ch prípadoch ozaj platí, Buňuelov prípad to nie je.
Nenápadný pôvab Luisa Buňuela tkvie v tom, že Buňuel je cudný, vecný a v mnohých prípadoch nesentimentálne kritický aj k svojmu vlastnému dielu. I preto je jeho spomínanie vieryhodné aj vtedy, keď sa zmieňuje o hĺbkach podvedomia, o tých divokých miestach v nás, kde zviera zviera zviera.
Režisér-surrealista Buňuel sa narodil v španielskom mestečku Calanda, známom svojráznymi obyčajmi a zvykmi, a čosi z tejto svojráznosti a jedinečnosti akoby zostalo navždy zapísané aj v jeho osobnosti. No hoci sú jeho memoáre predovšetkým španielske, on sám väčšiu časť života prežil za hranicami Španielska - vo Francúzsku, USA a Mexiku. Usiloval sa o to, aby život nebol iba vezenie alebo väzenie.
Hoci pochádzal z dobre situovanej rodiny, stával sa, ako to bolo vtedy u týchto mladých mužov nepísaným zvykom, obdivovateľom a podporovateľom ľavicových prúdov. Poznačilo to aj jeho filmovú tvorbu. Ale. Vyzobkávať filozofické aforizmy z Biblie alebo Marxa? Nie, to nebol Buňuelov prípad. Aj v mnohých naoko elegantných ideológiách objavoval trhliny. Ba tam, kde boli príznaky, našiel aj dobre ututlávané prízraky.
Hnaný svojím originálnym temperamentom - šiel vlastnou cestou a zanechal po sebe rozsiahle filmové dielo. Sú v ňom komerčné nepodarky, ale aj snímky, ktoré dnes tvoria klasiku svetovej filmovej tvorby. Myslíme tu najmä na jeho prvé surrealistické filmy (Andalúzsky pes, Zlatý vek), ale aj na dielo s ironickým pôvabom a neironickou fantáziou (Nenápadný pôvab buržoázie). Človek musí byť najprv veľmi rozumný a pokojný, aby mohol byť potom bláznivý a búrlivý? Alebo je to naopak?
Pripomeňme len, že Buňuelovo meno sa spája so surrealizmom aj napriek tomu, že nebol hviezdou prvej veľkosti na surrealistickom nebi. No hoci sa od surrealizmu vzďaľoval, morálny imperatív hnutia si zachoval až do rokov staroby. Spomína na to kladne aj v týchto pamätiach: "Naše morálka... vynášela vášeň, mystifikaci, urážku, černý smích, volání hlubin." Staroba je zlozvyk, ktorému sa dá len veľmi ťažko ubrániť. Buňuel jej čelil svojrázne: pracoval (filmoval) až do posledného dychu. Zomrel na cirhózu pečene. Nie je to práve tá najelegantnejšia choroba, ale ktorá choroba je vlastne elegantná?
On sám to charakterizoval najlepšie: "Mohu snadno určit svou diagnózu. Jsem starý, to je má hlavní nemoc." Je dobre, že napriek tomu všetkému našiel dosť síl, aby svojmu scenáristovi Jeanovi-Claudovi Carriérovi niektoré zážitky zo svojho pohnutého a búrlivého života aspoň vyrozprával. Život bol pre Buňuela tou najvyššou devízou a métou, staval ho aj nad umenie, nad filmovanie či slávu. Uctieval ho v každých jeho podobách a formách, a aj preto vravieval, že mucha je tvor rovnako tajomný a obdivuhodný ako ktorákoľvek princezná alebo víla z najslávnejšej rozprávky.
A tak kniha Do posledního dechu aj napriek svojej roztrieštenosti (alebo práve pre ňu) je vzrušujúcim čítaním prinášajúcim veľa cenných postrehov a faktov nielen o tomto výnimočnom tvorcovi, ale aj o dobe, v ktorej žil a tvoril.
Autor: IVAN MOJÍK(Autor je básnikom a prekladateľom)
