Titul tejto knihy je skvelý. Tak ako vždy. Charles Bukowski (1920 – 1994) bol majstrom titulov. Knihu napísal formou denníkových záznamov (do počítača, ktorý dostal na Vianoce), pracoval na nej od 28. augusta 1991. Ostávalo mu dva a pol roka života a denník písal vlastne len po nociach. Pracoval vtedy na poslednom románe Pulp, dokončiť ho považoval za prvoradú záležitosť: bola to otázka života a smrti.
Bukowski totiž práve vtedy vážne ochorel a pobyty v nemocnici boli pre spisovateľa, ktorý mal povesť bohéma s nezničiteľným zdravím, šokujúcou skúsenosťou. Začal uvažovať o večnosti a Bohu a predovšetkým si začal nesmierne vážiť život. A naopak: s neľúbosťou, ba priam zúrivo reagoval na všetkých rušiteľov spisovateľského pokoja a votrelcov. „Spisovateľ nikomu nič nie je dlžný, musí sa venovať len svojej práci,“ píše hneď na začiatku knihy. A pokračuje: „Čím som starší, tým viac píšem. A pritom tancujem so smrťou.“
Väčšina úvah tejto knihy je existenciálnych. Autor bilancuje svoj život, niekedy vážne, niekedy ironicky. Jedného dňa rozmýšľa, fajčí a popáli si prst: „To ma prebudilo, vytrhlo ma to z tohto sartrovského stavu!“ Ešte stále chodí na dostihy a stávkuje, ale nehazarduje. Vysvetľuje, čím sa líši od tých kolegov, Saroyana či Dostojevského, ktorí prišli o všetky peniaze na dostihoch alebo v rulete: „Ja mám k peniazom väčšiu úctu. Väčšinu života som ich mal málo. Viem, čo je to lavička v parku. Na peniazoch je zlé len to, že ich máte buď veľa, alebo málo.“ Dostihy sú v posledných rokoch jedinou Bukowského vášňou, bez nich je nemožný aj ako spisovateľ. Potrebuje písať a písanie je súčasťou jeho „tanca smrti“.
„Keď píšem, tak lietam, keď píšem, zapaľujem ohne. Keď píšem, vytiahnem smrť z ľavého vrecka, hádžem ju o múr a chytám ju, keď letí späť.“ Písanie nie je nič definitívne a ani nič posvätné. „Svet sa obíde skôr bez literatúry než bez kanalizácie,“ hovorí autor tejto knihy a aj dáva rady začiatočníkom a pokročilým. „Nikdy sa nesnažte nájsť slovo za každú cenu. Nejde o žiadnu súťaž. A konkurencia je veľmi chabá. Veľmi chabá.“
Aj úroveň tejto knihy občas upadá do podpriemeru: Bukowski sa opakuje, stále niekoho a niečo kritizuje, výnimočne i moralizuje. A robí mu radosť stále dookola opakovať podobné vety. Je presvedčený, že svet je vedený stále menej kvalifikovanejšie a mení sa k horšiemu. Hovorí to i titul posledného záznamu z 27. februára 1993: Kapitán odišiel na obed a námorníci prevzali velenie. Spisovateľ pozoruje cez balkónové dvere nekonečný prúd svetiel áut, počúva svojho obľúbeného Mahlera a píše na monitor počítača: „Všetci zomrieme, každý z nás, aký cirkus! Už to by nás malo prinútiť, aby sme jeden druhého milovali, ale nič také sa nestane!“ A dodáva: „Pokračuj, Mahler! Urobil si z toho nádherný večer. Neprestávaj, ty zloduch! Neprestávaj!“ Bukowski je nostalgik a možno i melancholik svojho druhu.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
