Sú autori, čo píšu a nezaujíma ich umenie ani remeslo, ale skôr spôsob, ako zostať autentický a prirodzený a nezatajiť nič zo surového života, brutálneho práve tým, aký je: banálny a nudný. Reč je o knižke Ľubomíra Závadu Nech nežerem. Je to spontánna próza a veľmi nesystematické rozprávanie o tom, ako sa približne za rok pohnú ľudia a veci z bodu A do bodu B. Zaujímavé na tom je, že tieto body vlastne ležia tesne vedľa seba.
Sú autori, ktorí píšu, a teda tvoria literatúru, bez toho, aby sa zaujímali o dejiny umenia a históriu literatúry, ktorá znamená presne toľko, čo úctyhodný a nikdy sa nekončiaci menoslov.
Príbehy tejto knihy sa začínajú kdesi v panelákovom byte na nemenovanom bratislavskom sídlisku. Lukáš, jeden z hlavných hrdinov, sa totiž práve vrátil do svojho bytu. Vrátil sa plný dobrých predsavzatí, lebo, ako lakonicky oznamuje autor: „Chcel skončiť s chľastom.“ Netreba dodávať, že sa mu to nepodarí, dobrým zámerom sa v tejto knihe nedarí. Život je totiž nekonečným kolotočom práce, krčmy, žúrov a spánku. Na nič iné akoby nezostával čas. Zábava síce tvorí väčšiu polovicu času, ktorý zostáva k dispozícii, ale aj tá sa väčšinou mení v stereotyp banality a nudy.
A hrdinovia, pochopiteľne, nijakými hrdinami nie sú, pretože hlavnú úlohu v týchto príbehoch hrá krčma. V tomto prípade však ani v najmenšom nejde o akúsi slovenskú obdobu hrabalovského mýtu krčmy ako Večnej Matky, zhromažďujúcej všetkých bez rozdielov sociálnych, náboženských a politických, ktorá všetkým dáva slovo, aj tým nešťastníkom, ktorí všade inde musia iba mlčať.
Nie, Závadova Krčma je miesto veľmi provizórne, akási z núdze cnosť: nie je krčmou pábiteľov, tých utáraných mystikov hľadajúcich svoje šťastie na dne pohárika. Títo hrdinovia nie sú nijakí zaujímaví čudáci, ale skôr figúry a figúrky, ktoré hľadajú svoj príbeh. Ak ho nájdu, na druhý deň si ho porozprávajú - ako keby žili so spätným zrkadielkom. Dej vlastne nie je ani dejom, len obyčajnými historkami. Krstné mená a prezývky - Mika, Lukáš, Silikón - sú ekvivalentmi k bezmenným historkám. Súčasnosť a Bratislava tvoria kulisy týchto každodenných a trápnych príhod. Keď si Lukáš večer zapne televízor, práve beží film Skřivánci na niti - tak vidíme vedľa seba kultúru faktickú a kultúru umelú, televíznu.
Živelnosť a neumelosť tejto prózy je ambivalentná hodnota a na svoje si prídu kritici, ktorých vášňou je vyhľadávať logické zádrhy. Ja však opakujem, že neexistuje iba svet dokonalej literatúry, meniacej sa okamžite na svoju históriu, ani svet samospasiteľného remesla, ale aj medzisvety, v ktorých sa najviac cení spontánnosť a autenticita. A aj humor a verné zachytenie ľudovej reči, výrazne odlišnej od jazyka, ktorým sa vyjadrujú literárni hrdinovia renomovaných autorov.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je literárny a výtvarný kritik)
