Autor prózy Smutný detektív, ktorá v polovici 80. rokov vzbudila značnú pozornosť čitateľskej verejnosti, svojím nekonformným pranierovaním spoločenských neduhov získal kredit už omnoho skôr. Významnú časť jeho diela (medziiným cyklus poviedok a noviel Jej Veličenstvo ryba, novelu Pastier a pastierka, ale aj cyklus Stromy rastú pre všetkých) mali možnosť v prekladoch spoznať aj slovenskí čitatelia.

Zosnulý patril k mála ruským literátom, ktorí sa odmietli zúčastniť na štvavej kampani sovietskych orgánov proti Alexandrovi Solženicynovi. Viktor Astafiev považovaný za "svedomie vidieka" si zachoval postavenie kritického pozorovateľa politického a spoločenského života v krajine a i po rozpade bývalého sovietskeho impéria sa dostal do konfliktu so stúpencami starých pomerov. Komunistickí poslanci v rodnej Ovsianke mu odmietali dôchodok, pretože sa im nepáčilo, ako sa autor v jednom z diel vyrovnal s totalitným režimom.

Astafiev - jedna z významných postáv "obdobia odmäku" na literárnej scéne bývalého Sovietskeho zväzu 60. rokov 20. storočia - patril medzi prvých spisovateľov, ktorí poukázali na morálne problémy spoločnosti, ako to dnes pripomenul aj jeho slávnejší kolega, laureát Nobelovej ceny za literatúru Alexander Solženicyn. "Literárny hlas Sibíri", ako hovorili znalci zosnulému, dnes teda navždy zmĺkol.

V testamente, ktorý Astafiev zanechal, vyslovil prianie, aby sa posledná rozlúčka s ním zaobišla bez okázalosti a aby jeho meno žilo ďalej v dielach, ktoré napísal. "A preboha živého, nepomenujte moju rodnú obec po mojej smrti po mne," dodal.