Paradox tejto výčitky spočíval v tom, že ani našim nacionalistom nebolo celkom jasné, či majú ten druhý postoj privítať, alebo sa naň hnevať. Či majú práve preto žiadať čo najskôr samostatnosť Slovenska, alebo Čechom natruc trvať na spoločnom štáte.
Už vtedy na seba narazili dva stereotypy. Vášnivé a nepraktické slovenské deklarácie o zvrchovanosti či o česko-slovenskej vzájomnosti sa stretli s českým zmyslom pre praktickú politiku. Tá čítala vášnivý slovenský spor chladnokrvne, a prezieravo sa rozhodla pripraviť sa na rozdelenie štátu. Videla totiž mohutnú voličskú silu Vladimíra Mečiara, za ktorým stáli slovenskí nacionalisti, a bolo jej jasné, kto vyhrá voľby.
Situácia sa po rokoch opakuje ako jemná karikatúra minulosti, keď opäť na seba narážajú tie isté stereotypy.
Dnešný český plán oddeliť od seba oba štáty ešte o poznanie viac než v roku 1993, naráža na slovenské podozrenie, že na nás zasa čosi tajne chystajú. Slovenská vláda pre istotu natruc odmieta rokovať o zmene hraničného režimu a odvoláva sa na nadštandardné vzťahy. Česká vláda sa právom čuduje, prečo máme s hranicou odrazu taký psychický problém, keď len nedávno sme o ňu tak veľmi usilovali.
Slovenský stereotyp nás dnes núti neprakticky deklarovať česko-slovenskú vzájomnosť a len úctyhodná politická kultúra slovenskej vlády nás chráni pred výrokmi o ďalšej českej zrade.
Český stereotyp zasa núti tamojšiu vládu pozerať sa na Slovensko chladnokrvne, a prezieravo sa pripraviť na novú situáciu. Vidí totiž mohutnú voličskú silu Vladimíra Mečiara a je jej jasné, kto vyhrá voľby.
MARTIN M. ŠIMEČKA
