Novinári sa zhodujú, že únoscovia túžia po prvom mieste v televíznom spravodajstve a titulkách denníkov. Napriek tomu sú Bigleyho zúbožené fotografie rovnako ako predtým šokované tváre školákov z Beslanu na titulkách.
Bývalý šéfredaktor The Sunday Times Andrew Neil hovorí: "Nahrávame teroristom." Nevidí však alternatívu, pretože cenzurovať spravodajstvo nie je možné. Novinári nedokážu a len ťažko môžu ignorovať výzvu Bigleyho v klietke priamo premiérovi Tonymu Blairovi či jeho rozrušenú manželku. "Tony Blair mu môže veľmi pomôcť. Manžel čaká, že niečo povie a niečo spraví," povedala včera.
Časovanie odkazov, ktoré únoscovia nechávajú na videonahrávkach - väčšinou prehovoria vystresovaní zajatci - opakované ultimáta, popravy a k tomu prosíkajúci rodinní prílušníci rukojemníkov. Aj médiá sa stali rukojemníkmi teroristov a do istej miery aj obeťami informačnej éry, ktorú vytvorili. Únoscom v prípadoch ako Bigley či dvoch talianskych rukojemníčok už nejde len o výkupné, chcú otriasť verejnou mienkou na Západe.
Šéfredaktor denníka The Guardian Peter Preston tvrdí, že Západ chybuje tak ako Rusi v Afganistane. "Rovnako ako si sovietska armáda nedokázala predstaviť, že otrhaní Afganci budú vedieť strieľať raketami Stinger, myslí si arogantný Západ, že teroristi tretieho sveta nebudú vedieť vodiť médiá v morbídnom tanci." A presne to sa podľa neho deje. A nielen to. Britský autor knihy o al-Káide Jason Burke tvrdí, že Zarkáví sa videami brutálnych vrážd neprihovára k Západu, ale k 1,3 miliarde moslimov. Ukazuje im vydesených cudzincov, nemohúcich vojakov koalície a bezradného Tonyho Blaira.
Margaret Thatcherová ešte ako premiérka odporúčala v prípade rukojemníckych drám neinformovať podľa zásady, čo oči nevidia, srdce nebolí. Ani to však nie je riešenie - niekedy publikovanie prepusteniu môže pomôcť. V slobodnej spoločnosti je navyše akékoľvek regulovanie toku informácií nemysliteľné.
Média majú jedinú možnosť. Informovať vecne, v súvislostiach a bez zbytočne silných slov.
MAREK CHORVATOVIČ
