Zo všetkých medicínskych odborov asi najviac priťahujú pozornosť psychiatria a onkológia. Pre laika sú tajomné, plné fatálnych príbehov. MUDr. VIERA SATINSKÁ naozaj pozná tisíce osudov, veď sedem rokov pracuje ako psychiatrička v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave. Pred časom sama zažila, čo cítia ľudia, ktorí prichádzajú do jej ordinácie. Aj ona kvôli nádorovej chorobe prišla o manžela a musela sa s tým vyrovnať. Bolo to o to ťažšie, že jej mužom bol Július Satinský, jeden z najpopulárnejších Slovákov a jeho zdravie sa stalo majetkom verejnosti. Ako to prežívala? Uľahčila rodine v ťažkých chvíľach jej špecifická profesia, alebo bola skôr na obtiaž?

Kto si častejšie sadá na stoličku vo vašej ordinácii - chorí alebo ich príbuzní?

"Spočiatku prevažovali onkologickí pacienti, ale postupne sa nabaľovali aj príbuzní, ktorí sa nevedeli vyrovnať s ochorením blízkeho človeka, pozostalí po pacientoch, pribudli aj zamestnanci nemocnice, a asi polovica klientov vôbec nesúvisí s onkológiou, je to všeobecná psychiatrická klientela."

Mala som priateľa, ktorý umieral na rakovinu. Rozprával mi, že na onkológiu chodila za nimi mladá psychologička, no nikto z pacientov s ňou nechcel spolupracovať. Bolo mu jej ľúto, tak sa - dobrák - nechal vyšetrovať, aby ju potešil. Vy nemáte problém priblížiť sa ťažko chorým? Dá sa vôbec utešiť človek, ktorý vie, že umiera?

"Nie som psychologička, ale psychiatrička, no keďže v nemocnici nemáme klinického psychológa, čiastočne ho suplujem a pracujem aj s pacientmi, ktorí potrebujú psychologickú starostlivosť. Sú rôzne možnosti, ako s nimi nadviazať kontakt, no sú aj prípady, keď sa to nepodarí. Keď chorý moju pomoc odmietne, rešpektujem jeho želanie."

Ako pomáha onkologicky chorým psychiater?

"Časť pacientov je napríklad dezorientovaná kvôli nádoru mozgu. Im pomáham zvládať dezorientáciu, prípadne nepokoj. Ďalej sú ľudia, ktorí na chorobu reagujú depresiou, alebo je depresia samostatným ochorením popri ťažkej onkologickej chorobe. Ďalšou skupinou sú pacienti, ktorí majú dve choroby - onkologickú aj duševnú, napríklad schizofréniu, poruchy osobnosti, mentálnu retardáciu, závislosť od alkoholu a iných drog, ktoré tiež treba liečiť."

Na psychiatrii určite neumiera toľko pacientov ako na onkológii, kde je napriek veľkému pokroku stále dosť smutných koncov. Prečo ste sa rozhodli pracovať práve tu?

"U mňa je to osobná cesta. Prišla som postupne o oboch rodičov, ktorí mali onkologické ochorenie, chorobou som sprevádzala aj jednu našu príbuznú, ktorá napokon umrela na paliatívnom oddelení. Zblízka som spoznala problémy takto chorých ľudí a akosi prirodzene som dospela k tomu, že smrť je súčasťou života a pomáhať najťažšie chorým je to najlepšie, čo človek môže v živote urobiť."

Čo však, keď nádor diagnostikovali vášmu manželovi - uľahčila niečo vaša profesia?

"Na začiatku som, naopak, prežila hrozný šok, lebo keď sa zistil rozsah jeho ochorenia, nemohla som si nič navrávať o nejakej optimistickej prognóze. No potom mi veľmi pomáhalo, že som vedela, čo nás čaká, uľahčovalo to situáciu v zmysle praktických opatrení. Vedela som, kedy ísť na aké vyšetrenia, ako na ne manžela pripraviť, mala som predstavu, ako funguje liečba aj psychika pacienta. No čo sa týka mňa, prežívala som to rovnako ako každá iná žena a manželka."

Zmenili sa vzťahy s vašimi pacientmi, keď ste sa zrazu ocitli na rovnakej lodi a zažívali strach zo straty milovaného človeka?

"Profesne mi to ublížilo. Keď sa zverejnilo, že manžel má onkologickú chorobu, pracovalo sa mi oveľa ťažšie. Prakticky nebol pacient, ktorý by sa ma nespýtal, ako sa má, ako to znáša on aj ja, prípadne, či je na tom lepšie alebo horšie ako Julo. Tieto osobné otázky som znášala veľmi zle, dokonca som premýšľala, či prácu neopustím."

Pomohli vám skúsenosti psychiatričky pri zaobchádzaní s manželom?

"To áno, lebo reagoval ako typická vzorka pacientov, ktorí negujú nielen psychické problémy, ale aj fakt svojho ochorenia. Je to štandardná reakcia, že človek počuje len to, čo počuť chce, alebo môže. Stretávam sa s tým často. Lekári ma privolávajú k pacientom, ktorým otvorene povedia o chorobe a oni reagujú, akoby to nepočuli. Aj Julo bol taký, vyberal si z toho, čo mu hovorili, iba čo chcel, a všetky moje pokusy o otvorený rozhovor odmietal. Počas celej choroby odmietal prijať závažnú realitu. Veľmi mi pomáhalo, že som mala opakované skúsenosti s takýmito pacientmi, takže som s tým vedela zaobchádzať. Teda, aspoň dúfam."

Niektorí ľudia, ktorí prežili umieranie najbližších, vravia, že ich to zblížilo. Vzťah získal na kvalite, takže strašná udalosť bola do určitej miery pozitívom. Je to aj vaša skúsenosť?

"Sú ľudia, ktorým približovanie sa k smrti môže otvoriť novú perspektívu vzťahu, môžu byť k sebe úprimnejší, hovoriť o veciach, o ktorých by nikdy nehovorili. Stretávam sa v ordinácii aj s takýmito ľuďmi a vždy je to pre mňa obrovské ľudské obohatenie. Dávajú mi možnosť nahliadnuť do najhlbšieho vnútra a ja si to veľmi vážim. U nás doma to tak však nebolo."

Preto, že si manžel chorobu nepripúšťal?

"To práve neviem, či si ju naozaj nepripúšťal, alebo to iba pred nami hral. To už zostane navždy tajomstvom."

Bolo ťažké splniť jeho želanie, aby ležal na Ondrejskom cintoríne s výhľadom na milovanú Dunajskú ulicu, keďže sa tam už nepochováva?

"Nie, všetci kompetentní boli ústretoví, veľmi im chcem za to poďakovať."

Dvadsiateho augusta, by bol mal Július Satinský šesťdesiattri rokov. Nezabudli naňho jeho priaznivci? Chodia na jeho hrob?

"Áno a máme s tým praktické starosti, lebo ho musíme dávať do poriadku častejšie než iní, keďže návštevy tam zanechávajú rôzne bizarné veci."

Čo napríklad?

"Dámske plavky, rôzne písomnosti, vrátane sťažností, príbehy, obrázky, dokonca aj peniaze."

Čo s tým robíte?

"Plavky sme hneď vyhodili, písomnosti necháme, kým sa nerozmočia, s peniazmi nie je problém, nájdu sa ľudia, ktorí ich schasnujú, kvety, kým sú pekné, necháme. A keď niekto niečo na hrob napíše, tak to vygumujeme."

Po pohrebe ste hovorili, že keď budete mať dosť síl, prezriete manželovu pracovňu, ktorá určite ukrýva mnohé písomné poklady. Už ste to spravili?

"Robíme to postupne. Hlavným správcom pozostalosti je dcéra, ktorá už minulý rok aspoň podľa nadpisov skatalogizovala všetky písomnosti, ktoré máme doma. Do detailov však spracované nie sú, časť denníkov sme napríklad čítali až toto leto. Pre mňa to musí postupovať veľmi pomaly."

Dočítali ste sa aj niečo, čo vás prekvapilo?

"Samozrejme, sú tam pozoruhodné veci, obzvlášť v manželových denníkoch."

Môžu sa zverejniť?

"To práve neviem. Možno ich raz vydáme, ak bude záujem. Dosť vecí sa však týka žijúcich ľudí, a to bude asi problém."

Už teraz je v obchodoch viacero titulov o vašom manželovi, nakoniec, aj jeho literárna tvorba bola silno autobiografická. Napríklad v knihe Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr sú uverejnené listy, ktoré vám písal. Neraz sú to krásne, no osobné vyznania. Vraveli ste mi, ako nemáte rada publicitu. Ako sa cítite, keď čítate intímnosti o vašej rodine?

"Zle, skutočne ma neteší, že otvárame súkromie verejnosti. Ustúpili sme však tlaku vydavateľstva, pretože ako rodina máme záujem, aby ľudia na manžela nezabudli. Postupne sa teda zmierujem s tým, že možno budeme musieť pootvárať aj ďalšie komôrky súkromného života."

Asi najpopulárnejším filmom Júliusa Satinského je komédia tisícročia S tebou mně baví svět. Hral tam otca, ktorý sa usiluje čo najvzornejšie postarať o malého synčeka. Ako to bolo u vás v rodine - bol vzorným oteckom? Pustili by ste s ním Janka a Luciu, keď boli malí, na chlapskú lyžovačku?

"Povedala by som to asi tak - môj manžel bol vynikajúci herec, takže aj vzorného otecka hral vynikajúco. No isté je, že keď boli naše deti malé, vôbec sa neusiloval zobrať ich niekde bez ich matky."

Popularitu mu iste dvíhala aj jeho zásada - výchova neexistuje! Ako ste sa s tým stotožnili?

"Tiež hlásal, že na našej ulici je sloboda. Najmä pre neho a pre deti. Znášala som to zle, lebo ja si, naopak, myslím, že výchova má v živote človeka dôležité miesto."

Aj z knižiek cítiť, ako boli vaše deti na otca naviazané, ako veľmi sa mali radi. O to strašnejšie muselo byť, keď sa zrazu museli vyrovnať s jeho stratou. Čo v takej chvíli môže pomôcť?

"Som realistka, ktorá si potrpí na pravdu, a vedeli ju aj naše deti. Od začiatku poznali pravdu o jeho chorobe a podieľali sa na pomoci a opatere. Do poslednej chvíle sme boli stále spolu a myslím si, že možno to bol dôvod, prečo smrť prijali ako nevyhnutnosť. Nechcem povedať, že sa zmierili, lebo s tým sa asi zmieriť nedá. Musím však povedať, že u nás doma je manžel a otec stále prítomný. Nepresťahovali sme nábytok, okolo stola stále máme všetky stoličky, zhovárame sa, čo by otec povedal na to, alebo ono, pripomíname si rôzne situácie. Akoby pokračujeme v rodinnom živote. Nám sa jeho odchodom trošku zastavil život a zatiaľ nič nemeníme."

Aj váš muž kedysi prežil tragédiu straty partnera, keď sa utopila jeho prvá manželka. Na prahu päťdesiatky sa však znovu oženil, dokonca mal dve deti, v čo už zrejme ani nedúfal, keďže predchádzajúce manželstvo bolo bezdetné. Viete si predstaviť, že aj na vás čaká ešte jeden úplne iný život?

"Čo bude, neviem, isté však je, že v tejto chvíli o žiadnom ďalšom partnerovi určite neuvažujem."

Váš manžel svoju prvú ženu Oľgu veľmi miloval. Nežiarlili ste na ňu? Hovorí sa, že mŕtva láska je najhoršia sokyňa, pretože v spomienkach je často zidealizovaná.

"Neviem, či mám nejakú poruchu, ale ja som nikdy nežiarlila, a najmä nie na jeho prvú ženu. Poznala som ju, lebo naše rodiny sa priatelili, a bola to výnimočná bytosť. Veľmi krásna, inteligentná dáma. Rešpektovala som ju, aj ich predchádzajúci vzťah. Uvedomovala som si, že ako druhá manželka budem porovnávaná a možno preto som niektoré kroky celkom racionálne robila inak ako ona. No odlíšila som sa najmä tým, že sme s Julom mali deti, a tým sme si vybudovali úplne iný vzťah."

Nežiarlili ste ani na mladé čučoriedky, o ktorých váš manžel tak rád rozprával a písal?

"Neviem, či to nie je trápne, ale ja som jednoducho vždy verila, že manžel si dobre vybral."

MUDr. Viera Satinská (1955) sa s Júliusom Satinským poznala od detstva. Ako vraví, bol pre ňu starším strýčkom a ona dieťa jeho priateľov. Vtedy jej budúci muž žil v šťastnom, no bezdetnom manželstve, ktoré sa skončilo tragédiou - jeho žena Oľga sa nešťastnou náhodou utopila v mori. S Vierkou mali dlho vzťah dieťaťa a dospelého muža, takže on jej tykal a ona mu vykala. Preto, keď mala šestnásť "povykali si", a tak to bolo ďalších štrnásť rokov. Viac sa zblížili, až keď Július Satinský ovdovel a priateľstvo prerástlo v lásku. Zosobášili sa 28. decembra 1985 a do roka sa im narodila dcéra Lucia a vzápätí syn Janko. Po rokoch šťastného rodinného života mu v roku 2001 pri náhodnom vyšetrení zistili pokročilé onkologické ochorenie, ktorému podľahol 29. decembra 2002. Dvadsiateho augusta tohto roku by oslávil 63. narodeniny.