Trčali sme tam skoro hodinu, kým sa polícii podarilo úsek spojazdniť. Vodič pravdepodobne predbiehal v neprehľadnom úseku a v protismere sa nestihol vyhnúť protiidúcemu autu. Len dúfam, že nikto nebol zranený. Môj hosť, pán Fukuda, sledujúc spôsob jazdy tunajších vodičov, predpovedal, že sa čosi stane. Z diania na cestách si vytvoril dojem, že Slováci sú agresívny národ, ale kým sme čakali v dopravnej zápche, svoj názor od základu zmenil.
Vodiči vychádzali zo stojacich áut, najprv väčšinou skontrolovali, čo sa vpredu stalo, a potom sa navzájom pokojne rozprávali pri autách a trpezlivo čakali. Nikto netelefonoval, aby sa ospravedlnil za neskorý príchod kvôli autohavárii, nikto sa nesťažoval, že by si snáď dávala polícia s odstraňovaním nehody načas, nikto na nikoho nekričal. Vtedy sa pán Fukuda naučil svoje prvé slovenské slovíčko "nevadí". A veľmi sa mu zapáčilo.
V Japončine máme určité slová a frázy, ktoré však zriedka používame v každodennej konverzácii. Japonská spoločnosť je založená na princípe prísneho postoja voči druhým ľuďom. Dodnes si pamätám, ako sa raz počas prenosu z futbalového zápasu nechal komentátor tak uniesť hrou, že v momente, keď Japonsko strelilo svoj víťazný gól, vykríkol vo vysielaní: "Góóóól!" Krátko po tom začali v televízii vyzváňať telefóny a obrovské množstvo divákov sa sťažovalo: "Nemusíte vykrikovať, ja vás počujem!" alebo "To ste prehnali, buďte ticho!"
V nasledujúcom vysielaní sa komentátor na obrazovke verejne ospravedlnil: "Prepáčte, že som sa nechal strhnúť hrou."
Keby ste sledovali japonskú televíziu, videli by ste verejné ospravedlnenie každý deň. Každý deň sa ktosi za čosi televíznym divákom ospravedlňuje. Japonci totiž veria, že prísny postoj k chybám druhých vytvára bezchybnú spoločnosť. Na druhej strane však ľudia zabúdajú odpúšťať drobné ľudské chyby. Jeden slovenský chlapec, ktorý študoval v Tokiu na strednej škole, mi raz povedal: "Mnohé veci sú v Japonsku prehnane prísne. Prečo?" Spomenul som si teraz na to, a to isté som sa spýtal pána Fukudu. Prečo? Zamyslel sa, pokýval hlavou, usmial sa a povedal: "Nevadí!"
Od spomínanej autonehody sme počas našej cesty po Slovensku použili slovíčko "nevadí" ešte veľakrát. V každej situácii, keď niekto spravil chybu. Čašníčka nám priniesla iné jedlo, alebo sme zablúdili, alebo sme čosi kdesi zabudli, alebo predavač bol nevrlý. Pán Fukuda sa prišiel na Slovensko pozrieť na tunajšie historické pamiatky zapísané na zozname UNESCO. Ale tá uvoľnenosť, nadhľad ľudí a možnosť zareagovať bez hnevu zmierlivým slovíčkom "nevadí" na neho zapôsobili viac ako všetky poklady.
Autor: MASAHIKO
