Dnes: LADISLAV SNOPKO, poradca ministra kultúry
Na dverách Domu kultúry v Zrkadlovom háji v bratislavskej Petržalke je nápis Zákaz vodenia psov. Riaditeľ Ladislav Snopko sa s ním celkom nestotožňuje, ale neznamená to, že sem na koncerty môžu chodiť húfom zvieratá. Výnimočne to však ide, a tak sa do kultúrnych priestorov dostane občas aj jeho pes Ori.
Ori žije v rodine Snopkovcov už dvanásť rokov. O psovi sa však začalo hovoriť ešte skôr, keď po ňom prvý raz zatúžila dcéra Maruška. Rodičia si hneď začali v duchu rozdeľovať služby pri. "Samozrejme, položili sme si aj otázku, či nebudeme mať o starosť viac, či sa deti budú vedieť k psovi postaviť zodpovedne," hovorí Ladislav "Agnes" Snopko. "Ale báli sme sa aj toho, čo bude, keď psa nebude."
Chrbtom k husacím hodom
Po prekonaní počiatočnej neistoty si napokon vybrali Moraváka z Lanžhotu, z chovnej stanice poľovníckych kokršpanielov. "Tento pes je známy skôr ako spoločenské plemeno. Na našom starčekovi však stále vidno, že je atletickej postavy, vôbec sa nepodobá sa na chodiacu safalátku. Ako poľovnícky pes má dokonca kdesi v génoch zakódované, že nemá jesť plávajúcu hydinu. Na husacích hodoch sedí vznešene chrbtom k hostine a tvári sa nezúčastnene," hovorí bývalý minister kultúry Agnes Snopko. S kurencami a morkami však Ori problém nemá ani pri stravovaní, ani v živote. Vo svojej starobe stále netuší, že je dravec.
Mačky áno, len nie hipisáčky
Keďže Ori je veľmi tesnou súčasťou rodiny, cestuje s ňou všade, dokonca aj do zahraničia. Skamaráti sa kdekoľvek s kýmkoľvek - vrtí chvostom nielen pred psami, ale aj pred mačkami, sliepkami i ovečkami. Samozrejme, nezapáči sa hneď každému.
"Raz sme boli spolu v Kodani, v poslednej hipisáckej komúne Christiania," hovorí jeho majiteľ, jeden z tribúnov novembrovej revolúcie. "Žili tam aj typické pokojné dánske dogy, s tými Ori problém nemal. V dome vládneho splnomocnenca, s ktorým sme rokovali, však vládla mačka, a tá si Oriho návštevu neželala, takže musel čakať vonku. Už o malú chvíľu sme však začuli jeho zúfalý rev. S ušami vejúcimi ako Maxipes Fík utekal a hneď, ako nás uvidel, dobehol a posťažoval sa na toho bláznivého tvora, ktorý ho namiesto hry začal driapať a naháňať. Darmo, je to dobrák."
Najprv pán, potom pes
Opačnou povahovou črtou Oriho je náhly hnev. Ten uňho prepukne síce zriedka, ale zato poriadne. Špeciálne ho vedia naštvať dobermany. Keď totiž doberman vidí malého kokera, zhodí ho na chrbát a chce si ho pokotúľať. Z kokera sa však vtedy v zlomku sekundy stáva nebezpečný dravec. Ori sa odrazí od zeme, vyskočí a vtedy doberman už len prekvapene uteká, pretože od malého tvora toľkú silu a odvahu nečakal.
A zakrátko je z Oriho opäť pokojný ochranca duší. "Volám ho tak, lebo viem, že doma na nás vždy s dôverou čaká. Ako poľovnícky pes a samček sa zo začiatku chcel v rodine presadiť ako vodca, ale nepodarilo sa mu to. Teraz je to tak: dcéru toleruje, manželku miluje, je od nej priam závislý, a mňa poslúcha. Občas na mňa mierne zavrčí, a pritom vrtí chvostíkom, čím mi dáva najavo nesúhlas so svojím postavením v rodine," hovorí dramaturg mnohých nezvyčajných kultúrnych podujatí Agnes Snopko.
Za šéfovým volantom
Ori si mimoriadne rád sadá za volant. Keď hlava rodiny šoféruje, situáciu na vozovke chce z miesta vodiča sledovať aj Ori. "Raz si mi sadol do lona na svetelnej križovatke. Kým bola červená, zohol som sa po akúsi vec, čo mi spadla. Keď som sa zodvihol, uvidel som vo vedľajšom aute šokovaný výraz pána, presvedčeného, že naše auto šoféruje kokršpaniel. Kým som stihol Orimu vysvetliť, že jeho miesto je napravo pri nohách, naskočila zelená, takže som už len vykúkal na cestu raz napravo, raz naľavo spoza jeho chrbta," spomína Snopko.
Ako zdvihnúť nohu
Ori nemá potomkov, hoci jeho túžba po nich bola v mladosti veľká. Teraz, na starobu, sa s tým vyrovnal a jeho jediným náruživým prejavom zostal hlasný štekot zakaždým, keď vybieha z brány paneláka. "Raz sme to s ním skúšali, ale nevyšlo to," hovorí Agnes Snopko. "Škoda, že nebude mať nasledovníka, lebo je naozaj pekný, veď jeho stará mama Afrodité bola majsterkou Európy. Svojho času boli aj majitelia jeho chovnej stanice nešťastní, že odchádza do spoločenských, a nie poľovníckych služieb."
Za dvanásť rokov spolužitia Snopkovci zistili, že pes si síce vyžaduje starostlivosť, ale je zaručeným zlepšovateľom rodinného prostredia a výborným indikátorom psychického rozpoloženia človeka. "Keď stojím pred nejakým rozhodnutím, dlho váham, medzitým si však vyjdem s Orim na prechádzku a zrazu si všimnem, že celú dlhú minútu rieši, ako má zdvihnúť nohu. Žeby ma naozaj kopíroval?"
