Bety K. Majerníková sa narodila 17. novembra 1978 v Bratislave. Vyštudovala ŠÚV v Kremnici a VŠVU v Bratislave ateliér S+M+L-XL u Karola Weisslechnera na katedre úžitkových umení. Absolvovala študijné pobyty na University of Sunderland v Anglicku a FH Schule Trier v Nemecku. Momentálne vystavuje v novej Galérii 35mm v Bratislave a v Airport Gallery vo Frankfurte nad Mohanom. Zaoberá sa výskumom vzťahu človeka a šperku v súčasnosti. FOTO - BKM

Doba pred rokom 1989 umeleckému šperku veľmi nepriala. Ak sa dá hovoriť o tradícii, jedným dychom sa vyslovuje s menom akademického sochára Antona Cepku a v súčasnosti sa spája s vedúcim ateliéru kov a šperk akademickým architektom Karolom Weisslechnerom. Jeho žiaci, medzi ktorých patrí aj BETY K. MAJERNÍKOVÁ, dnes predstavujú progresívnu líniu, ktorá si na svetovej scéne razí priamu cestu.

Šperk sa tradične vníma ako ozdobný predmet z drahého materiálu. Ako ho dnes vidí umelecký šperkár?

Keď sa ľuďom predstavujem ako šperkár, okamžite si ma spájajú s klenotníctvom. Taká je zažitá mustra myslenia. Autorský šperk je výtvarným umením a neznamená, že musí striktne používať drahé materiály.

Čo pre vás znamená šperk?

Médium, komunikáciu. Keď vytváram šperk, vytváram akýsi kód vlastného vnímania. Niekoho nechá chladným, niekoho obohatí. Tak ako každý druh súčasného umenia.

Aké materiály dnes dominujú?

Je to veľmi rôznorodé. Samozrejme, aj dnes sa používajú klasické zlatnícke techniky a materiály, ale sú posunuté do nových súvislostí. Mnohí výtvarníci síce použijú zlato či striebro, ale skombinujú ho s umelými hmotami, gumou, porcelánom, sadrou, kožušinou, pričom u niektorých autorov sa už neobjavujú vôbec žiadne kovy. Aj keď ešte stále sa drahý kov a precízne spracovanie považujú za výhodu, hlavne pri predaji v galériách.

Šperk sa tradične spája s prsteňom. Ktorý druh uprednostňuje vaša profesia?

Myslím si, že najväčšmi sa ako umelecký predmet v oblasti autorského šperku cení brošňa. Dá sa v nej vyjadrovať najslobodnejšie. Závesy, prstene a náramky sú oblasťou, kde sa ťažšie vyjadruje hlavne preto, že majú vopred určené pravidlá použitia. Brošňa je oproti nim viac-menej voľný objekt, na ktorý stačí pridať uzáver.

A čo je najbližšie vám?

Brošne - práve vďaka tvorivej slobode, ktorú ponúkajú. Niektoré z nich sú zároveň predmetom určeným pre hmatový pôžitok. Aj keď sa mi čoraz viac začínajú páčiť jednoduché závesné objekty, ktoré si človek môže zavesiť kamkoľvek, napríklad na gombíky, gombíkové dierky, opasky.

Vaše práce využívajú plast. Čím vás zaujal tento materiál?

Ľudia sa často pýtajú, prečo dnes maliari nemaľujú ako voľakedy. Spoločnosť si neuvedomuje, že je to nemožné. Umenie vždy bolo zrkadlom, obrazom, niekedy až predobrazom doby. Umelec vníma veci okolo a prežíva to isté čo jeho súčasníci - bežní ľudia. A o tom sú aj jeho výpovede. Ja robím šperk z plastu a ani sa nemusím príliš zamýšľať, prečo. Je to pre mňa veľmi prirodzené.

Čo z bežného života prenášate do svojej tvorby?

Šperk v bežnom ponímaní je už klišé. Ľudia sa dnes zdobia mobilmi, digitálnymi fotoaparátmi, slúchadlami či hudobnými prehrávačmi. Tieto strojčeky sú dôležité pre ich funkčnosť, ale sú aj hračkou, predmetom spoločenského statusu a ozdobou. Majú teda podobné postavenie ako voľakedy šperky.

Inšpiruje vás teda elektronika?

Mňa fascinuje a inšpiruje to, ako sa tieto veci stávajú našou neoddeliteľnou súčasťou, ako sme nimi ovešaní, ako do nich vložíme naše intímne údaje, aký blízky vzťah si k nim dokážeme utvoriť a ako sme schopní ich neskôr zahodiť kvôli novému modelu. Zaujímavé je, že v rámci globalizácie sa ich dizajn stáva veľmi podobný a bezpohlavný. Výnimočné sa stanú až vtedy, keď si ich skrotíme. So zveličením hovorím, že sa usilujem zachytiť dušu strojčeka - to ľudské, čo je v ňom. To potom veľa povie aj o človeku.

Ako vníma laická verejnosť tvorbu umeleckých šperkárov?

Mám pocit, že laická verejnosť ju vôbec neregistruje. Aj keď ma niekedy prekvapia veľmi milé reakcie od ľudí, ktorí náhodou objavia krásu šperku.

Aký je svetový trend?

Nedá sa hovoriť o jednotnom svetovom trende. Hádam jediným spoločným prvkom je experiment a používanie všemožných materiálov. Každá krajina má svoje špecifiká, mám pocit, že slovenský šperk je progresívny a moderný aj vďaka krátkej tradícií a profesorom, ktorí nie sú vyštudovanými šperkármi. Práve spojenie viacerých pohľadov často posúva hranice a vedie ku kreativite a zaujímavým nápadom.

Dá sa spomenúť aspoň nejaká tradícia na Slovensku?

Zlatnícka tradícia. Ale umeleckému šperku sa venuje iba hŕstka ľudí. Od šesťdesiatych rokov sa objavujú kvalitné šperkárske práce najmä v tvorbe sochárov, ktorí nemali možnosť realizovať svoje diela vo veľkom pre vtedajší režim. Až od roku 1990 existuje jediný ateliér na Vysokej škole výtvarných umení. Dôležitú úlohu zohráva liaheň budúcich šperkárov, a tou je Škola úžitkového výtvarníctva v Kremnici.

Ako vnímajú slovenský prístup k šperku v zahraničí?

Anton Cepka je svetoznáme meno, ktoré má rešpekt v medzinárodných šperkárskych kruhoch. Myslím si, že aj Karol Weisslechner nie je v Európe neznámym menom. Čo sa týka mladších generácií, je to napríklad združenie Zoom, ktoré má za sebou niekoľko veľmi zaujímavých medzinárodných spoluprác a výstav. Ak to môžem zovšeobecniť, slovenský prístup ku šperku je zaujímavý a moderný.

Sú u nás galérie špecializujúce sa na šperk?

Galéria kvalitného autorského šperku na Slovensku chýba. Je to, žiaľ, podmienené dopytom.

Bety K. Majerníková: Z kolekcie Malé osobné strojčeky, 2004