Prózy Petra Gregora Denník nebožtíka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001) sú v poslednom období už štvrtou knihou, ktorá má takýto desivý názov. Roku 1997 vydal medzitým už nebohý Václav Pankovčín poviedky Bude to pekný pohreb, úspech získala Kniha o cintoríne Samka Táleho (2000), k miestu posledného odpočinku sa vrátil Dušan Mitana v próze Môj rodný cintorín (2000). Nad frekvenciou týchto názvov by sa iste dalo všelijako špekulovať, no priamo a výlučne s obsahom knihy súvisí len Gregorov Denník nebožtíka.
Tri Gregorove prozaické texty, ktoré ťažko označiť za poviedky, sú monotematické a predstavujú autorovo vnútorné zrkadlo. Veľká dávka narcizmu je preto prirodzená, no nejde o narcizmus sebaobdivný, skôr sebaobviňujúci, sebatrýznivý, flagelantský. Autorský subjekt trpí komplexom vlastnej zbytočnosti a márnosti sveta vôbec, ktorý si lieči alkoholom; vytriezvenie znamená nové sklamanie, a tak celá prvá časť nazvaná Chandra (čo je po rusky svetabôľ, známy najmä z Jesenina) obsahuje len cyklicky sa opakujúce predalkoholické a postalkoholické situácie, kde sa hrdina vyspí z opice, zobudí sa ako človek a teraz je z neho individuálne ja, ktoré nevie, čo si so sebou počať.
Hnusí sa sám sebe a z toho vyplýva sentencia, že „život ho prestal baviť skôr, ako ho začal žiť“.
Keďže „slnečná sústava každého sa volá JA“ a to, čo je okolo neho, vzbudzuje v ňom len rozpaky, ak nie odpor, vlastná existencia sa mu mení na neznesiteľné bremeno. Už ani nič nehľadá, lebo vie, že nič nenájde. V takomto psychickom rozpoložení sa na seba pozrie aj ako na spisovateľa a zisťuje, že nápady iba mával a ak ho voľakedy ubíjalo vedomie, že nikdy neprekročí svoj tieň, „teraz by neviem čo dal za to, keby aspoň dáky vrhol“.
V tejto prvej časti Gregor navŕšil priam do pyramidálnej výšky všetky možné negatíva a pesimizmy vrátane motívu nevydarenej samovraždy; tá jeho osamelosť kričí až do takej miery, že chvíľami nám pripadá ako autoštylizácia, najmä ak autor pripomína, že sa vždy potreboval hrať. A naozaj sa sem-tam aj hrá, nezaprúc v sebe dlhoročného aforistu: smrť berie vážne, ale nie smrteľne, vzdychne si, „aké ťažké je starnúť pre niekoho, kto nebol nikdy dospelý“, priznáva sa, že sa pokúša ujsť skutočnosti „v hre na samého seba“.
A tak to pokračuje aj v druhej časti Ľahké zápisky ťažkého pijana, kde sa ešte väčšmi sústredil na akúsi filozofiu alkoholizmu, kladie si otázky a vo forme maxím a aforizmov na ne odpovedá, zavše sa obtrie o nejaké myšlienky filozofov, ktorí uvažovali o údele ľudstva, aby napokon v závere naznačil, že si poňho prišla smrť.
Motív ľudskej pominuteľnosti nie je v Gregorovej tvorbe nový, opakuje sa v rozličných variáciách a tu vrcholí v tretej časti morbídnou predstavou o vlastnom hrobe, ba dokonca truhle, v ktorej leží. Nová príležitosť trochu si zafilozofovať, no najmä čierno si zahumorizovať, lebo ani posledné veci človeka nie sú pre autora posvätné. A či bol v tom úmysel zľahčiť vážnosť smrti alebo rozptýliť čierňavu, do ktorej zahalil svoju knihu?
Gregorov Denník nebožtíka je totiž čítaním pre silné nervy. Aj keď vieme, že sa všelikde hrá, a cítime, že nie vždy ide v jeho spovedi o existenciálnu úzkosť, ale skôr o bežné poopilecké depresie. Autor to koniec koncov ani netají. No jednako chcel „vrhnúť tieň“, aby som parafrázoval jeho vetu.
