Režisér Juraj Johanides má za sebou aj zoprár hereckých výkonov. V dokumentárnom filme Pavla Dvořáka si zahral upíra a vlkolaka Prdimuchu.
Priťahujú vás príbehy o upíroch? Patrí román Dracula k najohmatanejším knihám vo vašej knižnici? Dodnes si spomínate na romantickú noc, keď ste sa cestou k rumunskému moru ubytovali v Transylvánskych Alpách, v dedinke s výhľadom na zrúcaniny Draculovho hradu? Máte vo videotéke Coppolovho Draculu či čierno-biely skvost Upír Nosferatu? Nuž, potom iste viete - a ak nie, bude vás to zaujímať - že najslávnejší upír všetkých čias nejaký čas šarapatil aj na Slovensku. Nebol sám. Na strednom Slovensku mal slovenského kolegu s naozaj rázovitým menom. Ľud ho nazval Prdimuchom a tento upír a vlkolak trápil ľudí v dedinke neďaleko Brezna. Dodnes na jeho hrobe nič nerastie. Takže, kde bolo, tam bolo, alebo - ako to bolo naozaj?
Bežný čitateľ málokedy siahne pre zábavu po knižke z predminulého storočia. Je však jedna, ktorú dodnes čítajú rodičia aj ich odrastenejšie ratolesti. Je to Dracula Brama Stokera, horor napísaný v roku 1897. Nielenže sa stále číta, ale vznikajú podľa neho filmy, z ktorých zďaleka nie všetky možno považovať za filmový brak. Napríklad snímka Nosferatu, inšpirovaná románom, položila základy filmového hororu.
Koncom augusta si Upír Nosferatu mohli pozrieť aj návštevníci Oravského zámku. Premietanie bolo vyvrcholením nočnej prehliadky, ktorá sa niesla v znamení draculovskej tematiky. Niežeby Orava chcela kopírovať Bojnice, kde už roky chodia v noci zámkom skupinky turistov a stretávajú sa so strašidlami. Krvilačný gróf kedysi naozaj blúdil hradnými oravským chodbami. Slávny nemecký film sa totiž sčasti nakrúcal práve tu. A bolo to vôbec prvý raz, čo Československo poslúžilo svetovej kinematografii.
Herec alebo upír?
Upír Nosferatu - klasický nemecký film, ktorý položil základy filmového hororu, nakrútil v roku 1922 Friedrich Wilhelm Murnau. Fotografie najslávnejších záberov dodnes ilustrujú mnohé vydania Stokerovho románu. Vo filme však krv nesal Dracula, ale gróf Orlock. Je to kvôli autorským právam, ktoré filmárom odmietla poskytnúť vdova po Stokerovi.
Podľa knihy leží Draculov hrad v skalách Transylvánskych Álp, v krajine zlodejov a strašidiel. Režisér Murnau sa rozhodol, že nebude nakrúcať v ateliéroch, ale v teréne a k danej charakteristike si vybral reálie Slovenska. Od augusta do októbra sa teda Nosferatu nakrúcal vo Vysokých Tatrách, Vrátnej, Dolnom Kubíne a na Oravskom zámku. Ľudia, ktorí to zažili, už síce vymreli, ale možno ich vidieť vo filme, domorodci totiž poslúžili ako komparz.
A ešte jedna perlička. Grófa Orlocka stvárnil nemecký herec s príznačným menom Max Schreck, ktoré sa dá preložiť ako zdesenie, hrôza či strach. Upíra hral tak presvedčivo, že sa o členovi slávnej divadelnej spoločnosti Maxa Reinhardta začalo šepkať, že je naozaj upírom. To zase inšpirovalo amerických filmárov, ktorí v roku 2002 nakrútili film v Tieni upíra. Je to vlastne pocta slávnemu filmu i Maxovi Schreckovi. Smímka rozpráva práve o nakrúcaní Nosferatu na Slovensku. Režisér, ktorého hral John Malkovich, je taký posadnutý svojím filmom, že naozaj angažuje upíra a za úlohu mu sľúbi belostné hrdlo hlavnej predstaviteľky. Upír však nechce čakať na poslednú klapku a prídel krvi začne vyberať už počas nakrúcania medzi štábom. Upíra hral Willem Dafoe a za svoj výkon bol nominovaný na Oscara.
Cvernička v papuli vlkolaka
Nechajme však zahraničné nadprirodzené bytosti a poďme k slovenskému upírovi Prdimuchovi, po ktorého stopách sa svojho času vydal historik Pavel Dvořák.
"Pred rokmi ma v Horehronskom múzeu v Brezne upozornili na návštevu Boženy Němcovej, ktorá prišla na Horehronie zbierať rozprávky a povesti. V múzeu pri stom výročí návštevy vydali zborník, kde bola spomienka staručkej panej, ktorá si návštevu pamätala a počula Boženu Němcovú rozprávať príbehy. Jednu z povestí aj porozprávala," spomína historik na prvé stretnutie s Prdimuchom.
"Tá povesť bola osobitá, ako bola osobitá Božena Němcová. Nekonvenčná krásna žena, ktorá chodila s chlapmi na pivo a u slovenských vlasteniek bola dosť neobľúbená. Hovorila o upírovi, ktorého pochovali na križovatke ciest na rozhraní chotárov Horná a Dolná Lehota."
Podľa povesti bol Prdimucha z Hornej Lehoty a mal na svedomí mnohé hrozné skutky, lebo ako vlkolak škodil ľuďom. Prichádzal z lesa a nikto si ho dlho nespájal s konkrétnym človekom. Raz sa však jedna žena vybrala s manželom na sená. Muž na chvíľku odišiel, a ju vzápätí napadol vlkolak. Bola však statočná a ubránila sa. Rafol ju iba za zásteru, potom ho vidlami zahnala do lesa. O chvíľu sa vrátil muž a ona mu celá rozochvená rozprávala, čo sa stalo. Začudoval sa a ako otvoril ústa, všimla si, že medzi zubami má zachytenú niť z jej fertušky. Povesť ďalej hovorí, že keď Prdimucha zomrel, vystrojili kar. Kým ho však pochovávali, vyliezol z hrobu a všetko pohostenie zožral. To potvrdilo dohady, že naozaj ide o upíra, preto ho z hrobu vykopali a pochovali na križovatke ciest na rozhraní dvoch chotárov. Na hrob položili ťažký kameň, ktorý označili vytesaným krížom, aby podľa povery ďalej neškodil.
"Božena Němcová píše, že kameň naozaj videla, takže keď som po niekoľkých rokoch nakrúcal o jej slovenskej návšteve dokumentárny film, pokúsil som sa hrob nájsť. Zašiel som do Hornej Lehoty a pýtal sa miestnych, či počuli o upírovi Prdimuchovi. Ľudia sa od smiechu chytali za bruchá, nič také vraj v živote nepočuli, hoci podľa Boženy Němcovej sa povesť viazala k ich kostolu."
Zdalo sa, že stopa je definitívne zaviata, sto rokov stačilo, aby povesť zapadla do totálneho zabudnutia.
Čierna mačka
Po čase si historik prečítal knihu Na krížnych cestách, ktorú napísali etnografi.
"Je venovaná poverám. Krížne cesty boli v minulosti nesmierne významné, veď od zvoleného smeru neraz závisel holý život. Ak sa človek na križovatke zle rozhodol, mohol v zime zahynúť, naraziť na zbojníkov... V ľudovom myslení a mytológii zohrávajú teda krížne cesty veľkú úlohu a knižka zozbierala množstvo kúzelných príbehov o tom, kto kedy na krížnych cestách stretol bosorku. Jedna historka sa však výrazne líšila, lebo ju etnografom vyrozprávala obyvateľka paneláka. Jedného dňa vraj počula v panelákovej kuchyni škrabot a keď nazrela pod drez, našla velikánsku čiernu mačku. Prekvapilo ju, kde sa tam vzala, ale nepripisovala tomu väčšiu váhu, možno preliezla od susedov. Vzala milú mačičku a pustila ju von. Naraz zazvonila poštárka a priniesla telegram, že jej sestra vážne ochorela. O pár dní začula pani škrabot znova a našla pod drezom tú istú mačku. A zase poštárka so správou, že sestra zomrela. Keďže knižka bola krásna a romantická, vycestoval som za týmto príbehom. Paniu som naozaj našiel a keď sme sa už rozprávali, spýtal som sa jej, či náhodou nepočula aj o Prdimuchovi z Hornej Lehoty. Na moje prekvapenie sa nedala do smiechu, ale vraví, to ste zle hľadali. Nie je z Hornej, ale z Dolnej Lehoty. Choďte za mojím bratom, ktorý žije neďaleko, on vám hrob ukáže. Vyhľadal som ho a naozaj mi porozprával pokračovanie príbehu."
Prdimuchov hrob
Pamätník zaspomínal, že naozaj sa ako deti báli miesta, o ktorom sa vravelo, že je tam pochovaný upír. Neďaleko pásli dobytok, no len čo sa ozval večerný zvon, ozlomkrky bežali od toho miesta, lebo sa desili, že vylezie z hrobu.
"Ten pán nemal na Lehotu pekné spomienky. V rámci združstevňovania prišli o lúky a keď sa jeho otec bránil a pokosil si ich, na niekoľko rokov ho zatvorili. Z väzenia sa vrátil zlomený a z miesta, ktoré sa spájalo so smutnou udalosťou, sa rodina odsťahovala. Sľúbil mi však, že ma k hrobu zavedie."
Hrob ani lúky už neexistovali, na mieste križovatky ciest bolo pole a na ňom kukurica. Na jednom mieste však nič nerástlo a práve tam vraj býval hrob.
"Keďže podobných plešín bolo viac, osobitne ma to nezaujalo. Myslel som si, že je to neporiadnym výsevom."
Kameň tam tiež už neležal.
"Pri melioráciách prišiel buldozér a kamene, ktoré prekážali obrábaniu, zhrnul do strže. Hoci miestni buldozeristu upozornili, aby kameň s krížom ponechal, lebo má zaujímavú históriu, iba mávol rukou, že sú to babské reči. Krajina však meliorovaním strašne utrpela. Svojím spôsobom akoby to vracalo Prdimuchu do reálneho života, meliorácie škodili tak, ako kedysi škodil upír. Niekdajšie horské lúky zarástli hustými tŕňovými kríkmi a tie obrástli aj zahodený náhrobok."
Náhrobný kameň, v strži zarastenej krovím bol v lete absolútne neprístupný.
"Dohodli sme sa teda, že môj sprievodca sem zájde v zime a keď náhrobok nájde, dá mi vedieť. Po čase mi skutočne napísal, že kameň našiel, ležal v priekope krížom dole. Ja som sa však do Dolnej Lehoty dostal zase až v lete. Zaujímavé bolo, že na poli už bola iná výsadba, no na mieste Prdimuchovho hrobu zase nič nerástlo. Prišiel som tam aj do tretice a zase plešina, akoby si Prdimucha skutočne chránil miesto posledného odpočinku."
Historik neverí na veci medzi nebom a zemou, na druhej strane však zdôrazňuje, ž nemožno nerešpektovať mytológiu, lebo neuveriteľne vstupuje, a najmä v minulosti vstupovala, do ľudského života.
"Určite existuje racionálne vysvetlenie. Povesť možno vznikla práve preto, že tam nikdy nič nerástlo. Nič sa nedá s istotou povedať, kým sa tam neurobí archeologický výskum. Ale, prečo by niekto robil archeologický prieskum iba kvôli povesti? V každom prípade, keď tento príbeh rozprávam na besedách, vždy sa mi hlásia mnohí ľudia, ktorí majú podobné príbehy. Tiež sú iracionálne, ale zároveň aj racionálne. V tom, že tvoria to, čomu sa hovorí národná kultúra."
FOTO - film UPÍR NOSFERATU a archív P.D.
