svojho dvadsaťročného syna Mateja.

"Maťo mal preteky dobre rozbehnuté, tvrdím, že by prišiel do dvadsiateho miesta. Čo sa stalo, je veľká škoda. Ten predmet, ten pripináčik alebo niečo zvláštne, čo spôsobilo defekt, som našiel a mám to odložené. Sú to zletované dva kúsky, drôtiky s ostrými hrotmi. Niekto to podomácky narobil a hrsťami tým posypal cestu.

Ďalšia smutná vec je, ako sa zachovali technici zo Shimana, ktorí mali Maťovo koleso vymeniť. Dá sa to pomenovať na päť písmen, vyslovovať to však nebudem. Maťo dlho mával na nich oboma rukami a oni ho obišli. Pritom tam boli na to, aby mu to koleso poskytli. Pravdepodobne by nevedeli zniesť, že ich Holanďanov a Francúzov porazí niekto zo Slovenska. Takéto niečo existuje vo svete cyklistiky. Nič také by sa však nemuselo stať, keby nám trochu vyšiel v ústrety náš cyklistický zväz a zakúpil dva páry kolies podľa našich požiadaviek. Jednoducho konštatovali, že nie sú peniaze. Takto sme nemohli použiť Riškove kolesá na výmenu v prípade Maťovho defektu, lebo mali vzadu rôzne kolieska. Jediné, čo sme od zväzu dostali, bol jeden dres a jedny ‚kraťasy'. Som z toho smutný. Pritom z klubov si títo pretekári priniesli bicykle po päťtisíc eur. Nik im nebol schopný zabezpečiť ani jednoduchú plátenú striešku, aby sa mohli pred štartom ukryť pred slnkom. Olympijské preteky nie sú každý deň." (ju)