Takmer po piatich rokoch trpezlivého čakania, ktoré uplynuli od vydania albumu Nůž na hrdle, je tu opäť nová dlhohrajúca záležitosť legendy česko-slovenskej rockovej a pesničkárskej scény Vladimíra Mišíka (1948). Jeho kapela Etc..., s ktorou hrá vlastne už tridsať (!) sezón, zmenila od posledného CD obsadenie, ale zasa nie až tak výrazne. Vrátili sa "stratení synovia" - dlhoročný Mišíkov spolupútnik i priateľ, huslista Jan Hrubý a gitarista Petr "Kulich" Pokorný, odišiel gitarista Standa Kubeš a violončelista Olin Nejezchleba.
Zmeny možno prospeli k udržaniu určitého oživujúceho trendu, pridaniu bluesovejšieho nádychu a výraznejšej melodickej hravosti, aby každá platňa bola predsa len trocha iná, niečím viac zaujímavá. Do istej miery zabehnutý štýl sa síce podstatne nezmenil, ale objavujú sa tak trocha "absurdnejšie" aranžmá pesničiek i citlivejšia vyváženosť akustických a elektrických zložiek, zvuk dbá na prirodzenú farbu nástrojov. Cédečko Nůž na hrdle bola výborná záležitosť a pokúsiť sa prekonať ju určite nebolo jednoduché. Asi aj preto práca na novej platni trvala dva roky a výsledok naozaj stojí za to.
Platňa sa začína pomerne typickou pokojnou autobiografickou skicou-bluesovkou Andělé nade mnou, ktorá určitým spôsobom pripomenie staršiu skladbu Sladké je žít. Mišíkov text pekne nesie akustická gitara, ku ktorej sa postupne pridávajú ukulele a ďalšie nástroje s vrcholom v elektrickom gitarovom sóle. Pokračovaním je ľahko santanovská rocková latina na text Jiřího Dědečka Z flámu. Je to druh sarkasticky ironickej lyriky, ktorý je blízky nielen Mišíkovi, ale aj ostatným členom kapely, napokon huslista Jan Hrubý zhudobnil neodolateľne melodicky a krehko text Velikej hever, basista Jiří Veselý zasa hard-bluesovým spôsobom Umlkly stroje a metódou durovej čardášovo-bulharskej mixtúry Když se kouří konopí.
Všetci traja sú podpísaní aj pod staršou, koncertne overenou Řek mi doktor, ktorá pochádza zo začiatku osemdesiatych rokov, z "novovlnného" obdobia kapely. Ku koncertnej verzii rockového tanga je pripísaná nová predohra, medzihry sú dosť preonačené a k celému nadľahčeniu sa pridávajú rozšafné i klasicisticky ťažké husľové vyhrávky. Inou piesňou "z archívu" je s veľkým citom pre melódiu veršov zhudobnená báseň Václava Hraběho Kdybych už měl umřít, ktorá sa môže stať podobným hitom ako Láska je jako večernice, čo podporujú aj nevtieravé, ale naliehavé kĺzavé husľové a gitarové sóla.
Ďalšia zhudobnená báseň je skutočne objav - v pomerne zložitej palete poézie klasika Vladimíra Holana našiel Mišík priezračne krehkú a krásne milostnú perlu Kdybych už měl umřít, z ktorej urobil silne melodickú, akusticky vzdušnú záležitosť. Možno najkomplikovanejšie aranžovanou piesňou celého cédečka, pod ktorú sa podpísala prakticky celá skupina, je ponurý až hororový Noční chodec básnika Ivana Wernischa. Pozoruhodnú mozaiku pesničiek pekne dopĺňajú priamočiara až country odpichovka s textom Hany Sorossovej, ktorú napísal a spieva gitarista Pavel Skála, "pozostalosť" violončelistu Olina Nejezchlebu Malý velký muž i typické Mišíkove perličky Romeo se kácí a Sejdeme se v ráji.
Mišík spolu so skupinou nahral pestrý album, čím zachováva paralelu so svojím životom. Opäť objavil pre hudbu "nových" básnikov-textárov. Pozorný poslucháč na to veľmi skoro príde, stačí prvé vypočutie a prečítanie textov v netradičnom booklete od dvorného výtvarníka Karla Halouna. Všetky štýlové klišé sú transformované a prítomná je nenásilná snaha občas vybočiť a prebúrať sa aj do menej tradičných kapelových sfér jej histórie.
Celkový výsledok je tak trocha "bilančný" - počujeme vlastne kvalitnú esenciu všetkého, čo je pre kapelu za jej tridsať rokov existencie viac-menej charakteristické.
