Alexander Károlyi pracuje už dvadsaťtri rokov vo vrcholovej disciplinárnej komisii vo futbale, alebo, ako sa jej vraví neoficiálne, vo futbalovom tribunále. Do disciplinárnej komisie si ho v roku 1978 vybral jej vtedajší predseda JUDr. Emil Banič ako budúceho právnika. O deväť rokov na to sa A. Károlyi stal jej šéfom a ako uznávaný odborník zostal na jej čele aj po novembri 1989. Viedol ju až do rozdelenia Československa, potom ho v roku 1993 ho zvolili za predsedu disciplinárnej komisie Českomoravského futbalového zväzu. Vo svete patrí služobne k najstarším šéfom týchto komisií. Futbal bol od detstva jeho najväčším hobby a aj dnes mu venuje množstvo času. Počet prerokovávaných priestupkov za rok sa totiž blíži k tisícu.Máte zrátané, koľko verdiktov ste vyniesli?
Štatistici vyrátali, že v čase, keď som bol federálnym i českým predsedom, to bolo vyše desaťtisíc rozhodnutí. Komisia zasadá ročne šesťdesiat i sedemdesiat ráz a vynesie okolo 750 rozhodnutí. Zúčastnil som sa však aj na ďalších rokovaniach. Celkove je to vyše dvadsaťtisíc verdiktov.
Aké najvážnejšie prípady ste riešili a aké boli najvyššie tresty?
Najvážnejšie prípady sú spojené s dopingom. Ale vážne sú všetky rokovania a rozhodnutia, lebo nech vynesiete akýkoľvek trest, vždy je to zásah do futbalového života jednotlivca a klubu, dokonca mesta a regiónu. Vždy však máme na zreteli, že trest nie je pomstou, ale ochranou futbalu. Najprísnejší trest sme udelili drnovickým hráčom Poštulkovi a Prokopovi za doping. Obaja dostali najvyšší možný – na 24 mesiacov nepodmienečne zastavenú činnosť. Z klubov to bol Baník Ratíškovice, ktorý mal za nedostatočnú usporiadateľskú službu zavreté ihrisko na tri zápasy a navyše dostal pokutu 300-tisíc korún.
Môžu nastať pri takých vážnych rokovaniach aj humorné situácie?
Nie je ich veľa, ale sú. Napríklad trénera Jozefa Adamca, ktorý svojho času sedel na lavičke Bohemians Praha, sme potrestali zastavením činnosti a udelili mu zákaz vstupu na lavičku na tri zápasy. Bolo to tri kolá pred koncom súťaže a Bohemians hral o záchranu. Keď sme trénera s trestom oboznámili a poučili ho, že sa môže odvolať, povedal: ‘Pán predseda, kým by som sa odvolal, tak je po súťaži, takže, kým ten trest nezmeníte, ja zostanem sedieť v tejto miestnosti.‘ Samozrejme, to nebolo možné, trest zostal v platnosti.
Vy riešite aj komplikované situácie pri podozrivých prestupoch.
A niektoré z nich mali aj humorný nádych. Napríklad pri pokuse o prestup talentovaného dorastenca a reprezentanta Mejtského z Hradca Králové do Slavie Praha. Prestup podpísal dva razy – do Slavie a do Malšovej Lhoty, predmestia Hradca Králové. Pointa bola v tom, že Hradec chcel prestupu zabrániť, Mejtského spracoval, a získal lístky z Malšovej Lhoty. Vtedajší disciplinárny poriadok hovoril, že ak hráč podpíše dva prestupy, matričná komisia ich zamietne a prípad postúpi disciplinárnej komisii. To sa stalo. Keď sme to prerokovávali, predvolali sme aj zástupcu Malšovej Lhoty. Vysvetlil, že jeden večer zazvonil u neho v byte chlapec, povedal, že sa volá Mejtský a chce za nich hrať. Dal mu teda prestupové lístky a Mejtský podpísal. Na otázku, či sa mu nezdalo čudné, že dorastenecký reprezentant, o ktorého sa zaujímalo päť ligových klubov, chce hrať práve u nich, odvetil, že sa mu to čudné nezdalo. Na ďalšiu otázku, či by pre neho nebolo prekvapujúce, keby pri dverách zazvonil Ondruš, Panenka, Dobiaš či Masný – to boli vtedy naši majstri Európy – so stoickým pokojom odpovedal: ‘Nie nebolo. Viete, pán predseda, nás je totiž málo, my berieme každého.‘
Ľutoval niekto svoje priestupky tak, že si aj poplakal?
Áno. Futbal je síce šport tvrdých chlapov, ale stáva sa to. Je prirodzené, že nik nemá rád, keď je trestaný a jeho činnosť je obmedzená. Zažil som, že dospelí muži, funkcionári aj hráči, mali slzy v očiach, alebo sa aj otvorene rozplakali. Na druhej strane to ale svedčí o tom, že mali k futbalu úprimný vzťah, a bolo im ľúto, že nejaký čas nebudú v ňom pôsobiť.
Stalo sa, že sa potrestaní cítili dotknutí a neskôr vám to vyčítali? Nemáte občas problémy chodiť na futbalové tribúny?
To prvé je skôr otázka pre potrestaných. Každý prípad posudzujeme veľmi dôkladne. U nás má previnilec právo zúčastniť sa na rokovaní, kým v zahraničí sa o treste dozvie iba písomne. Proti všetkým trestom vyneseným za mojej éry bolo podaných len pätnásť odvolaní. Všetky boli zamietnuté. Pochopiteľne, vraciam sa k veciam, premýšľam o nich, ale len do tej miery, že by som otázky položil možno ináč, konanie by som viedol inak. Záver by bol však vždy rovnaký. Disciplinárka pracuje na princípe futbalového súdu a každý, kto sa pred ňu dostane, pociťuje určitý rešpekt. Priamo na zasadnutí alebo po ňom mi teda nikto nič nevyčítal, tým však nevylučujem, že sa tak nestalo v mojej neprítomnosti. Môžem ísť na každý štadión a aj s tými, ktorí boli potrestaní, mám korektné vzťahy.
Od roku 1993 ste stratili priamy kontakt so slovenským futbalom. Udržujete styky aspoň v oblasti disciplinárky?
Áno, som v kontakte predovšetkým s kolegom zo slovenskej disciplinárky Štefanom Kridlom. Zaujali ma tu predovšetkým kauzy s trénermi Jánom Kozákom a Dušanom Galisom, a spôsob, ako sa riešili. Sú to veci komplikované a zložité, preto som bol rád, že som sa mohol poučiť.
Spomínate si, s kým zo Slovenska ste sa najčastejšie stretávali pred vaším tribunálom?
Spomínam si najmä na trénerov Adamca a Galisa. Ich prípady som riešil niekoľkokrát. Ale napriek tomu, že sme svojho času sedeli proti sebe v rozdielnych pozíciách, ich trénersku prácu si veľmi vážim a mám s nimi korektné vzťahy.
Je veľký rozdiel medzi českým, slovenským, európskym či svetovým disciplinárnym poriadkom?
Český a slovenský patria, bez toho, že by som sa chcel chváliť, medzi najlepšie v Európe, i na svete. Na rozdiel od mnohých sú komplexnejšie a prepracovanejšie, vychádzajú z dlhoročnej praxe. Navyše, prípady sa riešia pravidelne každý týždeň, kým napríklad anglický poriadok pre profesionálny futbal udeľuje tresty raz za štrnásť dní, niekedy aj za dlhší čas. Hráč, ktorý bol cez víkend vylúčený, tak môže hrať, kým nezasadne disciplinárka. A tá si určuje termín sama. Tak sa môže stať, že kým disciplinárka zasadne, hráča vylúčia aj druhý raz, a potom už môžu nastať len absurdné komplikácie.
Ktoré prípady na medzinárodnej scéne vás najviac zaujali?
Tie problematické. Spomeniem dva príklady. Jedným bol doping a trest zaň pre Maradonu, druhým vylúčenie a tresty pre portugalských hráčov na EURO 2000. V oboch sa ukázalo, že disciplinárny poriadok medzinárodnej a európskej futbalovej federácie FIFA i UEFA má niekoľko legislatívnych nedostatkov.
V čom konkrétne?
Na svetovom šampionáte v USA, kde Maradona dopoval, nemala FIFA vôbec pripravené disciplinárne normy pre trest za doping. To je paradoxné. Nemala podľa čoho previnenie posúdiť. Ospravedlnením nemôže byť ani to, že išlo o krátkodobú súťaž. Až na základe tejto skutočnosti ustanovila špeciálny tím odborníkov, aby pripravili antidopingový poriadok pre MS. Po zistení dopingu sa vtedy zišiel zvláštny výbor a Maradonovi zastavili za preukázaný efedrín činnosť na 15 mesiacov a dostal pokutu 20 000 švajčiarskych frankov. Vravelo sa, že disciplinárna komisia neprihliadla na to, že Maradonu už predtým v Taliansku potrestali na 15 mesiacov, lebo užíval pravidelne kokaín. Kokaín mu však v Taliansku dokázali ako trvalú návykovú látku, ktorú berie bez ohľadu na to, či hrá futbal alebo nie. A efedrín na majstrovstvách sveta neposudzovali ako opakovaný doping.
Za doping však boli vynesené už aj prísnejšie tresty.
Tvrdím, že Maradonov prípad nebol posúdený objektívne. Buď mal dostať za efedrín tri mesiace, alebo sa malo prihliadať na to, že ide o opakovaný prípad, a trest mal byť výrazne vyšší ako pätnásť mesiacov.
A v čom sa podľa vás mýlila disciplinárka v prípade portugalských previnilcov?
Portugalci Abel, Gomes a Bento dostali po extempore s rozhodcami v semifinále EURO 2000 s Francúzskom vysoké tresty – deväť, osem a šesť mesiacov. Podľa môjho názoru boli tresty neadekvátne, nevyvážené a neobjektívne. Hráči sa previnili na majstrovstvách Európy a trest si odpykávali v kvalifikácii na majstrovstvá sveta, čo je iná súťaž. Navyše, trest bol na časové obdobie, a tým sa minul jeho účinok, pretože u každého hráča je to iný počet zápasov, v ktorých bude stáť. Disproporciu vidím aj v tom, že s hráčmi potrestali aj ich kluby. Nemohli hrať európske poháre za previnenie sa v portugalskom drese – Bento za španielske Oviedo, Gomes za taliansku Fiorentinu, ale Abela z anglického Evertonu, ktorý dostal najvyšší trest, sa to nedotklo, lebo jeho klub sa do pohárovej Európy neprebojoval.
Čo by ste si želali vykoreniť z futbalu a okolo neho?
Futbal je fenomén, súčasť celej spoločnosti, a preto sa nedá vylúčiť, že nedôjde k porušovaniu noriem. Ide však o to, aby to boli previnenia na ihrisku, v zápale boja, tam, kde je lopta. Zásadne odsudzujem pokusy o korupciu, vulgárne urážky jednotlivcov a skupín, fyzické napadnutia, hromadné bitky, násilie na divákoch a doping. To by som si želal, aby vymizlo.
Nedávno riešila českomoravská disciplinárka prípad, ktorý sa na Slovensku zatiaľ neobjavil. Potrestali klub na základe sťažnosti novinára. O čo išlo?
Vo federálnej činnosti sme naozaj niečo podobné neriešili. Českomoravský futbalový zväz má v rozpise celoštátnych súťaží ustanovenie o vytvorení podmienok pre prácu médií. V Blšanoch v tomto prípade porušili smernice. Novinárov síce pustili do ich priestoru, ale keď tadiaľ odchádzali rozhodcovia, zazneli na ich adresu zo strany blšianskych funkcionárov vulgárne urážky a došlo k výmene názorov. A tak sa potom snažili novinárov vytlačiť, aby to nevideli a nepočuli. Prišlo aj k fyzickému kontaktu. Ani delegát, ani rozhodca to v zápise neuviedli. Zástupca šéfredaktora denníka Sport však predložil disciplinárke podnet na začatie ďalšieho konania. Na základe toho sme Blšany potrestali pokutou 80 000 korún a do 30. októbra sme im uložili, aby vytvorili také podmienky pre prácu novinárov, aké ukladá rozpis.
Za tých pár rokov, čo sa venujete iba českému futbalu, ste neobjavili recept na obrodu slovenského?
Slovenský futbal má podľa mňa dosť erudovaných funkcionárov, trénerov a hráčov. Netreba, aby im niekto radil. Oni vedia lepšie ako ja, v čom treba pridať. Ak sa to doteraz nepodarilo, tak časom sa dobré výsledky určite dostavia. Všetko však súvisí aj s ekonomikou a zahraničnými investíciami. V tomto smere má Česká republika celkove lepšie podmienky. Futbal potrebuje silnú ekonomiku, finančné zázemie. Tá sa síce priamo neprejavuje vo výsledkoch, ale je to jedna z dôležitých skutočností. Tie ostatné si slovenskí futbaloví odborníci vyriešia sami.
JÁN MIKULA
