ácií i literárneho scenára a bola aj vedúcou klubu slovenských prozaičiek Femina. Ako jej predošlý román, tento sa tiež odohráva v súčasnosti a zaoberá sa, pochopiteľne, žensko-mužskými vzťahmi.

Autorka ide všade in medias res, ani pri hlavnej protagonistke sa nezdržiava okolnosťami, za akých sa zoznámila s kosovským Albáncom a vydala sa za neho, aby z nej potom vyťahoval peniaze, až ju napokon po prehre celého jej vena prinúti kradnúť. Tento nenapraviteľný gambler uprednostňuje totiž skôr hru než prácu, jej však tvrdí, že tie krádeže sú iba pôžičky, ktoré neskôr splatí. Zamilovaná a terorizovaná Nika ho slepo poslúcha a po rozkradnutí otcovho majetku, resp. podielu vo firme, kde je zamestnaná aj ona, sa celá vec ocitne pred vyšetrovacími orgánmi a hrozí jej súd. Aby sa všetko ešte väčšmi skomplikovalo, ale spočiatku nič nevysvetlilo, Nikini rodičia sú rozvedení, jej matka ju neznáša a otec, znovu ženatý, má s druhou manželkou syna a vlastnú dcéru a jej manželstvo s podozrivým cudzincom tiež neznáša. A vrcholom je, že keď Nika otehotnie, zrazu má Ihmeda po krk, chce sa s ním rozviesť, nemá však kam ísť, on sa rozviesť nechce, dokonca ani vtedy, keď mu Nika tvrdí, že dieťa čaká s iným, istým Roberom, synom otcovho spoločníka vo firme. Ale party jednotlivých aktérov nie sú ešte celkom rozohrané, resp. dohrané. Nika sa i s dievčatkom dostane do domu charity, jej rodičia sa znovu dajú dokopy a usilujú sa dať dokopy aj Niku s Robertom, Ihmed ujde do Nemecka. Kde, čo môže, to autorka pozavíja do poriadneho klbka, do psychologického chaosu, ktorý chvíľami ústí do citovej patológie. Nika sa zmieta v rozporoch a hoci sa dá vysvetliť, že sa napokon predsa len rozhodne s Ihmedom ostať, určite skôr zo strachu o budúce dieťa než z lásky, jej chvíľkové "rozhodnutia" niekedy nemajú nič spoločné s pudom sebazáchovy, ak už nehovorím o nejakej románovej logike. Příhodovej koncentrácia na "dušespytné" stavy najmä hlavných postáv vylučuje akékoľvek digresie do prostredia, vonkajších podmienok, dobovej atmosféry, prírody a pod. No autorka až okato zdôrazňuje spoločensko-politický kontext románu glosami o všeobecnom rozkrádaní, pažravosti boháčov, korupčnosti inštitúcií, čo zapasúva do čudnej filozofie, ktorú ona nazýva "modlou voľnosti". V každom prípade však nechce vytvárať relatívne malým odhaleným krádežiam pozadie veľkých, neodhalených krádeží, aj keď sa autorka, pravdaže, dotýka otázok morálky, zodpovednosti, spolunažívania, výchovy, tolerancie, spravodlivosti, práva, xenofóbie, spravodlivosti.

Záver Příhodovej románu i nová Nikina láska prichádzajú prirýchlo, navyše ešte s odhalením jej zhubného nádoru. Táto autorka vie vybudovať dobré románové zápletky i patričné napätie a hoci látka by dávala k tomu predpoklady, nikde nebrnká na city a nechce vyvolávať súcit so svojou hrdinkou, osamelou, často naivnou, ale aj tvrdou a hrdou. Je to trošku dráma, trošku melodráma.