V rámci sekcie “Vojnové spravodajstvo“ vystúpila v nedeľu známa chorvátska spisovateľka Slavenka Drakulič (1949) a predstavila svoju najnovšiu knihu Neublížili by ani muche.
„Dúfam, že to je moja posledná kniha o vojne,“ povzdychla si autorka na margo zbierky o aktéroch zločinov vojny v bývalej Juhoslávii. Ich príbehy spracovala na základe informácií, ktoré získala pravidelným sledovaním haagskeho súdneho tribunálu. „Po niekoľkých románoch o vojne, o jej obetiach a strašných okolnostiach, ktoré ju sprevádzali, som sa logicky dostala k otázke: kto za tým všetkým stál? Boli to monštrá alebo obyčajné ľudské bytosti?“
Slavenka Drakulič mala na začiatku pocit, že odpoveď je jasná: chladnokrvnosť zločinov, zaznamenaných v haagskych análoch, je ťažko pochopiť i ospravedlniť. „Neskôr som však musela sama pred sebou priznať opak. Neboli to monštrá, ale žiaľ, obyčajní ľudia.“ Chorvátska autorka tvrdí, že jej štúdia tribunálu sa zmenila na štúdiu ľudskej psychológie, ktorej záver je veľmi pesimistický. „Zdá sa, že v istých okolnostiach viac reagujeme, ako rozmýšľame nad tým, ako reagovať. A táto reakcia je väčšinou vzdaním sa prúdu, krok tým smerom, ktorým vietor veje. A preto sa neskôr ocitneme v situáciách, keď už sa nedá cúvnuť, ani vtedy, ak hlboko nesúhlasíme s tým, čo sa deje a čo máme prikázané urobiť my sami.“
Podľa Slavenky Drakulič si človek nikdy nemôže byť úplne istý, či by konal inak ako páchatelia masakrov na Balkáne, lebo iba v extrémnej situácii, k akej – autorka dúfa, už nedôjde – sa človek dozvedá pravdu o sebe. Haagsky tribunál mal však význam práve preto, lebo posúva národy bývalej Juhoslávie bližšie k pravde, ku ktorej by kvôli politickému tlaku a technickým ťažkostiam zrejme nedospeli, ak by mali s vojnovými zločincami jednať samy. „Ešte stále vo väčšine z týchto krajín nefunguje efektívny systém na ochranu svedkov, lebo na to nie sú peniaze. A neexistuje ani politická vôľa vysporiadať sa s minulosťou. Ľady sa však už pohli: sama som bola prekvapená, keď počas nedávnych osláv znovu otvorenia slávneho mostarského mosta v štátnej chorvátskej televízii bez okolkov odznelo, že - most sme zničili my. Takýto výrok by bol ešte pred pár mesiacmi ťažko predstaviteľný.“
Autorka próz „Balkánsky Express“ či „Café Europa“, preložených do niekoľkých svetových jazykov, považuje za krok vpred aj samotný fakt, že jej priamy a neprikrášlený pohľad na vojnu a jej „hrdinov“ nenarazil u domáceho publika na ostrú kritiku. „Naopak, v Chorvátsku sa pripravuje druhé vydanie a v Srbsku knihu tiež dobre prijali. To je na jednej strane len dôkaz, že obyčajní ľudia pristupovali k vojnovým zločinom vždy veľmi otvorene; a na druhej strane, signál, že aj národné elity priznávajú, že je čas prestať si zakrývať oči pred tým, čo bolo. Aby sme sa mohli pohnúť dopredu.“
Autor: Lucia Kubošová, Edinburgh
