Boboš so svojimi láskami - fajkou a harmonikami. Má ich niekoľko desiatok. Vraví, že najlepšie sú tie, ktoré kúpil už použité. Keby vraj budoval cintorín hudobných nástrojov, bolo by ich niekoľko stoviek. Harmoniky strieda podľa nálady, niekedy zahrá jednu pesničku aj na troch-štyroch, inokedy len na jednej. Párkrát mu chceli kamaráti urobiť radosť, tak mu starostlivo usporiadanú kolekciu pred koncertom trochu poprehadzovali. "A potom sa smiali, že mi to neznie," hovorí Boboš.
Vyzerá ako živý Budha. Spokojne šíri okolo seba dobré vibrácie, ktoré ešte zosilnejú, keď si labužnícky zapáli fajku alebo cigaru. Keď stojí na pódiu so svojou ústnou harmonikou, je to už intenzívna kúra pozitívnej energie. Spieva a hrá, ako keby bol v minulom živote černochom v Mississippi.
ERICH BOBOŠ PROCHÁZKA je hudobník, ktorého nám môže Európa závidieť. On sám to však má so svojím egom ako zenový budhista vysporiadané.
Žijete od narodenia na južnom Slovensku, v Šamoríne. Máte maďarské korene?
Áno, moja prababička bola echtovná Maďarka. V roku 1901 sa mohla stať kráľovnou krásy mesta Budapešť. Videl som jej fotky, bola to prekrásna dáma. Dostala sa až do finále súťaže, ale neabsolvovala ho, lebo sa medzitým vydala a odišla žiť na Slovensko. Brala to vážne. Ešte som nechodil do školy, a už som čítal a písal po maďarsky.
Ste lokálpatriot?
Áno, som šamorínsky lokálpatriot. Inak mi je lokálpatriotizmus cudzí. Naši sem prišli v roku 1944, akurát ma mama odskočila porodiť do Nových Zámkov. Potom ma priviezla naspäť do Šamorína a odvtedy som tam. Mimochodom, je tam vynikajúca kultúrna scéna.
Ako ste prišli k menu Boboš?
To viem presne. Mal som dva dni, keď prišla na návštevu mamina sestra. Pozrela na mňa a povedala - ty môj malý Boboško. A hneď mi to prischlo.
Hovorievate, že harmoniku ste si nenašli vy, ale ona si našla vás, keď ste mali sedem rokov. Čo bolo ďalej?
Pokúšal som osud všelijako, samozrejme, žánrovo som spočiatku nebol vyhranený. K zlomu došlo, keď som mal asi štrnásť. Mama vyfasovala lístky od ROH na kultúrne podujatie, kde hral aj Peter Lipa. V jednom momente povedal: no, a teraz vám zahráme blues. Mne sa to zapáčilo a začal som sa okolo toho motať. V druhej polovici sedemdesiatych rokov tu bolo bluesu žalostne málo. Postupne sa to však nabaľovalo a mne sa začalo vyjasňovať pred očami. Zistil som, že harmonika, na ktorej hrám, nie je tá správna, že existujú mnohé ďalšie. Moja prvá kapela bola Somorja Blues Band, Somorja znamená Šamorín. To bolo v roku 1984, to bol dôležitý zlom.
A čo rok 1989?
Čo ja viem, čo bolo v osemdesiatom deviatom? Určite veľa vecí, eštebácka revolúcia a podobné vymoženosti. Dovtedy bolo blues veľmi poetické, romantické, zakázané a do istej miery utajené, ľudia boli zjednotení proti centrálnemu systému, fungoval Blues klub na Kominárskej ulici v Bratislave, to bolo úplne fantastické. Koncom roka 1990 klub zrušili.
Na trhu sa nedávno objavila kniha o bluese na Slovensku. Nie sú v nej príbehy pamätníkov, spomeniete si na niečo?
Tých príbehov bolo milión, ale obávam sa, že väčšina z nich je publikovateľných až od dvadsiatej druhej hodiny. Ľudia sa bláznili, radovali, veselili. Možno sa dnes na to dívam naivne, ale vtedy som mal pocit, že sme robili niečo, čo malo zmysel. Ak sa ma niekto v rokoch 1985 až 1990 opýtal, čo budem robiť v sobotu poobede, bolo jasné, že budem na Kominárskej. Málokedy sa stalo, že by sme tam nehrali až do rána. Pamätám sa, že keď sme náhodou skončili trochu skôr, šiel som na Mlynské Nivy a v miestach, kde dnes stojí VUB-ka, som pri stánku vždy stretol zopár ľudí, zobudili sme langošárov, oni urobili raňajky a bavili sme sa až do 5.20 hodiny, keď mi išiel prvý ranný autobus. Tie langoše boli výborné.
Kam sa stratili fanúšikovia z Kominárskej?
Oni sa nestratili. Partia bola veľmi silná a cieľavedomá, združovala rôznych ľudí - od výtvarníkov a spisovateľov až po horolezcov. V roku 1990 sa však vynorili zarytí čechoslovakisti, nacionalisti a iní presvedčenci. Na našich stretnutiach už každý po každom iba štekal, tak som tam prestal chodiť.
V hre na ústnej harmonike ste vraj samoukom. Ako ste si s ňou poradili?
Ako samouk. Vonku sú školy, niektoré veľmi dobré, u nás sa ústna harmonika neučila ani neučí. Ale na to, aký tón sa harmonikárovi páči a aká je tá jeho kombinácia notičiek, musí prísť aj tak sám. Až potom je to správne.
Popri hre na harmonike aj spievate. Ako ste prišli na to, že môžete byť aj spevák?
Môžete tam pokojne napísať, že som nikdy v živote nechcel spievať, chcel som iba stáť vedľa basistu a klaviristu a hrať si svoje. Ale už v roku 1984 mi chlapci v kapele povedali - počúvaj, veď ty hráš na harmonike, tak musíš mať sluch. Budeš spievať. A tak som začal. A spievam tak, ako mi to vychádza. Možno teraz prezradím svoje najväčšie tajomstvo: robíš to dobre vtedy, ak sa tebe samému páči to, čo robíš, ak ty sám akceptuješ, že v danej situácii to bol tvoj najlepší výkon. A svoju pohodu, ktorá je zbavená všetkého zlého, púšťaš do ľudí.
Bluesová hudba nikdy nepatrila k hlavnému prúdu. Aj dnes je to tak?
Áno. Ale je to sivá eminencia.
Ako sa teda mohlo stať, že ste vlani získali cenu Aurel ako najlepší inštrumentalista roka, čo znamená, že ste zabodovali v oficiálnych kruhoch?
Dodnes neviem, naozaj tomu nerozumiem. Zaskočila ma hlavne tá nominácia. To, čo frčí, je predsa popík. Zrazu dostalo tridsať ľudí moje cédečko, ktoré si museli vypočuť, a takto to dopadlo. Aj dnes spozorniem, keď doma zhliadnem sošku Aurela. Privlastnil si ju malý vrabček, syn Adam. Naposledy s ním asi pred dvoma mesiacmi naháňal psa, ktorý sa so stiahnutým chvostom schoval pod posteľ. Má pred Aurelom rešpekt, je to ťažká cena.
Možno ste prevalcovali porotu aj kvantitou nahrávok. Koľko platní ste vlastne nahrali?
Vlastné platne máme dve, v spolupráci s inými hudobníkmi je to niekoľko stoviek, neviem presne. Ak mám vymenovať, s kým som hral, lepšie je ísť na to vylučovacou metódou. Určite nie s Nagyom, s Elánom, s Haberom.
Nemáte pocit, že sa musíte veľmi prispôsobovať, keď vystupujete na nejakej platni ako hosť?
To bol dosť dlho kameň úrazu. V mojom prvom kole som fičal na pôvodnom, klasickom mississippskom blues. Potom som prešiel na dvadsiate, tridsiate roky a napokon som definitívne a jednoznačne zakotvil v chicago blues. To je moje, koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov, povojnové časy, keď čierne obyvateľstvo vycestovalo na sever za pracovnými príležitosťami a vzalo si so sebou aj svoju hudbu. Z toho vychádzam stále. Bolo treba veľa rokov a rozhovorov s kamarátmi, kým som pochopil, že aj keď zahrám niečo iné než chicago blues, je to úplne v poriadku. Dlho ma presviedčali - čo blázniš? Veď keď niekto príde a slušne ti povie, starý môj, do tejto pesničky by sa mi hodila takáto farba, prečo by si mu to nemohol nahrať? Či je on horší ako ty, alebo čo? Napokon som to uznal. Dnes zahrám všeličo. Ktokoľvek príde a povie, potrebujem tu nahrať pár taktov, veľmi rád niečo vymyslím.
Aj zadarmo?
Veľa vecí robím zadarmo. Teraz je to už dosť 'o hubu', lebo sa tým živím.
Kedy nezahráte zadarmo?
Ak sa robí biznis, ak príde napríklad hudobné vydavateľstvo, ktoré má na to peniaze. Iná vec je, keď povedzme študenti z VŠMU potrebujú hudbu k nejakému svojmu filmu a nemajú peniaze.
Je niekto, pre koho by ste nezahrali za žiadne peniaze?
No, musím si zaklopať, tento prípad ma ešte nepostihol, ale dobre, že o ňom hovoríte. To sú vážne veci. V časoch, keď bol ešte Vlado premiérom, na mnohých muzikantov sa zniesla vážna kritika, ako si mohli dovoliť miešať sa za peniaze do politiky. Aj medzi mojimi známymi sa našli takí, čo podľahli. Keď sa to na nich zosypalo, argumentovali: za také peniaze by ste to urobili aj vy. Čo na to povedať? Mali rodiny, a tie bolo treba živiť. Ale bola to ich zodpovednosť a musia s tým žiť. Niežeby mňa politické akcie obchádzali, to nie, dokonca hneď v deväťdesiatom som hral nejakej veselej strane, ktorá sa následne rozpadla. Nespomínam si na to v dobrom. Už len preto, že nás tam skoro zožrali komáre.
Vráťme sa radšej k vašej hudbe. Myslíte si, že čierni bluesmani sú lepší ako bieli?
Ak Eskimákovi sedí kubánsky džez a vatikánskemu vrátnikovi heavy metal, tak ho budú hrať, lebo to je to, k čomu dospeli, a je to ich. Počul som aj nemožných čiernych a fantastických bielych bluesmanov, a naopak. Paul Oliver, jeden z najväčších bluesových bádateľov, napísal knihu Story of the Blues, v ktorej to formuloval zásadne: blues nie je rasová, ale kultúrna záležitosť. Myslím si, že to platí nielen pre blues, ale aj univerzálne.
Médiá vás nazvali frontmanom slovenskej bluesovej scény. Čo vám to prináša?
Nie som nútený nad tým rozmýšľať, som vlastne mimo. Viem, čo a ako robím, okolo mňa sú správni ľudia, sme zapojení do série. Naša kapela hrá dobre. Aj preto, že si ľudsky rozumieme. To je možno prvoradé.
Kto vo vašej kapele vládne? Hovorí sa, že ste skôr monarcha než demokrat.
Mne je v každom prípade sympatické, že každý v kapele pozná svoju zodpovednosť a nemusíme sa baviť o elementárnych veciach. Po koncerte každý sám najlepšie vie, ako zahral, je zbytočné si niečo vyčítať, alebo sa chváliť. V kapele sme štyria, máme úplne rovnaké práva, povinnosti, rovnaký honorár za každých okolností. Každý vlastní dvadsaťpäť percent našej hudby a môže ju kedykoľvek a akokoľvek hodiť do pľacu.
Harmonika sa vraj najviac podobá ľudskému hlasu. Ako to vnímate vy?
Žijem s ňou. To je cesta, ktorou sa vylievam do sveta. Podarilo sa mi na nej opustiť mnoho vecí. Tá cesta má klasický pyramídový efekt. Smerom nahor sa aktivity a ich kvalita dramaticky menia. Čím ďalej na nej postupuješ, tým si vyššie, tým je všetkého menej, ale je to kvalitnejšie. Ostáva jedna jediná brána, energetický prietok cez ňu je veľmi silný, všetky tvoje mechanizmy sú na ňu nastavené.
A sme pri zenbudhizme, ktorému sa už dlho venujete. Prečo ste sa rozhodli, aby vám pomáhal na vašej ceste?
Nie je v tom nič tajomného, len dvadsať rokov intenzívneho záujmu, čítania, zháňania kníh. Koncom osemdesiatych rokov som sa dal dokopy s ľuďmi, ktorí prakticky robili zenové cvičenia, vďaka nim som sa v roku 1990 stretol s opátom jedného zenového kláštora, a ten kláštor som potom navštívil. Zo začiatku som bol schopný celé hodiny diskutovať o tom, aké sú tibetské školy, prečo sú sympatickí tibetskí ultraidealisti a podobne. Dnes už nehovorím nič, robím to. Zen nie je nič iné ako pozornosť. Jedno jediné tu a teraz s najvyšším možným nasadením.
Erich Boboš Procházka sa narodil 27. novembra 1961, v rovnaký deň a mesiac, ako John Coltrane a Jimi Hendrix. Vyštudoval na nadstavbovej škole kultúrno-výchovnú prácu. Spolupracoval s niekoľkými bluesovými kapelami, v roku 1999 založil vlastnú skupinu Boboš & The Frozen Dozen. Nahral s ňou dva albumy Boboš & The Frozen Dozen a Grooved. Ako hosťujúci hudobník nahral množstvo albumov - približne dve až tri stovky. Minulý rok dostal cenu Slovenskej hudobnej akadémie Aurel ako inštrumentalista roka. Je Strelec, v čínskom horoskope kovový byvol. Žije v Šamoríne, je ženatý a má trojročného syna Adama.
Kapela Frozen Dozen na svojom poslednom koncerte v šamorínskej synagóge. Boboš Procházka je okrem iného aj členom kapely V4, s ktorou sa nedávno vrátil z letného festivalu Pepsi Sziget. "Už som tam bol asi šesťkrát, ale môžem povedať, že ma to pred toľkými masami príliš nebaví. Keď som tam bol prvý raz, strčili ma vystupovať medzi Chumbawambu a Davida Bowieho. Bolo tam asi stotridsaťtisíc ľudí, ale napokon som to zvládol," hovorí. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ, TIBOR SOMOGYI
Autor: Eva AndrejčákováMARIAN JASLOVSKÝ
