Televízna relácia Metro si získala verejnoprávny priestor pre diskusiu o kultúre a umení na Slovensku. Získala si aj divákov? Párkrát ju z vysielacieho času vytlačili športové podujatia - prednosť dostal hokej a futbal. Braňo Bezák, jeden z dvojice moderátorov, to berie športovo: "Už sa tešíme na peoplemetre. Konečne budeme obaja s Danielom Balážom vedieť, či ľudia prepínajú vtedy, keď je v obraze on, alebo keď som v ňom ja."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Ľudia 'od umenia' často radi diskutujú. Aj preto im donedávna chýbal priestor, v ktorom by mohli nazerať do rôznorodých kuchýň výtvarníkov, hudobníkov, divadelníkov, tanečníkov či spisovateľov a dozvedať sa postupne čosi viac o slovenskej umeleckej brandži. Začiatkom tohto roka konečne odštartovala Slovenská televízia reláciu Metro, inšpirovanú podobnými programami v Českej televízii. Jej tvorcovia sa u nás zakrátko stali predmetom širšieho záujmu. Jedným z dvojice moderátorov relácie je BRAŇO BEZÁK.
Pod prezývkou Bebe si svojich prvých priaznivcov získaval ako spíker v dnes už neexistujúcom rádiu Ragtime. Niektorým možno v minulosti neušiel ani ako herec v divadle Stoka či moderátor televíznych diskusií. Tí zasvätenejší ho poznajú predovšetkým ako dídžeja a fanúšika nu--jazzovej hudby, ktorá je preňho spojením toho najlepšieho z džezových tradícií s modernými hudobnými technológiami.
Rád sa s nami pobavil o všetkom, čo robí. Najviac o televíznom Metre, ktoré by teraz, po prázdninách, mohlo nabrať druhý dych.
Moderovali ste už zopár televíznych relácií. Ako sa cítite teraz v Metre, neubudlo z vašej pohotovosti a spontánnosti?
Hádam nie. Fungujem stále aj v rádiu, takže som v kondícii.
Odvtedy, čo ste prišli do Bratislavy študovať, ste sa za pomerne krátke obdobie presadili v rozhlase, televízii, divadle aj v publicistike. Ako ste vlastne začínali?
Všetko sa to začalo asi okolo roku 1993. Režisér Blaho Uhlár z divadla Stoka, ktorý bol pre mňa veľkou ikonou, hľadal nové talenty. Práve v tom období vznikalo aj rádio Ragtime. Na 'veľkú radosť' mojich rodičov som vtedy odišiel z vysokej školy. Zrazu som veľmi chcel hrať divadlo a robiť rozhlasového moderátora.
S divadlom ste po roku skončili, potom ste niekoľko rokov pôsobili v rádiu Ragtime. Ako ste vnímali jeho koniec?
Pociťoval som prázdnotu tak, ako mnohí iní. Nebolo to len preto, že som stratil prácu, dotkli sa ma aj reakcie ľudí, ktorým náš priestor v éteri zrazu chýbal. No už vtedy som robil aj dídžeja, takže sa mi podarilo udržať kontakt s muzikou, ktorú mám rád. Teším sa, že zo starých ragtimovských čias prežila väčšina mojich kontaktov.
Tie sa momentálne v Metre zhodnocujú. Čo to pre vás znamená?
Som strašne rád, že sa v televízii môžem stretávať so zaujímavými ľuďmi.
Rozlišujete spôsob komunikácie v éteri a na obrazovke?
Určite. V rádiu stojíte za reláciou a hudbou iba vy a hudobný dramaturg. V televízii sa hneď pridá k dojmu aj váš výzor, na ktorom musíte popracovať. Predovšetkým však cítite za sebou oveľa širší tím ľudí. Celkový dojem sa teda neodráža iba od vášho výkonu.
Znižuje to zodpovednosť?
To určite nie. Veď na obrazovke je moja tvár, niet teda pochýb o tom, že ľudia si ma budú s reláciou spájať. Nemôžem sa však spoliehať na to, že ma pekne nasnímajú a ja si budem hovoriť, čo sa mi zapáči. Na druhej strane sa zase musím zmieriť s tým, že niečo v relácii nevyšlo a ja som to nemohol ovplyvniť. V spôsobe práce si zároveň hľadám nový prístup.
V Metre, podobne ako kedysi v Ragtime, sa často skloňuje alternatívne umenie. Myslíte si, že sa z neho dá vyžiť?
Nežijem zo slova alternatívny. Áno, kedysi sme sa v Ragtime venovali veciam, ktoré mnohí nazývali alternatívne alebo menšinové. Dávali sme priestor všetkým, ktorí k tomu mali blízko, dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Aj v Metre sme štartovali s podobnou predstavou. Dve hodiny týždenne sú však málo.
Prečo? Je v umení tak veľa alternatívy?
Podľa reakcií sme zistili, že ľudia, ktorí mali pocit, že by si tento priestor zaslúžili, sa tam nenašli. Navyše, spočiatku sme sa snažili uchopiť všetky oblasti. Po pár vysielaniach sme však zistili, že takto to neudržíme a záber relácie sme zúžili predovšetkým na hudbu. Je to priestor, v ktorom sa ja aj môj kolega Daniel Baláž pohybujeme s väčšou istotou. Prišli sme síce o polhodinu vysielania, ale relácii to môže pomôcť.
Potrebuje byť alternatíva rovnako známa ako nealternatíva?
Zoberte si skupinu Nirvana. Začínala v neznámom vydavateľstve a mala úzky okruh priaznivcov, potom vydala platňu, ktorá ovplyvnila celé deväťdesiate roky, a odrazu to bola popstar. Sú ľudia, ktorí začínajú niekde na okraji a vďaka ambíciám, záujmom či riadeniu trendov sa dostanú do širokého povedomia. No potom sú takí, ktorí sa dobre cítia v obmedzenom okruhu ľudí a nemajú potrebu preniknúť inde. Sú však inšpiratívni, tak prečo o nich nevedieť?
Pred pár dňami licenčná rada udelila STV pokutu za vašu reláciu, v ktorej odzneli vulgárne výrazy a nebola označená ako nevhodná pre deti. Čo na to vravíte?
Niečo sa mi donieslo do uší, vraj ide o úplne prvé vysielanie, lepšie povedané, o jeho prázdninovú reprízu, ktorá bola odvysielaná pred dvadsiatou druhou hodinou. V programe vystupovala skupina Puding pani Elvisovej, ktorá má v jednej zo svojich pesničiek nasamplovaný dialóg s vrátnikom, ktorého nahrávka kedysi kolovala na internátoch v Mlynskej doline. Je nám ľúto, ak sme tým narušili nejaké normy. Rozhodne sme nechceli na seba cielene pútať prostredníctvom nefunkčného používania vulgarizmov. Ale nemám prečo komentovať to pozitívne ani negatívne. Najlepšie to vyjadril ktosi na internetovej diskusii: keep it underground.
Riaditeľ STV Richard Rybníček vkladal do vašej relácie veľké nádeje. Od začiatku však vyvoláva rozporuplné reakcie. Je v niečom problém?
Možno boli očakávania privysoké, možno si mladý kunsthistorik, priaznivec hip-hopu či tanečného divadla v nej chceli hneď nájsť to svoje. Našej relácii tiež určite nepomohlo, že mala spočiatku dvojtýždennú periodicitu, stále sa menili jej vysielacie časy, alebo sa nevysielala vôbec. Samozrejme, vždy to malo svoje dôvody. Koncepcia programu sa však vyvíja a myslím si, že k lepšiemu.
Čo bude s umeleckými oblasťami, ktoré si už v relácii všímate menej?
Tie by si zaslúžili v televízii vlastné magazíny. Keď si pozriete Českú televíziu, nájdete tam minimálne jeden pravidelný magazín o vážnej hudbe, o filme či výtvarnom umení.
Má zmysel rozprávať sa s umelcami o umení?
Vždy to závisí aj od toho, kto sedí v štúdiu, aká je téma, čo tvorí atmosféru. Niektorí umelci sú presvedčení, že za nich hovorí ich dielo a nemajú k nemu čo dodávať. Myslím si, že je dobré o tom diskutovať. Keď niekto chce, aby sa jeho veci dostali k ľuďom, ktorých by mohli zaujímať, mohol by ich sám priblížiť.
Občas to môžu byť dosť zložité debaty, nie? Aké máte skúsenosti s ľahšími témami?
Skôr sa im vyhýbame.
O čom sa podľa vás ľudia radi rozprávajú?
O sebe, o tom, čo vedia. Je ťažké dostať z nich čosi o vlastnej tvorbe, ale ešte ťažšie je vydolovať názor na tú cudziu. A, samozrejme, každý sa radšej rozpráva napríklad o nejakej konkrétnej pesničke než o tom, či je slovenská popmusic v kríze alebo nie.
Ako vidíte budúcnosť relácie?
Všetci sme si vedomí, že keď nejaká relácia nefunguje, zruší sa, alebo sa vymení za lepšiu. Všetko, na čo sme zatiaľ prišli, bolo zo strany STV akceptované. Jedinou prekážkou si môžeme byť my sami. Ak relácii budeme venovať viac času, bude lepšia.
A čo materiálne limity?
Nemôžem zazlievať STV jej podmienky a rozpočet. Možno teraz, po polroku vysielania a zmenách, ktoré v relácii nastali, viem lepšie posúdiť, či sme na ňu dostali veľa alebo málo peňazí. Ale podmienky boli určené na začiatku, išli sme do toho aj s možným rizikom.
Pracujete v reklamnej agentúre. Rieši to vašu finančnú situáciu?
Sčasti hej. Okrem toho, bola to možnosť spoznať niečo nové. Svet reklamy je zaujímavý a nemá ďaleko od médií.
Roky fungujete aj ako dídžej. Čím vás láka tento svet?
Je to pre mňa priestor, v ktorom si udržujem absolútnu autonómiu. Je to moje hobby. Vo výbere skladieb a v spôsobe ich mixovania si hľadám vlastný rukopis. Ako vinylový dídžej aktívne manipulujem s platňami, ich spájaním a pomocou rozličných techník posúvam reprodukovanú hudbu bližšie k živému hraniu. Človek pritom musí byť trochu extrovert aj exhibicionista. Ak vie vytvoriť atmosféru, ľudia na ňu reagujú. Je to príjemné.
Vnímate túto hudobnú kultúru ako fenomén?
Dídžeing sa začiatkom 90-tych rokov objavil trochu ako dôsledok toho, že ľudia prestali dôverovať živému hraniu. Nový prejav mal v sebe kus live-performance, používal jazyk bez zvláštnych zložitých posolstiev, ktorých mali ľudia dosť. Chceli sa len baviť, a to im táto hudba dožičila. Je to niečo podobné, ako keď sa v 70-tych rokoch objavil punk rock. Chlapci nevedeli skoro na nič hrať, no priťahovali k sebe ľudí, pretože to, čo robili, bolo niečo nové a úprimné.
Podieľali ste sa aj na produkcii cédečok s coververziami starších slovenských populárnych piesní. Prečo ste sa pustili do takéhoto projektu?
Veľa som diskutoval s mladými muzikantmi, ktorým bola táto hudba z nejakých dôvodov blízka. Vtedy som si povedal, že táto téma by si zaslúžila pozornosť. Vymysleli sme v rádiu pravidelnú súťaž, v ktorej mal poslucháč uhádnuť, kto nahral novú verziu nejakej staršej slovenskej pesničky. Boli sme radi, že dávame priestor mladým hudobníkom a zároveň máme aj peknú rubriku. Už po prvých pokusoch bolo jasné, že za tým bude niečo viac. Vznikli cédečká, na ktorých figurujem ako hovorca.
Ide len o prezentáciu mladých skupín cez známe melódie, alebo aj o niečo iné?
Ide o dobu, v ktorej pesničky vznikali, ale nie v zmysle, že dnes potrebujeme mlieko za dve koruny, alebo behávať v plynovej maske na branných cvičeniach. Pesničky, ktoré vtedy všetci poznali, dnes majú svoju hodnotu, aj keď patrili do čírej popmusic. Keď dnes počujete napríklad Dievčatá od skupiny Modus, pristihnete sa pri tom, že si popiskujete, nie? Mimochodom, na týchto cédečkách nájdete napríklad aj pesničku Deža Ursinyho či skupinu P°ulnoc.
Takže treba rozmýšľať nad tým, čo majú hudobníci spoločné a v čom sa odlišujú?
Iste. V tomto prípade sa na jednom projekte mohli stretnúť interpreti, z ktorých jeden povedzme vydáva svoje cédečká na kolene a nie je mediálne známy, kým druhý spolupracuje s veľkým vydavateľstvom a nemá problém s publicitou. V roku 1989 mala väčšina z nich len pár rokov, a predsa sú v nich tie 'sklíčka dotykov' uložené.
Žeby v nás driemala až taká nostalgia?
To je normálny spomienkový optimizmus. Keď si priznáme, aké všelijaké veci nás v minulosti mohli ovplyvniť, vyrovnáme sa s nimi. A tie príjemné z nich si zapamätáme.
BRANISLAV BEZÁK (1972) sa narodil v Bánovciach nad Bebravou. Počas štúdia na gymnáziu sa začal venovať divadlu. V rokoch 1990-1993 študoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave a pôsobil v Pezinskom rozprávkovom divadle. V rokoch 1993-1994 bol hercom divadla Stoka, od roku 1993 do roku 2000 kmeňovým moderátorom rádia Ragtime. V rokoch 2000-2004 pracoval vo Fun rádiu, momentálne je moderátorom nedeľnej hudobnej relácie Buddha bar v rádiu Rock FM, copywriterom v reklamnej agentúre a spolumoderátorom relácie Metro v STV. V minulosti moderoval relácie Eurokrik, Fórum, Bude lepšie, v televízii Luna program Generation X. V rokoch 2001-2002 bol reportérom časopisu Čas. Ako dídžej funguje od roku 1994. Spolupracoval na cédečkách kapely Wedding band - Na slovenskej svadbe 1 a Na československom žúre. Je producentom slovenskej nu-jazzovej výberovej nahrávky Nu: Compilation Of Nu Slovak Artists. Žije v Bratislave, je ženatý, má trojročného syna Adama.
