Aj v Iraku a Jordánsku sa Mária Čierna dostala do utečeneckých táborov, kde spoznala desiatky ľudských osudov. Napríklad tejto palestínskej rodiny, ktorá prišla o dvojčatá - bábätká počas bombardovania Bagdadu.

Tento štvrtok uplynul presne rok od útoku na budovu OSN v Bagdade, pri ktorom zahynulo dvadsaťdva humanitárnych pracovníkov. Práve v ten deň sa do Iraku chystala Mária Čierna, Slovenka, ktorá tam rok mala pôsobiť ako tlačová tajomníčka UNHCR. Atentát ju neodradil, len trochu oddialil termín odletu. Do severného Iraku naozaj pricestovala, kvôli narastajúcemu nebezpečenstvu ju však po deviatich dňoch evakuovali do Jordánska, kde pôsobila takmer rok. Jej iracko-jordánska misia sa skončila len pred pár dňami. Čo zažila v jednom z najnebezpečnejších kútov sveta?

Mária Čierna pôsobila vyše osem rokov na poste hovorkyne Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov na Slovensku (UNHCR). Pravidelne navštevovala utečenecké tábory na našom území, spoznala tisíce osudov a dospela k rozhodnutiu, že by rada svoje skúsenosti využila aj v zahraničí. Podala si prihlášky na post tlačovej tajomníčky UNHCR do Iraku, Iránu, Afganistanu a Pakistanu. Dlho neprišla žiadna odpoveď. Až keď sa už myšlienkou prestala zaoberať, zrazu jej v júli minulého roka oznámili, že v auguste môže nastúpiť v severnom Iraku. Až spätne vidí, do akého rizika sa pustila.

"Vravela som si, moje tri deti sú už odrastené, nejaký čas sa rodina bezo mňa zaobíde. Potešila som sa, že spoznám krajinu, z ktorej na Slovensko prichádzal veľký počet utečencov. Chcela som sa v Iraku vydať po stopách konkrétnych ľudí, ktorých som tu stretla, dokonca priamo z Erbilu, kde som mala pôsobiť. Rozprávali mi, ako tam žili, o kultúrnych, náboženských zvyklostiach, postavení kurdskej menšiny. Predstavovala som si, ako budem písať články a nakrúcať dokumentárne filmy o návrate utečencov, ktorí za Saddámovho režimu žili dlhé roky v cudzine, ako budem spolupracovať s miestnymi i zahraničnými novinármi."

Atentát na úvod

Problém bol už len zbaliť sa na rok do krajiny, kde je v lete 56 stupňov a v zime, naopak, tuhé mrazy. Konečne bola vyše osemdesiatkilová batožina spakovaná, povinné očkovania absolvované. V Ženeve ešte Mária prešla povinnou dvojdňovou inštruktážou a zdalo sa, že odletu nič nebráni. Už sedela v aute smerujúcom na letisko, keď ju stopli. V Bagdade teroristi zaútočili na budovu OSN, dvadsaťdva ľudí zahynulo. Ani to ju však neodradilo.

"Kým som čakala na nový termín odletu, hovorila som s mnohými pracovníkmi OSN, ktorí pracovali v Iraku, zažili krízové oblasti ako Východný Timor, Kosovo, dokonca ich držali ako rukojemníkov. Upokojovali ma, že Kurdistan nie je taký nebezpečný ako Bagdad a že to bude veľká životná skúsenosť. Vlastne ma len utvrdili v mojom presvedčení, lebo vnútorne som bola rozhodnutá odcestovať."

Samu seba presvedčila, že to nemôže byť až také nebezpečné.

"Bola som však naivná. Ani nie o mesiac zaútočili aj na Erbil, kam som mala namierené."

Ide do tuhého

Hlavnou úlohou UNHCR v povojnovom Iraku bolo pomáhať státisícom irackých utečencov pri návrate do vlasti. Pre nich aj pre kurdských vysídlencov sa stavali nové domy a tiež bolo treba naďalej pomáhať palestínskym, sýrskym či tureckým utečencom žijúcim v táboroch v Iraku. Prácu však sťažovala neustále sa zhoršujúca bezpečnostná situácia. Keď sa Mária po prílete išla predstaviť šéfovi, privítal ju slovami, aby si do večera ešte raz premyslela, či tu chce naozaj zostať, pretože prichádzajú správy, že Erbil má byť ďalším terčom bombového útoku.

"V meste bola vysoká koncentrácia zahraničných pracovníkov, úrady OSN umiestnené vedľa seba mal nepriateľ ako na dlani. Tón šéfovho hlasu prezrádzal, že za desaťročia práce vo Východnom Timore a Kosove si na podobné situácie zvykol a nežartuje. Napriek tomu som odpovedala, ako veľmi tu chcem pracovať, preto, ak ma môže upozorniť na niektoré bezpečnostné opatrenia, nech mi o nich povie. Odpoveď bola lakonická - moja milá, v teréne sa musí chrániť predovšetkým každý sám."

Kamarát Saddám

V Erbile ani v noci teplota neklesne pod tridsať stupňov. Hoci tvár si Mária zakrývať nemusela, šortky či odhalené ramená neprichádzali do úvahy. Ľudia však boli milí a ústretoví, ani raz nemala problémy s tým, že je žena.

"Život je tam iný ako v strednom či južnom Iraku, v Bagdade či Basre. Kurdistan je známy tým, že je relatívne bezpečnejší. Kurdi sú tiež oveľa vďačnejší za pád režimu ako ostatné arabské obyvateľstvo. Za vlády Saddáma Husajna boli svedkami vysídľovania kurdského obyvateľstva a násilného procesu arabizácie. Pracovníkov OSN nepovažovali za nepriateľov, naopak, vážili si pomoc medzinárodného spoločenstva."

Najmä deti a mladí ľudia boli k humanitárnym pracovníkom veľmi milí.

"Zvyčajne vedeli pár anglických viet a vždy sa nám prihovorili. Spomínam si najmä na trinásťročného Saddáma. Lámanou angličtinou mi povedal - vieš, ja sa volám Saddám, ale už sa tak nechcem volať."

Meno mu vybral otec, ale nie z lojality k režimu. Naopak, vo väzení si odpykal trest za to, že kdesi počúval protestné piesne proti Saddámovi. Rozhodol sa, že jeho syn sa bude volať Saddám, aby všetci vedeli, že práve preňho toľko trpel.

Saddám nemal ani rok, keď ho s podozrením na maláriu previezli do nemocnice. Dostal tam infekciu a museli mu amputovať časť nohy. Odvtedy chodil o barlách.

"Hoci mal len trinásť, žobraním živil slepého otca a mladšieho brata. Podobne ako mnohé z piatich miliónov irackých detí trpel podvýživou a zlou zdravotnou starostlivosťou. Napriek tomu ako ostatní Iračania veril, že život sa obracia k lepšiemu. Ktovie, čo sa s ním stalo."

Skapete!

Mária Čierna si uvedomovala, že situácia sa zhoršuje a humanitárnych pracovníkov zrejme čoskoro z Iraku evakuujú, snažila sa preto čo najrýchlejšie spoznať krajinu, ľudí. Navštívila dediny, kde sa stavali nové domy, tábor Makhmur pre tureckých utečencov, stretla sa s novinármi. V podstate sa však stále ešte len rozhliadala, keď veci nabrali dramatický spád:

"Množili sa správy, že bombový útok na Erbil je zrejme len otázkou hodín. Dostali sme príkaz zbaliť si pohotovostnú batožinu, ktorá nesmela mať viac než pätnásť kíl, a stále sme museli mať pri sebe vysielačky. Najhoršie však bolo, keď nám šéf prečítal text výhražného anonymu. Dlho do noci mi hučali v hlave slová: Skapete, vy psy! Všetci sme však do poslednej chvíle dúfali, že sa nám predsa len podarí pokračovať v práci."

Nádeje boli márne. Štvrtého septembra evakuovali pracovníkov UNHCR do Ammánu, hlavného mesta Jordánska a o osem dní sa Erbil naozaj stal terčom bombového útoku. V krátkom čase nasledoval ďalší útok na pracovníkov OSN v Bagdade a v októbri zase útok na medzinárodný výbor Červeného kríža, v tom čase už takmer jedinej medzinárodnej humanitnej organizácie v Iraku.

"Obete na životoch rozhodli, že aj Červený kríž, pôsobiaci v Iraku viac než dve desaťročia, stiahol svojich pracovníkov. Odvtedy už na území Iraku nezostali žiadni medzinárodní humanitárni pracovníci a zdravotnícka starostlivosť zostala ochromená. Za rok, čo som bola v Jordánsku, som denno-denne čítala správy o mŕtvych z oblasti, kde som pôsobila. Neraz išlo o obete z radov kolegov, s ktorými som v Iraku spolupracovala."

Frustrácia

Jordánsko bolo v porovnaní s Irakom oveľa bezpečnejšie, napriek tomu bol pobyt pre Máriu Čiernu frustrujúci. Najmä preto, že nemohla vykonávať prácu, kvôli ktorej sem prišla - prácu tlačovej tajomníčky.

"Po bombových útokoch zaujala OSN strategický postoj, že z bezpečnostných dôvodov treba o jej pôsobení v Iraku informovať čo najmenej. Nesmela som poskytovať žiadne správy ani miestnym, ani medzinárodným médiám. V Iraku totiž ostali tímy národných pracovníkov, ktorí pokračovali v projektoch OSN, naďalej stavali domy a starali sa o utečencov, ale keďže by sa mohli stať terčom útokov, všeobecná strategická línia bola čo najmenej na nich upozorňovať. Mala som teda veľa informácií, ako OSN prispieva k obnoveniu krajiny, ale nesmela som ich odovzdávať, čo pre mňa, ako bývalú novinárku, bolo nesmierne ťažké."

Pocit frustrácie umocňovali aj ďalšie veci.

"Namiesto toho, aby som sa stretávala s miestnymi ľuďmi a spracúvala ich osudy, mojou prácou bolo skontaktovať sa cez fax a e-mail s kolegami, ktorí pokračovali v programoch pre Irak, či už na irackom území, alebo v okolitých krajinách. Posielali mi čiastkové informácie, ktoré som spracúvala do komplexnej správy. Nebola to príliš záživná robota. Neskôr mi ešte pribudla úloha pomáhať s organizovaním workshopov a konferencií pre predstaviteľov novej irackej vlády či mimovládne organizácie. Zabezpečovala som všetko od leteniek a víz, cez ubytovanie až po zháňanie lektorov. Bolo to síce oveľa zaujímavejšie ako písanie správ, ale stále nie to, čo som si predstavovala."

Pykanie za Abu Ghrajb

Po čase sa aj život v Jordánsku stal nebezpečným.

"Moslimský svet si cudzinca váži, voči ženám je úctivý, no keď sa prevalila aféra s Abu Ghrajb o mučení irackých zajatcov americkými vojakmi, nálady sa zmenili. Dovtedy boli Jordánčania ústretoví, no potom som aj v Ammane neraz mala pocit, že je nebezpečné hovoriť po anglicky. Žilo tam totiž vyše stopäťdesiattisíc Iračanov, mnohí pracovali napríklad ako taxikári. Jeden z arabských denníkov dokonca uverejnil výhražný list predstaviteľov al Káidy, namierený najmä proti pracovníkom OSN na Blízkom východe, ktorí vraj iba škodia arabskému svetu a sú nástrojom USA."

Napätie ešte zhustlo, keď jordánska televízia odvysielala správu, že na Ammán sa chystal teroristický útok, kde mohlo byť až osemdesiattisíc obetí.

"Bezpečnostné opatrenia sa zostrili. Začali sme si viac všímať, kto ide okolo nás po ulici, pri vchode do úradu postavili barikády, posilnili sa stráže, neskôr sme dostali aj vysielačky, tak ako v Iraku. Môj strach bol o to väčší, že som bývala neďaleko americkej ambasády. Každá z okolitých krajín sa už stala cieľom teroristického útoku, skutočne sme nevedeli dňa ani hodiny, kedy to postihne aj Jordánsko."

"Iba" zemetrasenie

A potom prišiel deň, keď bola Mária Čierna presvedčená, že hrozná chvíľa nastala:

"V ammánskom hoteli sa konala veľká konferencia OSN. Mnohí pracovníci jednotlivých úradov boli zhromaždení v jednej miestnosti. Výborný terč pre teroristov, akcia bola preto prísne utajená. Práve sa začalo s otváracím prejavom, keď sa zrazu rozkývali lustre, začali nadskakovať laptopy a fascikle. Ľudia sa v panike vrhli na útek a ja som si v duchu vravela - tak, teraz prišlo to, čoho sme sa obávali! O pár sekúnd to tu vybuchne a ja som sa s nikým nestihla rozlúčiť! Bol to strašný pocit. No zrazu všetko stíchlo. Ukázalo sa, že to bolo 'iba' zemetrasenie."

Život v púšti

V poslednej fáze pobytu na Blízkom východe sa Mária Čierna predsa len dostala aj k práci tlačovej tajomníčky. Mala za úlohu zorganizovať Svetový deň utečencov. S tímom jordánskych kolegov pripravovala koncert v Ammáne a ďalšie podujatia v dvoch utečeneckých táboroch.

"Boli to stanové tábory na jordánsko-irackej hranici. Keď som na Slovensku navštívila utečenecké tábory, neraz mi bolo ľúto ľudí, ktorí museli žiť mimo svojich domovov. No to som nepoznala stanové tábory vybudované na kamenistej pôde, kde je v lete šesťdesiat stupňov a v zime kruté mrazy, kde zúria piesočné búrky a z púšte sa sťahujú jedovaté hady a škorpióny. Niektoré rodiny žili v takýchto podmienkach aj dvadsaťdva rokov! Napriek tomu, že od tohto roku sa už mohli vrátiť do Iraku, väčšina stále radšej zostávala v provizóriu stanového tábora."

Osudy mnohých rodín na Máriu Čiernu veľmi zapôsobili. Napríklad palestínska rodina žijúca v Bagdade, ktorá po vypuknutí vojny utiekla do Jordánska. Po tom, čo dve najmladšie z ôsmich detí, šesťtýždňové dvojičky, zomreli pri bombardovaní mesta. Obrovský hluk im potrhal bubienky a otec našiel v postieľkach mŕtvych synov, ako im z uší a nosa vyteká krv.

Je nádej?

Počas celej jordánskej misie Mária Čierna verila, že sa do Iraku ešte vráti.

"Všetci sme dúfali, že sa situácia zlepší a budeme môcť pokračovať v programoch, ktoré sa tak dobre rozbehli. Lenže perspektívy OSN zostávajú aj dnes nejasné a bezpečnostná situácia v krajine je stále neistá. No je dôležité, že stále sú tam ľudia, ktorí v úsilí pokračujú."

S akými pocitmi sa vrátila na Slovensko?

"Keď človek odchádza pracovať do zahraničia, a to aj do nebezpečných krízových oblastí, má veľké plány a predsavzatia, je plný odvahy. Ani hrozba bombových útokov ho nezastaví. Keď ste však napokon tisíce kilometrov od domova a zrazu ste svedkom hlbokého rozvratu, začnete sa spytovať, čo vlastne jednotlivec zmôže. A tiež organizácia, nech aj disponuje nemalými finančnými prostriedkami a ľuďmi ochotnými znášať riziko. Pri práci v utečeneckých táboroch na Slovensku som vždy verila, že pomôcť môže aj drobný dobrý skutok. Moje pocity v Iraku však boli iné. Hoci sa jednotlivé organizácie OSN podieľali na výstavbe nemocníc, rekonštrukcii škôl či pomoci utečencom, iba masívna medzinárodná pomoc môže výraznejšie pohnúť osudom tejto krajiny. Pravdaže za predpokladu, že v Iraku konečne utíchnu nezmyselné boje a opäť sa vytvoria podmienky pre prácu OSN."

Deti z utečeneckého tábora na jordánsko-irackej hranici.

Aj v utečeneckých táboroch treba chodiť do školy. FOTO - MÁRIA ČIERNA