemohla ani hovoriť. Myslím, že bola veľmi depresívna. Citovo to bolo pre mňa náročné obdobie. Jacqueline žila cez violončelo, niekedy sme len sedeli a počúvali sme jej nahrávky. Mala v očiach slzy.“

Uvedomovala si to?

„Áno a žila v spomienkach. Bola to zvláštna osoba, ukázala mi, ako ani jediná nota nemôže byť prenechaná náhode. Asi vedela, že nebude žiť dlho, mala inú vnútornú dimenziu.“

Aké sú vaše túžby?

„Také, ako má každý. Mať viac času na deti a manželku.“

A profesionálne?

„Priblížiť hudbu mladým. Raz ma na ulici oslovilo dieťa, ktoré ma pred rokom počulo hrať v škole. A to je mojím snom. Uvedomujem si, že v mnohých rodinách nie sú cédečká a ani rádio neprepínajú na kanály s klasickou hudbou. Hudba je silným medzinárodným jazykom, ide ponad politické bariéry, reaguje na ňu každý. A ak ľudia reagujú, stanú sa súčasťou publika alebo si kúpia platňu, či začnú počúvať hudbu, moje túžby sa napĺňajú. Lebo na hudbe je všetko pozitívne. Tomu verím.“

VIERA POLAKOVIČOVÁ

(Autorka je hudobná kritička)