Jan Kačer.
"K Vláčilovi sa hlásili všetci členovia českej filmovej novej vlny, hoci mal úplne inú poetiku. Považovali ho za svojho guru. Keď sa kdesi objavil, všetci zbystrili pozornosť. Nepatril k nim, ale snažili sa mu vyrovnať," hovorí o režisérovi Františkovi Vláčilovi v rozhovore pre denník SME herec a divadelný režisér JAN KAČER. V roku 1967 hral v slávnom Vláčilovom filme Údolí včel. Nedávno sa na miesto nakrúcania vrátil - s režisérom Tomášom Hejtmánkom, ktorý o Vláčilovi nakrútil dokumentárny film Sentiment.
Vo filme Sentiment nepoviete ani jedno slovo. Len sa prechádzate po mieste, kde ste kedysi hrali rytiera Armina von Heide v Údolí včiel. Na čo ste pri tom mysleli?
Nikdy som nezabudol, ako voňal vzduch, ako špliechala voda, aký tam bol strašný vietor a zima. A keď som sa teraz po tridsiatich rokoch k tomu miestu približoval, prestal som vnímať čas a opäť som sa cítil ako mladý chlapec. Opäť som na sebe cítil ľadovú železnú košeľu, vybavil som si trpezlivého kameramana, to, ako som ho za tú precíznosť obdivoval a zároveň nenávidel, aj František sa mi vybavoval. Aj to, na čo som myslel vtedy. Mal som pocit, že sa vraciam do šťastnejších čias.
Dostávali ste od Vláčila pri nakrúcaní tohto filmu nejaké špeciálne úlohy?
Keď už raz niekomu zveril rolu, absolútne mu dôveroval. Scény sme neskúšali, nemali sme tvorivé hádky, neraz sa mi zdalo, že si ma vôbec nevšíma. Ale on počítal s mojou prípravou pred nakrúcaním. A naozaj, ja som si chcel úlohu Armina vnútorne zaslúžiť, byť takým fanatickým mníchom, človekom, ktorý verí na určitý svetový poriadok. Prestal som jesť, naučil som sa jazdiť na koni. Náročné scény, nad ktorými som doma tri mesiace rozmýšľal, sme potom nakrútili za desať minút.
Bol v hre na rolu Armina aj iný herec?
Najprv som mal hrať Armina aj Ondřeja, dobrého aj zlého. Zdalo sa mi to veľa, na druhú rolu som navrhol Petra Čepka. Zbláznil si sa? Českého chlapca nemôže hrať cigán, povedal mi. Nakoniec sa doňho zamiloval a mne skoro nezostala ani jedna rola. František mi povedal, že som na askéta tučný. Presvedčil som ho však svojím fanatizmom.
Nezostalo z toho pri nakrúcaní nejaké napätie?
Pri nakrúcaní sme sa zblížili - ale len profesijne. Mal som veľa vlastností, ktoré Vláčil nechápal. Nikdy som s ním nepil, na rozdiel od Čepka, ktorý mal veľmi rád život. Spolu s Galatíkovou sa stále opíjali a napchávali. Ja som mal jedno jablko denne a, samozrejme, že si zo mňa robili vtipy. Vláčil však vedel, že také napätie je vo filme dôležité.
Bolo ťažké vytušiť Vláčilovu koncepciu a myšlienku pri nakrúcaní?
Nie. Poznal som ho, Kornerov scenár bol napísaný skvelo. A vždy som si bral roly len od takých ľudí, s ktorými som názorovo súhlasil. Evald Schorm, môj najväčší kamarát, hovorieval: Dohovoriť sa môžu len ľudia, ktorí sú už dopredu dohovorení. Samozrejme, nevedel som, čo bude o rok nakrúcať Evald alebo Vláčil, ale vedel som, čo nakrúcať nebudú. A keď sa už chystali na film, bol som naň pripravený.
Hovorí sa, že Vláčil dbal najmä na obraz, menej na slovo. Súhlasíte s tým?
Bol výtvarne založený, ale Picasso by sa možno smial z takejto definície. Vláčil bol predovšetkým filmár, a komplexný. Počul aj slovo, veď miloval Vančuru. Raz sa prišiel pozrieť na moje predstavenie Revízora. Po ňom sme sa pustili do diskusie o videní sveta. Uvedomil som si, ako veľmi ho vníma filmovo. V divadle budujete komplexné obrazy, nemôžete divákovi určiť, na čo sa má pozerať. On sa na plnú scénu nevládal pozerať, chýbal mu detail.
Vláčil bol ťažký alkoholik. Ako to ovplyvňovalo jeho prácu?
Keď bol mladší, znášal to dobre, keď bol starší, zažil som aj trapasy. Nebol však alkoholikom, ktorý rozpráva hlúposti. Bol absolútne inšpirovaný. Aj keď bol opitý, dokázal nakrúcať neporovnateľne lepšie zábery ako jeho asistent. Povedal by som, že sa pohyboval na hranici extázy, videl svet inak, vycítil detaily, ktoré iným unikali.
Vo svojej knihe Jedu k mámě spomínate, že ste zvykli písať listy a neodoslať ich, keď vám bolo smutno. Napísali ste niekedy taký list aj Vláčilovi?
Rád by som hovoril, že som mu bol blízky, ale netrúfam si. Bol zvláštnou bytosťou, neviem, či mal ku koncu života ešte nejakých kamarátov. Na jeho pohreb prišlo veľmi málo ľudí. Krátko pred jeho smrťou som ho stretol v Lucerne na odovzdávaní Českých levov. Bol strašne malý, chudý, zosušený, voňal po bylinkách, ako alkoholici zvyknú. Oblek, ktorý mu kedysi sedel, mu bol veľký, vyzeral ako strašiak v poli. Mal som pocit, že ho musím chrániť, a zdalo sa mi, že to vníma rovnako. Vtedy sme si boli asi najbližšie - teda vlastne vo chvíli, keď sme sa rozchádzali.
Zostalo pre vás niečo z Vláčilovej osobnosti dodnes tajomstvom?
Celý jeho život bol tajomstvom. Mal dve deti - najväčšie, aké sa kedy v pražskej nemocnici narodili. Mali skoro sedem kíl. To som nikdy nepochopil. Dnes sú presne takí maličkí ako Vláčil. A zažil som ešte jednu tajomnú epizódu, priam desivú. Keď som sa v novinách dočítal, že zomrel, a ja som o ňom doma premýšľal, drásavo zazvonil telefón. Dobrý deň, tu František Vláčil, ozvalo sa. Preboha František, kde si? Práve čítam, že si umrel. Prepáčte, ja som jeho syn, chceli by sme, aby ste prehovorili na jeho pohrebe. Mal rovnaký hlas ako otec. Povedal som si, že presne takto sa má asi skončiť život takej tajomnej bytosti.
"Po filme Údolí včel sa ma začali ľudia báť. Dodnes si o mne myslia, že som taký prísny ako moja postava rytiera," hovorí Jan Kačer (vpravo). Vo Vláčilovom filme bol jeho partnerom Petr Čepek v úlohe zemianskeho syna Ondřeja. FOTO - ČTK
