Nielen teplo a jedlo

Okrem príjemného zimoviska prináša každoročné sťahovanie vtákom aj množstvo ďalších výhod. Tým, že menia miesto pobytu, menej podliehajú chorobám či infekciám, ktoré z času na čas zachvátia každé územie. Dôležitá je aj obmena jedálneho lístka. Striedanie zdrojov potravy a pestrosť výživy zabezpečuje, že spoločenstvo zostáva stále v dobrej forme, čo sa prejavuje v silnejšom a odolnejšom potomstve.

Je známe, že ak je výber partnerov pri párení obmedzený, každá nová generácia je ohrozená ďalšími a ďalšími deformáciami. Keďže sťahovanie rozširuje možnosť výberu, rodová línia sa obohacuje o "novú krv".

Navigačné centrum

Sťahovanie vtákov nie je živelnou záležitosťou, má svoje presné pravidlá. Ako sa však taký malý mozog dokáže zorientovať v obrovskom priestore? Ako rozlíši, kde sa nachádza, ktorým smerom treba odštartovať, aký kurz musí udržiavať počas letu a podľa čoho spozná konečný cieľ cesty? Navigačné prístroje, bez ktorých sa nepohnú lietadlá, nahrádzajú vtákom biologické hodiny. Riadia sa nimi všetky živočíchy. Batéria biologických hodín sa nabíja slnkom. To je zároveň správcom všetkých načasovaných alarmov pobádajúcich k intuitívnemu konaniu.

A čo, keď slnko zakryjú mraky? Zabudovaný kompas spoľahlivo funguje na princípe denného svetla. Živočíchom sprostredkúva informácie o toku času. Je to logické, na jeseň sa dni krátia, vtáky sa teda vyberú tým smerom, kde svetla pribúda. Veď viac svetla automaticky signalizuje viac tepla, a teda aj potravy.

Celá teória o navigácii vtákov pomocou biologických hodín pôsobí navonok jednoducho. K tomuto poznaniu sa však vedci dopracovali cez množstvo čiastočne úspešných či úplne neúspešných pokusov. Princíp navigácie podľa biologických hodín odhalil až v polovici minulého storočia nemecký vedec Gustav Kramer za pomoci pokusného kŕdlika škorcov.

Noční letci

Prirodzene, migrácia sťahovavých vtákov sa nedá odbiť len poznatkom o fungovaní biologických hodín. Celý proces je záležitosťou ďalších zohratých faktorov, ako sú sila magnetického poľa či zmeny v pôsobení rôznych síl vyvolaných rotáciou zemegule. Napríklad bociany využívajú prúdenie teplého vzduchu, ktorým sa nechajú unášať.

Okrem toho, vtáky nie sú to totálni topografickí analfabeti. Pri letoch na kratšie vzdialenosti sa bez problémov dokážu zorientovať v teréne.

Okrem vtákov, ktoré migrujú počas dňa, existujú aj druhy, ktoré sa vydávajú na cestu až po zotmení. Patria k nim najmä menšie vtáky. Jednak je to určité bezpečnostné opatrenie, keďže im neustále hrozí útok dravcov, jednak kvôli rýchlejšiemu vyčerpaniu energie. Stratené zásoby treba doplniť častejším prísunom potravy, čo je za denného svetla jednoduchšie.

Sláva Polárke?

Noční letci sa stali ďalším orieškom, ktorý chceli vedci rozlúsknuť. Mali k dispozícii výsledky pokusov so škorcami, takže o inšpiráciu núdza nebola. Po Kramerovej ceste bádaní sa tentoraz vydali manželia Sauerovci. S kŕdľom peníc, umelou nočnou oblohou a nesmiernym zanietením dospeli k záveru, že operení noční letci sú fixovaní na určitý bod. Nech ho premiestňovali z kúta do kúta, hore či dolu, penice vytrvalo nasledovali svoju métu. Mohla ňou byť Polárka a hviezdy zoradené okolo nej, alebo dobre viditeľný svetlý pás Mliečnej cesty. Žiaľ, tentoraz bola záhada nerozlúštiteľná. Žiadna zo sérií ďalších pokusov tézu stopercentne nepotvrdila. Isté však je, že vtáky pri nočných preletoch udržujú kurz podľa hviezd, takže presne vnímajú svoju polohu vzhľadom na zemský povrch. Výška, v ktorej sa nachádzajú, sa odhaduje na jeden až päť kilometrov. Bezpečný let dokáže ohroziť jasné svetlo mesačného svitu a rovnako ich mätie nočná obloha zatiahnutá mrakmi.

O hlade a smäde

Podľa novších vedeckých poznatkov sa sťahovanie odohráva v dvoch dejstvách. V rámci prvej, prípravnej fázy, vtáčí organizmus vylučuje špeciálny hormón prolaktín, ktorý naštartuje vyslovene bulimickú žravosť. Získaná energia sa ukladá vo forme podkožného a vnútrosvalového tuku. Vtáky migrujúce na veľké vzdialenosti dokážu takto pribrať tridsať až viac než štyridsať percent tuku. S touto zásobou sa presúvajú do druhej fázy migrácie, čiže k samotnému letu. Bez prestávky preletia asi sto hodín, čo v prepočte predstavuje približne tritisíc až štyritisíc kilometrov, pričom ich migračný pud totálne pohltí. Kým majú dostatok energie, zabúdajú na denný biorytmus, necítia hlad ani smäd.

Osud vo vajíčku

K ostrieľaným vtáčím migrantom sa po každom lete pripojí niekoľko nováčikov. Zvládnu náročnú cestu? Ako, kde a kto im stihne vštepiť zásady, ktorými sa majú riadiť? Podobnými otázkami sa v minulosti zapodievali aj manželia Sauerovci. Skôr než sa pustili do skúmania podnetov slúžiacich k navigácii počas nočných letov, zisťovali spojitosti medzi získanými a vrodenými návykmi. Pri najbližšom zahniezdení svojej skupiny peníc vyčlenili niekoľko vajec. Keď sa z nich po čase vyliahli mláďatá, izolovali ich nielen od rodičov či príbuzenstva, ale aj od akýchkoľvek iných vtáčích druhov. Dalo sa predpokladať, že tak, ako dieťa vychovávané v izolácii by sa nikdy nenaučilo rozprávať, ani penice sa nezaobídu bez názornej ukážky a nedokážu zaspievať ani tón svadobných trilkov. Omyl. Keď nadišiel správny čas, prvý sa ozval jeden zo samčekov. A postupne sa rozoznela každá jedna bunka s izolovanou penicou. Hlasy týchto vtákov vytrhnutých zo spoločnosti svojho druhu neboli vernými kópiami ich voľne žijúceho príbuzenstva. Zato však slúžili ako živý dôkaz toho, že presný návod na život je ukrytý už vo vajíčku. Toto naprogramovanie predurčuje aj smer ťahu i jeho cieľovú stanicu. Nemenne. Migrujúci kŕdeľ totiž nezosadne inde, hoci by ono panenské územie bolo oveľa bohatšie na zásoby vody a potravy, ako to, kam ich posiela inštinkt.

Autor: Tomáš Čejka Autor je biológom v Ústave zoológie SAV