Mnohé informácie o nej sú len mýtami. Kde sa teda s vretenicou môžeme stretnúť? Je jediným rozpoznávacím znakom kľukatá čiara na jej chrbte? A kedy na nás zaútočí?
Koľko ľudí obchádza rúbaniská a suché kamenisté stráne v panickom strachu zo stretnutia s naším jediným jedovatým hadom? Pritom od marca prípadne apríla až do októbra, občas do novembra možno vretenice objaviť aj na rozličných mokradiach či rašeliniskách, v ihličnatých a zmiešaných lesoch, na vlhkých lúkach, pri potokoch, na teplých vresoviskách a okrajoch pasienkov. Tieto miesta vyhľadávajú predovšetkým pre dostatok slnka a potravy - drobných hlodavcov. Vyhrievanie na slnku si pravdepodobne dožičia najmä vtedy, keď sú sýte a na rúbanisko či skaly si odskočia skutočne len vtedy, ak nablízku nie je vhodnejšie solárium.
Kde ju nájdeme?
Ostražití by mali byť všetci zberači černíc, malín a čučoriedok rastúcich vo vyšších polohách, pretože práve v takýchto porastoch sa vretenice rady ukrývajú. Uprednostňujú nadmorské výšky približne od 500 do 2000 metrov. Najviac vreteníc žije vo Vysokých a Nízkych Tatrách, Západných Beskydách, Malej a Veľkej Fatre, na Poľane a v Slovenskom Rudohorí. Naopak, v nížinách sa nevyskytujú. Na západnom Slovensku, napríklad v Malých Karpatoch, ich nestretneme.
Ako je to s kľukatou čiarou
Knihy často upozorňujú na tmavú kľukatú čiaru zdobiacu vretenicin chrbát. Tento výrazný prvok je vraj hodnoverným poznávacím znamením, ktorým sa odlišuje od iných svojich príbuzných. A tak sa neraz stane, že posmelení touto prírodovednou znalosťou chytíme do rúk tmavú, takmer jednofarebnú formu vretenice, ktorá sa podobá na užovku. Kľukatú čiaru totiž nemá na chrbte čierna a veľmi vzácna červená forma vreteníc. Takisto hnedé formy tohto hada dokážu klamať telom, čiara je často takmer nepostrehnuteľná.
Smrteľná dávka
Vretenica je plachý živočích a keď ju čosi vyplaší, vždy dá prednosť úteku pred útočnou obranou. Uhryzne len pri bezprostrednom ohrození, napríklad keď ju niekto pristúpi, alebo neopatrne vezme do ruky. Nikdy neútočí bez príčiny či nebodaj z nevybúrenej agresivity. A treba vyvrátiť ešte jeden mýtus. Vretenica nedokáže prenasledovať človeka tak, že sa zvinie do klbka a kotúľa sa za ním.
Nie každé uhryznutie jedovými zubami musí sprevádzať aj vypustenie jedu. Podľa stupňa podráždenia vretenica sama rozhoduje, aký variant použije. O následkoch uhryznutia a nebezpečnosti jedu kolujú často prehnané fámy. V skutočnosti má síce vretenica zásobu desiatich, maximálne pätnástich miligramov jedu, pričom vyššia hranica predstavuje smrteľnú dávku, ale toto množstvo nemôže vypustiť naraz. Na jedno uhryznutie vytlačí z jedových vačkov najviac tri a pol miligramu jedu. To, čo pre zdravého dospelého človeka predstavuje minimálne riziko, sa však môže zmeniť na fatálnu hrozbu pre deti, starých ľudí, ľudí trpiacich nervovými alebo obehovými chorobami, prípadne ľudí alergických na hadí jed. Napríklad smrteľnú dávku pre desaťkilogramové dieťa predstavuje už dva a pol miligramu jedu.
Trochu štatistiky
Podrobnejšie údaje o následkoch stretnutia človeka s vretenicou sú u nás nedostatočné. Dôveryhodné výsledky výskumov pochádzajú napríklad zo Švédska. V tejto krajine každý rok dochádza asi k 1300 prípadom uhryznutia a približne 12 percent postihnutých musí byť hospitalizovaných. Úmrtnosť je nepatrná. V rokoch 1915 - 1944 zomrelo 15 ľudí z celkového počtu 4736 liečených pacientov, čo je 0,3 percenta. V Anglicku za posledných päťdesiat rokov dokázali sedem úmrtí a v bývalom Československu začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia zomrelo na následky uhryznutia vretenicou asi desať ľudí.
Autor: Tomáš Čejka(Autor je zoológ)
