Zvláštna kniha, tento súbor filmových reflexií Použi ma ako stránku knihy (vyd. Slovenský filmový ústav, Bratislava 2004), ktorých autorom je Juraj Mojžiš, známejší doteraz verejnosti skôr v úlohe výtvarného než filmového historika a kritika. Ani fakt, že Mojžiš prednáša na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení by nemusel ešte motivovať vznik tejto knihy, veď koľkí pedagógovia nevydali a nevydávajú svoje prednášky knižne. Pri koncipovaní interpretačných sond do rozličných filmov bral autor, samozrejme, do úvahy aj potreby svojich poslucháčov - v tomto zmysle sa dá hovoriť o netradičných učebných textoch - no jednako sa Mojžišova kniha zameriava i na širšie publikum, na milovníkov filmu vôbec.

Zvláštnosť Mojžišových výkladov spočíva v tom, čo si vo filmoch všíma a ako to čitateľovi podáva. Jeho analýzy nemajú nič spoločné s bežnou filmovou kritikou, ktorá zväčša rozoberá dej, základné zápletky, konflikty filmu a herecké výkony. Mojžiš sa viac zameriava na spôsob, ako je film urobený, čiže na výrazové prostriedky, zahŕňajúce nielen prácu réžie, ale aj kamery, osvetľovačov, zvukárov, kulisárov a pod. Hodne tu uplatnil svoje znalosti výtvarného umenia a jeho techník, slohov a štýlov, pričom stále ostáva pri filme, len ozrejmuje nesamozrejmé súvislosti bez toho, aby vkĺzaval do abstraktného teoretizovania, či bežnej recenzentskej frazeológie. Jeho bývalá žiačka z VŠMU, filmová teoretička Jana Dudková vo výbornom úvode nazvala štýl Mojžišovho prednesu technikou jemnej hypnózy, akou dokázal prednášať a na poslucháčov prenášať svoje analytické postrehy.

Môžeme si to overiť hneď na vstupnej interpretácii filmu Jeana Cocteaua z roku 1946 Kráska a zviera. Mojžiš sa nezameral na obsahové zložky tohto slávneho filmu, nakrúteného podľa stredovekej rozprávky, ale sústreďuje sa na kameramanské finesy Henriho Alekana, ktorý narábal so svetlom a tieňom priam ako stredoveký holandský maliar Vermeer van Delft, teda tak, že ,,svetlo sa rozpína a oslňuje oblasti tieňa". A Mojžiš pri Alekanovi hneď prechádza k známemu filmu Wima Windersa Nebo nad Berlínom, kde tento kameraman znovu predviedol svoje majstrovstvo ,,mihotavej hry nepokojných prísvitov a tajomných tieňov". Ak spomínaná Dudková hovorí o Mojžišovej ,,alogickej logike rozprávania", zrejme mala na mysli jeho časové, problémové i vecné preskoky a prelínačky, lebo tento hĺbavý interpret má schopnosť meniť uhly pohľadu, spájať film s poéziou, literatúrou, výtvarníctvom, detaily s celkom a naopak a nebadane vtiahnuť poslucháča (v tomto prípade čitateľa) do rozličných tvorivých labyrintov, aby v ňom navodil vedomie zväčša neuvedomovaných súvislostí.

Predmetom Mojžišových výkladov sa stalo osemnásť filmov známych a menej známych režisérov (Fellini, Antonioni, Bunuel, Malle, Vláčil, Jarman, Parker, Tarantino atď.), ktorých podrobnejšie profily i filmografiu napísala Katarína Mišíková a sú uverejnené v závere knihy. Bolo to nevyhnutné, lebo Mojžiš je dosť fragmentárny a jeho úmyslom ani nebolo predstavovať ten-ktorý film ako ucelený artefakt, skôr ako diskurzívny, často rozkúskovaný materiál, na ktorom sa dajú demonštrovať zákruty i závity filmového umenia. Na stránkach jeho knihy cítiť, že pri prednáškach a súbežnom premietaní daných filmov neopakoval namemorovane a definitívne, ale že pred poslucháčmi aj nahlas rozmýšľal a improvizoval.

Je dobre, že toto verbálne sa zjavilo i vo vytlačenej podobe, a tak názov knihy treba brať doslovne.