V mestských školách majú žiaci na učenie lepšie podmienky, ako vo vidieckych školách. Tie bývajú spravidla slabšie vybavené, je v nich menej kvalifikovaných pedagógov, a špeciálneho pedagóga či psychológa má len máloktorá. Možno aj preto majú žiaci z mestských škôl lepšie vedomosti. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Deti na vidieku sú oproti mestským v nevýhode. Menej pracujú s počítačom, menej čítajú a úroveň ich vedomostí je v porovnaní s mestskými o päť až šesť percent slabšia. Štátna školská inšpekcia pri posledných meraniach v roku 2003 zistila, že žiaci v mestských školách dosiahli celkovo lepšie výsledky v desiatich z trinástich testovaných predmetov oproti vidieckym. Zistila tiež, že lepšie výsledky majú žiaci, ktorí chodia do veľkých škôl, ako žiaci, ktorí navštevujú školy s menej ako 300 žiakmi.

Aj psychologická pomoc je ďaleko

Deti na vidieku majú aj menšie možnosti venovať sa svojim záujmom, keďže nemajú po ruke centrá voľného času či základné umelecké školy. Ak trpia poruchou učenia či správania, alebo majú iné psychologické alebo zdravotné problémy, spravidla nemajú k dispozícii špeciálneho pedagóga, ktorý by im pomohol, lebo naňho škola nemá peniaze. Za pomocou musia dochádzať do okresných miest, kde im môžu pomôcť v pedagogicko-psychologických poradniach.

Ani tie však nemusia byť vždy zárukou pomoci. "Náš syn sa pred dovŕšením piateho roku života naučil sám čítať, píše tlačeným písmom, počíta slovné príklady, ovláda počítač. Teraz je prvák a v škole sa hrozne nudí. Nikto nám však nevie pomôcť, ako mu zabezpečiť primerané vzdelanie," hovorí Ľuboš L. z malej dediny v strede Slovenska. V okresnej pedagogicko-psychologickej poradni mu odporučili špeciálne školy v Bratislave alebo v Nitre. "Dáte však žiaka prvého ročníka na internát? Presťahujete sa? Čo mám robiť?" zúfa si otec.

Možnosť výberu je len v mestách

Vidiecke školy bývajú aj slabšie vybavené, keďže ich financuje obec s malým rozpočtom a sponzorov je v malých dedinkách ako šafranu.

Ani slová ministra školstva o možnosti výberu najlepšej školy pre svoje dieťa sa na vidieku nenapĺňajú. "Aká možnosť výberu? Možno tak v Bratislave... U nás je najbližšia škola vzdialená desať kilometrov a ak by som chcela dať dieťa do inej školy, muselo by dochádzať minimálne 25 kilometrov. A cestovné by nám nik nepreplatil, keďže sme sa pre inú školu mimo bydliska rozhodli slobodne. Takže výber nevýber, musí chodiť do najbližšej školy," vraví matka, ktorá chce ostať v anonymite, lebo nechce spôsobiť svojmu dieťaťu problémy v škole.

Monika Malá, žijúca v dedine na juhu Slovenska, dochádza so svojou päťročnou dcérou denne do Bratislavy, kde pracuje, i keď je to 40 kilometrov a každý deň 2,5 hodiny cestovania. "V našej obci je totiž len jedna malá škôlka a deti v nej hovoria len po maďarsky. Dcérka im nerozumela, a tak ju spomedzi seba vylúčili. Zo škôlky mala traumy, plakala, hrala sa sama v kúte. Musela som ju preložiť do Bratislavy. Teraz je veľmi spokojná."

Vidiecke školy však majú aj svoje výhody: v triedach býva menej žiakov a učitelia majú viac možností sa im individuálne venovať, deti trávia viac času na čerstvom vzduchu a na obedy chodia domov - školské kluby detí využíva len malé percento.

Vybrali si mestskú školu

Pre množstvo nevýhod sa časť rodičov detí na vidieku, ak majú možnosť, rozhodne radšej pre mestskú školu. Napríklad do malackých škôl dochádza asi desať percent detí z okolitých dedín. "Najviac žiakov dochádza z obce Kostolište, kde bola zrušená základná škola. Ďalšia veľká skupina žiakov je z obcí Suchohrad a Pernek, kde sú malotriedne školy. Ostatní cezpoľní žiaci si vybrali špecializované triedy zamerané na šport a jazyky," informovala nás Ivana Potočňáková z miestneho úradu v Malackách.

Podľa štatistík Združenia miest a obcí žije v dedinách až 50 percent obyvateľov Slovenska. Takmer tretinu škôl tvoria neplnoorganizované školy a necelú tretinu malotriedky.