V rodine violončelistu Eugena Procháca bolo viac hudobníkov. Mama spievala v Slovenskom filharmonickom zbore a účinkovala v operetách na Novej scéne. On sám vyrastal na džezovej a rockovej hudbe. Možno aj preto dodnes sníva o tom, že si raz zahrá so skupinou Yes. Okrem konzervatória si v štrnástich rokoch zvolil ako alternatívne štúdium chémiu. Hudobný talent, ktorý u neho ako prvá zistila mama, ho však pritiahol profesionálne k violončelu. Koncertný umelec, pedagóg, violončelista, ktorý rád aj diriguje, začína mať vo svete meno. Rozprávali sme sa s ním koncom augusta pred odchodom na turné do Thajska a Indonézie.

Na jar ste mali koncertné turné po Vietname a Thajsku, potom ste sa zúčastnili na Festivale peknej hudby v Banskej Štiavnici, ktorého ste umeleckým riaditeľom a dramaturgom. Rozsah vášho pôsobenia je teda dosť široký. Máte dobrého manažéra?

"Volá sa Eugen Prochác. Turné malo byť v rovnakom čase už vlani, lenže vtedy zúril SARS, a tak som sa bál do tých končín vycestovať. Mal som koncertovať v Thajsku, Indonézii, Singapúre a vo Vietname. Nakoniec bol z toho len Vietnam a Thajsko. Teraz sa však znovu chystám do Thajska a do Indonézie."

Prečo práve tam?

"Priťahuje ma juhovýchodná Ázia. Hral som tam už pred pár rokmi, mal som teda kontakty, na ktoré sa nabaľujú ďalšie. Moje nedávne vystúpenia vo Vietname sa konali pri príležitosti vstupu Slovenska do Európskej únie. Všetky koncerty boli perfektne pripravené, zúčastnili sa na nich zástupcovia EÚ, svetových bánk, prenášala ich televízia. Dobre dopadol aj môj koncert v Bangkoku."

V Thajsku ste hrali v čase osláv narodenín tamojšej kráľovnej. Aká bola atmosféra v krajine?

"Oslavy tam trvajú dlho. Thajská kráľovná Sirikit oslavuje sedemdesiate druhé narodeniny ešte stále. Prekvapili ma búrlivé oslavy práve takéhoto jubilea, ale v budhizme je dvanásťročný cyklus. Kráľovná dovŕšila šiesty cyklus, preto je to pre krajinu významný sviatok, podporený mnohými koncertmi. Teraz tam budem hrať s National symfonic orchestrom Čajkovského Rokokové variácie a skladbu thajského princa."

Vypočuje si vás aj kráľ, výborný saxofonista?

"Pravdepodobne. Na fotografiách som videl, ako hral s klarinetistom Bennym Goodmanom. Keď som v Thajsku vystupoval v máji, zahral som ako prídavok skladbu jeho syna, a malo to veľký úspech. Uvažujem, že by som niečo podobné zopakoval."

Je rozdiel v tom, čo si žiada publikum v Ázii a v iných krajinách?

"Celkovo Ázia inklinuje k hudbe romantickej epochy. Obľúbenými autormi sú tam napríklad Čajkovskij a Antonín Dvořák, radi počúvajú aj Mozarta. Vždy preto prispôsobím repertoár ich vkusu. Ale všade je to iné. Keď som hral na festivale v Spojených arabských emirátoch, organizátori ma upozornili, že mám zabudnúť na hudbu dvadsiateho storočia. Bolo mi to ľúto, pretože k tejto hudbe mám blízky vzťah."

Dlhšie ste pôsobili ako pedagóg v Portugalsku. Sú Portugalci na vážnu hudbu vnímavejší ako napríklad Slováci alebo Vietnamci?

"Nerád generalizujem. Je fakt, že na severe Portugalska, kde som hral, boli veľmi empatickí poslucháči. Robil som tam pioniersku činnosť. Koncertoval som väčšinou v kostoloch, ktoré majú zvyčajne dobrú akustiku, a poslucháči boli veľmi srdeční. Nechcem však povedať, že srdečnejší ako na Slovensku. Aj u nás sú v tomto rozdiely. Výborné publikum som mal aj vo Vietname. Napokon, opäť ma tam zavolali."

Čo všetko ste museli v minulosti obetovať, aby ste sa dostali medzi špičku?

"Nemohol som toľko chodievať za dievčatami ako iní chalani v mojom veku, lebo som musel doma cvičiť. Matka ma drezúrovala, pretože, ako každý pubertiak, aj ja som mal sklony k lenivosti. Potom som si vypestoval vnútornú disciplínu a tešil som sa, keď som splnil svoje denné predsavzatia. Minimálne päť hodín čistého času som venoval cvičeniu."

Ako to vnímalo vaše okolie?

"Začali ma volať Rus, lebo som si osvojil ich systém. Mal som však veľa vzorov z ruskej hudby a prinieslo to výsledky. Bolo dôležité naučiť sa, aby človek s nástrojom v ruke päť hodín cvičenia neprespal."

O operných spevákoch je známe, že sú zväčša labužníci, o herečkách, že nechcú zostarnúť, tanečníci si vraj neodopierajú cigarety. Čo je typické pre violončelistov?

"Myslím si, že sme vtipní ľudia, ktorí majú radi život a radi sa pozabávajú. Slovenskí violončelisti sú do koča aj do voza. Človek si v tomto 'prekvitajúcom a optimistickom čase' musí zachovávať nadhľad. To, že niekomu prinesiem pekný zážitok skladbou, ktorú ešte nepočul, považujem za dostatočný dôvod, prečo sa nezaoberať niečím lukratívnejším."

Dostali ste sa medzi svetovú umeleckú špičku. Je to vďaka súťažiam, ktoré ste povyhrávali?

"Súťaže môžu pomôcť, ale iba krátkodobo. Najväčšou súťažou je život. Poznám niekoľkých laureátov medzinárodných súťaží, ktorí sa nepresadili, pretože okolnosti, šťastie a vlastné snaženie ich nepriviedli tam, kde bolo treba."

Vy ste teda mali šťastie?

"Nebudem porovnávať, ako by to bolo, keby som žil inde. Jednoducho, žijem na Slovensku a usilujem sa prispôsobiť okolnostiam. Robím to, čo má zmysel. Napríklad sa snažím oživiť Banskú Štiavnicu trojdňovým Festivalom peknej hudby, ktorý sme založili s manželkou, a máme s ním plány aj do budúcnosti."

Učíte na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave, máte pedagogické skúsenosti z Portugalska, majstrovské kurzy ste absolvovali aj nedávno vo Vietname a v Thajsku. V čom sa líšia vaši študenti?

"Vo Vietname cítiť silný vplyv pedagógov, ktorí kedysi študovali v Sovietskom zväze, sú výborne pripravení, čo sa nedá povedať o študentoch v Thajsku. Tam sú síce tiež muzikálni ľudia, no nepripravujú sa cieľavedomo, ale skôr živelne. U všetkých študentov však vidím jedno spoločné: hlad po informáciách a záujem učiť sa."

Prečo hráte práve na violončele, a nie na klavíri alebo na husliach?

"Pôvodne som túžil po gitare, ktorá sa však v tom čase nevyučovala. Mame však povedali, že v školskom orchestri chýba violončelo. A bolo rozhodnuté. Síce som najprv ani nevedel, ako tento nástroj vyzerá, potom sa mi to však zapáčilo."

Aký je všedný deň popredného violončelistu?

"Mal by som začať cvičiť vtedy, keď som najčerstvejší, teda ráno. Život však prináša iné povinnosti. Najprv ponavštevujem jasličky a materskú školu a až potom sa venujem cvičeniu a manažovaniu svojich záležitostí. Čo si sám neurobím a nezorganizujem, to nemám. Rokmi sa však človek naučí efektívnosti."

Čo môžete robiť v domácnosti a čo nesmiete?

"Mohol by som robiť všeličo. Moja žena je však výborná kuchárka, zručný majster, baví ju záhradka. Ja som dosť lenivý a nepatrím medzi 'ezermešterov'. Ale ak treba, záhradu pokopem."

Máte poistené ruky?

"Nemám, hoci by som asi mal mať."

Chystáte sa do Jakarty. Načo sa tam najviac tešíte?

"Na zázračné jedlo, ktoré mi je oveľa bližšie ako napríklad japonská kuchyňa. A, samozrejme, na hranie. V Jakarte budem hrať premiérovo indonézskeho autora. A teším sa aj na more a na správanie sa ľudí, ktoré je úplne odlišné od našskej, európskej agresivity."

Eugen Prochác (42) po absolvovaní bratislavského konzervatória pokračoval v štúdiu hry na violončelo na pražskej AMU v triede Josefa Chuchra. V roku 1990 začal vyučovať na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave. Potom, do roku 1997 pôsobil ako pedagóg aj interprét v Portugalsku, kde bude hrať a dirigovať aj túto jeseň. Koncertoval vo viacerých európskych krajinách, počas pobytu v Portugalsku aj na Madeire a Azorských ostrovoch, ďalej na Novom Zélande, Argentíne, v Thajsku, Vietname. S manželkou založil Festival peknej piesne v Banskej Štiavnici. Vydal päť cédečiek, posledné sa volá Music for Cello and Harp. Momentálne pripravuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu nahrávky romantických koncertov pre violončelo a skladby Tadeáša Salvu. Ovláda štyri svetové jazyky. Je druhýkrát ženatý, má tri deti.

Autor: Barbora Laucká/FOTO - PETER LEGINSKÝ