ľná. Sám Peteraj má básnické zbierky, ktorých verše by sa dali ťažko odspievať a neboli takto ani komponované, napríklad Lipohrádok z roku 1973, vychádzajúci teraz v reedícii (Ikar, Bratislava 2004).
Názov nie je vedome skomolenou skratkou Liptovského Hrádku a okrem jedinej básne Arch vnútra, ktorá je lokalizovaná do básnikovho rodiska Bratislavy, všetko sa odohráva vo zvláštnom, nedefinovateľnom časopriestore. Z čisto literárneho hľadiska je tu dosť zreteľný vplyv poetiky konkrétistov, ktorá v tom období dominovala.
Lipohrádok tvorí šesť cyklov, v ktorých spočiatku prevládajú motívy ľúbostné, no v úplne inom poňatí, aké sa v mladej slovenskej poézii uplatňuje dnes. Obraz milovanej bytosti je skôr éterický než telesný, tvoria ho skôr kontúry než plastické tvary a formy, iba v básni Vryp sa želané vzťahy medzi mužom a ženou vykresľujú rustikálnymi metaforami. Nevyplýva to z nejakej autorskej cudnosti, viac z jeho obdivu a tajomnosti toho druhého, ktorá vyvoláva nezodpovedateľnú otázku: "Aká nesmiernosť vo mne/ sa objala s tvojou nesmiernosťou?"
Okrem toho Peteraj vníma a reflektuje i svoj najintímnejší pocit, nehovoriac už o okolitom svete, ako prírodný jav, takže kritik Bagin pred rokmi právom konštatoval, že u tohto básnika je príroda antropomorfizovaná, očistená od nánosov civilizácie. Predmet jeho obdivu - inak často okiadzaný až idylicky - má raz vlastnosti ruže, inokedy stromu, koreňa, vetvy a obdivovateľ sa tiež vteľuje do všelijakých prírodných úkazov - Peterajova imaginácia sa rozpína do výšky a šírky, čo ide niekedy na úkor zrozumiteľnosti.
Druhá časť, Zverohry, tiež nevybočuje z jeho posadnutosti prírodou: tentoraz je to akýsi beštiár, v ktorom básnik apostrofuje rozličnú faunu, s poetickou predstavivosťou približuje činnosti a vlastnosti labute, škovránka, cvrčka, motýľa a podobne, a nie je v tom len hra, ale aj súčasť nášho bytia, objavovanie súvislostí.
V každom prípade tento básnik priam srší zmyslovosťou a zmyselnosť, či dokonca erotika, ktorá by mala byť pri určitej téme prirodzená, sa objavuje až v tomto vydaní, lebo autor šikovne predbehol cenzúru a príslušné verše jednoducho vynechal alebo preštylizoval. Ilustrujem to na úryvku z básne Moja Lívia. Pôvodné vydanie: "Keď sa usmeje,/papučka jej vypadne z úst/ a odskacká po zlatých klincoch do rozprávky" a terajšie: "Keď sa usmeje,/zrumenie zrazu čerstvým panenstvom,/ ružový potôčik sa jej v lone objaví."
Peterajove ódy na ženy, ktoré miestami nadobúdajú litanický charakter, postupne prerastajú vo chválu rodu: vmýšľa sa, samozrejme, zasa cez rozvetvenú obraznosť, do reťazca rodového pokračovania ("v mojej lebke je lebka dedova... v mojej lebke sú zaznačené dávne lebky"), aby napokon zakončil všetky cykly chválou jazyka, ktorý "je milosť, druhá v nás, hlboko položená." Špeciálne táto báseň, v novom vydaní tiež dosť odlišná od vydania prvého, sa mi zdá vo verzii z roku 1973 esteticky účinnejšia.
Peterajov Lipohrádok nestratil ani po tridsiatich rokoch od vzniku nič zo svojho "ďatelinobylinného" čara: jeho prírodná lyrika pôsobí ako svieži výtrysk uprostred devastovaného, zracionalizovaného sveta.
