Aleš Najbrt sa stal najväčšou osobnosťou novej vlny českého grafického dizajnu, ktorá sa dala do pohybu na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. So svojimi spolupracovníkmi upravuje knihy, ročenky, plagáty, časopisy, obaly, vymýšľa logá, značky, informačné systémy. Kedysi dával tvár časopisu Reflex. Teraz má uznávané štúdio a svoj štýl, ktorý obstojí aj v zahraničnej konkurencii. Sú však aj takí, ktorí ho skôr než za výtvarníka považujú za experimentálneho herca. Najbrt je totiž svojím vzhľadom nezameniteľnou postavou. V týchto dňoch sa on a jeho štúdio spájajú s výstavou City/Město v Galérii Tunnel v Prahe – Holešoviciach, ktorú tesne po vernisáži napadol vandal.ALEŠ NAJBRT – sa narodil 3. mája 1962 v Prahe. V rokoch 1982 až 1988 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Tri roky pôsobil ako art director Reflexu. Od roku 1992 spolu s Tonom Stanom vydával a upravoval časopis Raut. Tohto roku pripravoval už siedmy raz výtvarnú podobu Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. V roku 1996 získal ako druhý Čech Grand Prix bienále grafického designu v Brne a bronzovú medailu The Tokyo Typodirectors Club. V roku 1999 získal Cenu Českej filmovej a televíznej akadémie (Český lev) za plagát k filmu Pelíšky. Prednáša a vystavuje v Čechách i v zahraničí. Od roku 1984 bol členom Baletnej jednotky Křeč a od roku 1987 je členom divadla Sklep. Zúčastňuje sa na vystúpeniach hudobnej skupiny M.T.O. Universal, je jedným z dvojice Thomas & Ruhller a jedným z trojice Tros Sketos.Koncepcia tejto výstavy má rozmer unikátnosti. Je to len výtvarná reflexia na úrovni myšlienkovej hry alebo aj konkrétny prejav – napríklad vo výtvarnej realizácii?
Táto výstava je konfrontáciou pocitov, názorov a skúseností z Prahy a Londýna na základe spoločných tém – zvuk, suvenír, rieka, jazyk, viera a podobne. Ide o spoločný projekt nášho štúdia a londýnskeho štúdia Why Not Associates, ktorý mal v máji premiéru v Londýne. Celá výstava je realizovaná na veľkoplošných priehľadných fóliách.
Výstavu hneď po vernisáži niekto poškodil. Nechali ste ju tak počas celého trvania?
Nič iného nám nezostalo, pretože dodacia lehota na nové fólie je jeden mesiac.
Zistili ste zámer tohto činu? Išlo o závisť nejakého kolegu z brandže alebo len o sprostý vandalizmus?
Neviem. Hoci polícia škodcu chytila, doteraz sa nám nepodarilo zistiť jeho motiváciu.
So svojím štúdiom udávate tón v českom grafickom dizajne. Čo je podľa vás dobrý dizajn?
Myslím si, že aj na výstave bolo možné čítať rukopis štúdia Najbrt: Snaha o jasný pohľad na vec, i keď štruktúra môže byť zložitá. Nechceme veci dorozprávať. Netvrdíme ľuďom, že naša pravda je výlučná. Chceme im povedať – skúste porozmýšľať: je to takto alebo práve naopak?
Ako vyzerá konkurencia na poli českého grafického dizajnu?
Situácia sa odvíja v dvoch rovinách. Prvou je konkurencia kvalitnej špičky, ktorá nie je príliš široká, ale určite je inšpiratívna. V tej druhej sme konfrontovaní s chýbajúcou hierarchiou medzi kvalitnými, priemernými a podpriemernými dizajnérmi, štúdiami a agentúrami, ktorých je veľké množstvo, a my sme občas nútení znižovať ceny.
Kniha Splátka na dluh, kde ste sa ocitli medzi výtvarníkmi narodenými v 50. a 60. rokoch, patriacimi počas normalizácie medzi neoficiálnych tvorcov, vás predstavuje voľnou tvorbou. Prečo ste sa jej vzdali, keď mala priaznivý ohlas?
Koncom osemdesiatych rokov som sa rozhodol venovať výlučne grafickému dizajnu. V súčasnosti sa však k voľnej tvorbe čiastočne vraciam.
Prečo? Umožňuje vám väčšiu slobodu?
Skôr si skúšam a overujem veci, ktoré mi napadajú nezávisle od zákaziek. Ide vlastne o určité pokračovanie tam, kde som pred rokmi skončil.
V jednom rozhovore ste povedali, že umenie sa dostalo do pozície, keď podlieha zvláštnej a umelo vytváranej móde. Platí to aj pre oblasť užitého umenia?
Určite. Myslím si, že v dizajne ide predsa len o prirodzenejší faktor pohybu.
Neprekáža vám, že do vašej práce v oblasti grafického dizajnu vám zasahujú klienti?
Berieme ich ako partnerov. Musíme ich vedieť presvedčiť o tom, že im naša práca pomôže. To je naša úloha, ktorá nie je vždy jednoduchá. Musím sa priznať, že som im mnohokrát musel dať zapravdu.
Dozvedel som sa, že ste boli talentovaný atlét – šprintér. Kedy ste sa rozhodli, že budete výtvarník?
Pre umenie som sa rozhodol v sedemnástich. Čo sa týka atletiky, nemáte presné informácie. Bol som skôr priemerný.
Na strahovskom tartane ste ako šestnásťročný zabehli 100 metrov za 11,7 sekundy. To vyzeralo nádejne.
No, neviem. Víťaz to zabehol za 11,2 a ja som bol šiesty. Mal som dobré štarty, ale na olympiádu by to aj tak nebolo.
Začiatkom 90. rokov ste prišli s revolučnou grafikou Reflexu. Odkiaľ ste čerpali inšpirácie?
Predovšetkým z tém, ktoré v tom čase Reflex otváral a sledoval. Bola to doba plná uvoľnenej energie.
Myslíte si, že po dvanástich rokoch od novembra 1989 sa energia rozplynula, alebo stále v českej spoločnosti existuje?
Nepochybujem o tom. Posudzujem to podľa seba a mám pocit, že mám zaradené na päťke a na spojku som položil kameň.
Svojho času ste vydávali Raut – nekonformný časopis, ktorý ste robili bez kompromisov a dostali zaň cenu na bienále grafického dizajnu v Brne. Pokračujete ešte v jeho tvorbe?
Posledné číslo Rautu sme vydali pred piatimi rokmi. Trochu nás vyčerpal jeho formát. Komplikoval nám distribúciu i výrobu. Bola to ale skvelá skúsenosť s ľuďmi, s ktorými sme Raut robili. Tono Stano, David Vávra, Jáchym Topol, Michal Cihlář alebo Jaroslav Róna – jednoducho, bola to skvelá partia.
Vyhovuje vám tímová práca? Prichádza občas chvíľa, keď direktívne zasiahnete do návrhu vášho kolegu zo štúdia?
Naučil som sa pracovať v tíme a myslím si, že to má vplyv na kvalitu našej práce. Mám teraz dobrých spolupracovníkov. Zvlášť dobre sa dopĺňame so Zuzanou Lednickou.
Do akej miery sa nechávate unášať možnosťami počítača a kedy poviete: stop! a prichádza vlastná kreativita?
Počítače používame úplne samozrejme pre na čokoľvek. Podobne ako iné nástroje. Nie je to problém, ktorý by som riešil.
Váš záber je široký – od kultúrnych katalógov a plagátov až po výročné správy firiem. Čo by ste vyslovene odmietli robiť a prečo?
Nerozhodujeme sa podľa typu práce. Berieme každú novú skúsenosť, pretože rozširuje naše možnosti.
Myslel som napríklad na predvolebnú kampaň komunistov a podobne. Boli by ste ochotní ísť do toho?
Tú hranicu má každý trochu inde, niekto ju nemá vôbec. My ju ale určite nemáme medzi politickými stranami. Komunistov mali už dávno zakázať a predstava, že retušujem Klausovi fúzy, je poriadne veselá.
Vaša tvár je známa aj z účinkovania v divadle Sklep. Pokračujete v hereckej kariére?
V poslednom čase to trochu flákam, ale Tros Sketos i Thomas & Ruhller existujú a stále vedia prekvapiť.
Dokážete sa ešte vy sám niečím prekvapiť?
Každé ráno pred zrkadlom.
ĽUDO PETRÁNSKY
