Jan Werich: Talianske prázdniny * Zostavil a preložil: Michal Nadubinský * Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava * 1988 * 160 strán * 16 príloh * Ilustrácie: Otto Várakozó * Foto: Jan Werich * Kčs 20,- (brož.), Kčs 25,- (viaz.)
Nie vždy býva pravidlom, že skvelý rozprávač dokáže výborne písať. O hercovi Janovi Werichovi, ktorý sa už na pôde Osvobozeného divadla prezentoval aj ako textár piesní v tandeme s Jiřím Voskovcom a Jaroslavom Ježkom, či ako spoluautor divadelných a filmových scenárov to musíme povedať určite. Slovenský knižný výber z majstrovej literárnej pozostalosti obsahuje štyri príbehy z obdobia americkej anabázy po úteku z okupovaného Československa v roku 1939 („V Európe sme boli dvaja herci a jeden skladateľ, v New Yorku sme boli traja emigranti.“), zážitky z ciest po Rakúsku a Taliansku s dcérou Janou v 50. rokoch minulého storočia (je zaujímavé, že mu režim do „nepriateľskej“ cudziny umožňoval nielen cestovať, ale dokonca o tom aj písať – prvýkrát ich publikoval niekedy v roku 1960), a dve kapitoly z knihy Jiřího Janouška „Rozhovory s Janem Werichem“ (Mladá fronta, 1982).
Majstrovstvo Werichovho rozprávania má svoje čaro. Slovenský preklad mu ublížil v snahe priblížiť nuansy češtiny čo najvernejšie. Napriek tomu jednotlivé príbehy čitateľa vtiahnu do dejov historiek, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou stali. Werich počas rozprávania jednej preskakuje do ďalšej, porovnáva, spomína na udalosti, hľadá analógie. Aj keď chronológia nie je základom jeho príbehov, môžeme si urobiť takmer dokonalý obraz o živote od detstva až po prítomnosť. Teda tú, v ktorej o tom všetkom písal.
Životná múdrosť okorenená humorom sprevádza aj epizódy z dovolenky po Taliansku. Zaplieta do nich spomienky na cestovanie po Európe medzi dvoma vojnami. Ako s Voskovcom vypískali na premiére vo viedenskom divadle vlastnú hru, ako natáčali exteriéry filmu „Pudr a benzín“ v parížskych ateliéroch, akí boli colníci.
Keď si v aute zabuchol kľúče, ochotných pomôcť neznámemu turistovi bolo viac než dosť. Dcéra Jana nechtiac potvrdila identitu bradatého zúfalého pána. Zámenu s iným majstrom pera najskôr neprezradil – aby nepokazil svojim záchrancom radosť. Neskôr sa zvykol brániť – väčšinou neúspešne. Raz sa podpísal svojim pravým menom, raz ako Krištof Kolumbus. Dcéra to zhrnula do dvoh viet: „To máš ťažké, buď si ohoľ bradu ty, alebo mu napíš, aby sa dal oholiť on. Kým budete mať obidvaja brady, budú si vás ľudia pliesť.“
Werich mal však s Hemingwayom spoločného oveľa viac, nie iba bradu. Ryby. Z Janouškových rozhovorov sa dozvieme, ako sa lovia makrely, hlavátky, že rybári žijú dlhšie („bohovia čas strávený na rybách nepočítajú“). Potom písanie. A – cestovanie. Podľa neho vraj „človek cestuje, aby vedel, kde žije. Najprv sme ľudia a až potom Česi, Maďari alebo Švédi. Naším prvotným a základným domovom je zemeguľa.“. A vďaka tomu asi cestami – necestami prišiel na to, že „aj z Ríma všetky cesty vedú domov“.
Autor: PETER LEHOTSKÝ
