FOTO - PETER POSPÍŠIL, ŠTARTFOTO
Športový fotoreportér Peter Pospíšil prežíval včera večer slávnostné okamihy otváracieho ceremoniálu olympijských hier už štrnásty raz. Olympijskú premiéru mal však ešte ako aktívny športovec, brankár československého olympijského hádzanárskeho tímu. Bolo to v Mníchove roku 1972. Práve na olympiáde, ktorú poznačila krvavá dráma. Palestínski teroristi zaútočili vtedy priamo v olympijskej dedine na izraelskú výpravu. Jedenásť športovcov zahynulo.
Peter Pospíšil si z Mníchova priniesol nielen olympijské striebro, ale aj svoje prvé olympijské fotografie.
Na okamihy, keď nadránom 5. septembra vytiahol potajomky svoj fotoaparát a utekal fotiť olympijskú tragédiu, si živo spomína aj po 32 rokoch. "Nadránom som začul streľbu v olympijskej dedine, vzdušnou čiarou to bolo odtiaľ, kde sme bývali my, možno štyristo metrov. Schytil som aparát, vybehol von a učupený som fotil ozbrojených vojakov a chaos v dedine, ktorý nastal po útoku teroristov na výpravu z Izraela. Do budíčka pred pol ôsmou som sa stihol našťastie vrátiť, a tak som vôbec nepredpokladal, že by si moju neprítomnosť niekto všimol. Mýlil som sa. Niekto z výpravy o tom vedel a oznámil to Antonínovi Himlovi, vtedajšiemu šéfovi čs. telovýchovy. Himl si ma pozval "na koberec" do svojej rezidencie a začal ma karhať. Práve vtedy však vysielali v televízii zábery z nočnej drámy a keďže som vedel po nemecky, Himlovi som všetko simultánne prekladal. Takže namiesto trestu sa mi nakoniec dostalo pochvaly."
Prvý honorár
Peter Pospíšil je fotografický samorast. Prvý fotoaparát - Flexaret - dostal po svadbe, keď mal 21 rokov. Druhý, Zenit 3M, vymenil v Rusku za niekoľko košieľ, vtedy moderných dederóniek, počas hádzanárskeho zájazdu.
"So Zenitom som cvakol svoju prvú fotku z veľkonočného hádzanárskeho turnaja žien, kde sa mi podaril slušný záber Maholániyovej z Interu. Snímku mi uverejnili v Hlase ľudu. Vtedajší šéf novín, bývalý basketbalista Epe Křepela, mi zavolal - mladý, mal by si prísť zaplatiť prískočné za prvú fotku v novinách. Presne si to pamätám, dostal som za ňu 19 korún. A prískočné ma stálo 76 korún."
Úspech Nepelu, sklamanie Nagya
Rok po olympiáde v Mníchove sa hádzanársky tím ČH Bratislava, za ktorý Peter Pospíšil chytal, stal majstrom Československa. "Mal som 29 rokov a kdesi vo vnútri som cítil, že by už bolo načase preladiť na inú strunu. Zhodou okolností mi vtedajší šéfredaktor Štartu Ľuboš Zeman navrhol, či by som k nim nenastúpil na miesto fotografa. Ani som poriadne nestihol vyplniť pracovnú zmluvu a už som mal za sebou prvé veľké podujatie - majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v Bratislave. Lepší úvod fotografickej kariéry som si ani nemohol priať. Ondrej Nepela získal titul majstra, športová dvojica Rodninová so Zajcevom zase fascinovali voľnou jazdou bez hudby."
Peter Pospíšil si spomína na mnohé ďalšie športové okamihy, ktoré zachytil svojím objektívom. Fotografia, na ktorej zvečnil gesto vzpierača Nagya po neúspešnom pokuse na olympijských hrách v Montreale mu priniesla víťazstvo v prestížnej medzinárodnej súťaži AIPS Adidas 77.
"Myslel som si, že Jano tú činku vytlačí nad hlavu. Lenže nepodarilo sa. Stláčal som spúšť a keďže išlo o mimoriadne emotívneho športovca, jeho gestá sklamania nemali chybu. Keď som ocenenie získal, netušil som, že si Nagya môžem založiť akurát tak do archívu. Vzpierač totiž emigroval, a tak som mohol túto fotografiu oprášiť až po roku 1989."
Atény: digitálna premiéra
Momentky z mníchovskej olympiády zachytené fotoaparátom Rolleiflex boli prvou fotoreportážou, ktorú Peter Pospíšil uchováva vo svojom súkromnom archíve. Je to však iba útržok z jeho tridsaťročnej profesionálnej kariéry.
Možno jeho fotografie vôbec spočítať? "Naozaj iba odhadom," hovorí Peter Pospíšil. "Absolvoval som takmer 12-tisíc podujatí, reportáží a ciest. Ak som len počas jednej olympiády nafotil 600 až 800 filmov, je to už pekná hromada."
Pred odchodom do Atén sa však tešil, že konečne poletí trochu odľahčený. "Chceme držať krok s technikou, a tak sme sa s kolegom dohodli, že Atény budú našou prvou ,digitálnou' olympiádou. Verím, že pripravíme kvalitný fotografický materiál pre obrazovú knižku z Atén, ktorú chceme pripraviť so Slovenským olympijským výborom."
Na záverečné ceremoniály radšej nechodí
Aj taký skúsený fotograf ako Peter Pospíšil nenafotil ešte všetko, po čom túži. "Kedysi som veľmi chcel fotiť tenisový Wimbledon, ten mi však už niekoľkokrát vynahradil Roland Garros v Paríži. Teraz ma mimoriadne láka cyklistická Tour de France, bola by to paráda fotiť ju z motocykla. A aspoň raz by som chcel pocítiť atmosféru významného svetového golfového turnaja, napríklad Ryder Cupu," hovorí.
A čo by chcel zažiť v Aténach? "Vopred si to možno ťažko zaželať. Pred každou olympiádou žijem vo veľkom očakávaní, čo mi prinesie. Každá má svoje veľké triumfy, rekordy, malé i veľké športové tragédie. Najviac radosti mi, prirodzene, vždy spôsobia triumfy našich športovcov, pri ktorých sa mi pošťastí byť s objektívom. Profesionálne i ľudsky si však najviac vychutnávam slávnostný otvárací ceremoniál. Vždy to má viac než len športový rozmer. Ale na záverečný ceremoniál už tradične nechodím. Vždy sa totiž rozľútostním, že to úchvatné podujatie sa zase končí. Hoci neviem, či tentoraz nebudem musieť porušiť pravidlo, pretože kolega, ktorý tam obyčajne chodí, musí letieť na Svetový pohár hokejistov do Kanady."
Peter Pospíšil sa narodil 24. apríla 1944 v Bratislave. Bol hádzanárskym brankárom ČH Bratislava a reprezentácie ČSSR, kde odohral 28 medzištátnych zápasov. Na OH v Mníchove 1972 výraznou mierou prispel k strieborným medailám československého tímu. Od roku 1973 sa profesionálne venuje športovej fotografii. Pracoval v redakcii obrázkového týždenníka Štart, ktorý začiatkom 90. rokov zanikol. Pospíšilove fotografie boli uverejnené vo viacerých knihách o olympijských hrách. V súčasnosti sa venuje športovej fotografii a voľnej tvorbe v agentúre Štartfoto, ktorú založil so svojím dlhoročným kolegom Jánom Súkupom. Je držiteľom prestížneho ocenenia Trofej Medzinárodného olympijského výboru v kategórii Šport a médiá. Ako fotoreportér sa zúčastnil na ZOH 1976 v Innsbrucku, Sarajeve (1984), Calgary (1988), Albertville (1992), Lillehammeri (1994), Nagane (1998) av Salt Lake City (2002), na LOH v Montreale (1976), Moskve (1980), Barcelone (1992), Atlante (1996) a Sydney (2000).
Autor: Ľudo Pomichal
