Peter Bilý sa narodil v Košiciach 4. mája 1978. Od júna 1998 do októbra 2000 žil v Taliansku, kde zložil dočasné rehoľné sľuby ako augustiánsky mních. Krátko pred ich vypršaním rehoľu opustil a zanechal aj štúdium filozofie v Ríme. Za svoje ďalšie pôsobisko si zvolil Španielsko, kde popri práci študuje psychológiu. Vydal tri básnické zbierky, za Spomalené prítmie získal cenu Rudolfa Slobodu Rubato a prémiu Ceny Ivana Kraska za debut. Do slovenčiny prekladá z viacerých jazykov, za Apollinairov Zvieratník získal ocenenie v súťaži o Cenu Perly Bžochovej. V súčasnosti píše druhý román, ktorého dej sa bude odohrávať v Španielsku, Česku a na Slovensku.
FOTO SME - ZUZANA ULIČIANSKA
"Nič nevzrušuje ženy tak ako mužský celibát. Ženy letia na mníšsky habit ako včely na med, vravieval náš novicmajster. Ale len čo ho zavesíš na klinec, prestaneš byť zaujímavý," píše PETER BILÝ vo svojom románovom debute Démon svätosti. A "mimo knihy", založenej na kontraste celibátu a erotiky, dodáva, že u niektorých žien to naozaj platí, podliehajú čaru tajomstva celibátu, ba niektoré očakávajú až istú morbídnosť. Prípadné nesúhlasné argumenty spoľahlivo stroskotávajú na fakte, že dvadsaťšesťročný Peter Bilý má za sebou dočasné rehoľné sľuby ako augustiánsky mních v Taliansku, ale i skúsenosti zo študentského života - najskôr v Ríme a neskôr, po opustení rehole, v Španielsku. To sú reálie, v ktorých sa odohráva príbeh jeho hrdinu Petra.
Nebolo jednoduchšie vyskúšať si život v mníšskom stave na Slovensku?
"Radšej som si vybral taliansku rehoľu, lebo katolíci na Slovensku sú cirkevnou hierarchiou sekírovaní podľa fundamentalistických schém."
Podľa osudu vášho hrdinu Petra bolo aj v reholi celkom veselo, čomu sa cirkevné kruhy asi nepotešia. Neobávate sa ich reakcií?
"Dám ruku do ohňa za to, že z cirkevných kruhov žiadna reakcia nebude. Moja kniha je oproti realite nevinnou záležitosťou. A okrem toho, kultúra a umenie nie sú záležitosťami, ktoré by zaujímali napríklad súčasných slovenských biskupov. Dosť majú svojich starostí s efemérnou mocou a večnými peniazmi. Ubezpečujem vás, že prevažná väčšina z nich nemá prečítané nič z Dostojevského alebo Kafku, nieto aby mali ešte prehľad o súčasnej literatúre."
Nie je vám ľúto za rehoľou?
"Nie. Pociťujem však nostalgiu za niektorými dobrými priateľmi a zaujímavými ľuďmi."
Možno knihu nazvať autobiografickou?
"Určite nie, hoci som písal o tom, čím som prešiel, o svojich skúsenostiach z prostredí, ktoré som zažil."
Reálie a príbeh, ktorý sa v nich odohráva, sa vyznačujú atraktívnosťou a efektívnosťou. Mysleli ste aj na ich úskalia?
"Veľmi dobre, a preto som často volil akúsi stráviteľnejšiu fikciu. Niektoré veci, ktoré sa naozaj udiali, by boli neuveriteľné, a ja som nechcel, aby vyzneli ako lacný efekt."
Ktorá bola napríklad taká neuveriteľná?
"Zhody okolností a takzvané náhody. Napríklad to, ako protagonista románu strávi poslednú noc v Taliansku v mužskom kláštore a prvú noc v Španielsku na gynekologickom oddelení v spoločnosti dievčaťa, s ktorým sa pozná iba z rozhovoru v lietadle. To môže vyzerať ako literárna hyperbola a pritom to bol skutočný zážitok."
Doteraz ste boli známy ako básnik. Znamená váš román definitívny odklon od poézie?
"Tri zbierky poézie mi stačia. Možno sa po rokoch k básňam vrátim, ale teraz mám potrebu písať prózu."
Váš román je plný erotiky. Je ľahšie, efektnejšie či efektívnejšie písať o nej básne alebo prózu?
"Paradoxom je, že som chcel písať o sexe čo najmenej. Keď som dal prečítať prvú verziu rukopisu svojim známym, ich reakcia bola taká, akoby som napísal erotický román. Pri poézii ten pocit nezvyknú mať, asi to bude tým, že v mojich básňach je erotika šifrovaná a nebije tak priamo do očí."
Od básní ste sa vrhli hneď na román. Nechceli ste si najskôr vyskúšať poviedkový žáner?
"To, čo som potreboval zo seba dostať, by sa nevošlo na pätnásť strán poviedky. Chcel som sa s istými vecami vyrovnať nielen po životnej, ale aj po literárnej stránke."
Podarilo sa?
"Dokonalý román v hlave je znehodnotený slovami na papieri. Keď je hotový, tak vyjde najavo, že to, čo človek napíše, nie je tým, čo chcel napísať. Ale treba to skúsiť, riskovať."
Aký máte vzťah k slovenskej literatúre, ktorí autori sú vám najbližší?
"Generácia, ktorá vstúpila do literatúry v šesťdesiatych rokoch, najmä Mitana, Sloboda, Šikula, Dušek, Vilikovský, Johanides. Niekedy mi je ľúto, že som nežil v tom čase."
Ovládate viacero jazykov, niekoľko rokov žijete a študujete v Španielsku. Nechystáte sa skúsiť písať aj v inom jazyku?
"Kundera dokázal vymeniť po emigrácii češtinu za francúzštinu, ale kým budem ja schopný písať trebárs v španielčine, to ešte asi chvíľu potrvá. Dobrú znalosť jazykov zatiaľ využívam tak, že môžem dokonale skontrolovať to, čo z mojej tvorby preložia. Navyše, ja som neemigroval."
Kde sa cítite najviac doma?
"Mám silné väzby k Slovensku, Taliansku i Španielsku, ale nemám mentalitu ani slovenskú, ani taliansku a ani španielsku. Domov nevnímam cez krajinu, skôr cez priateľov."
Máte predstavu o svojich najbližších rokoch?
"Tri-štyri roky, kým neskončím štúdium, budem určite žiť v Španielsku. A písať."
Carmen, jedna z vašich románových hrdiniek, tvrdí, že právo žiť na úkor ženy majú len maliari a básnici. Súhlasíte?
"Poznám niekoľkých, ktorí tak žijú. Zdá sa teda, že maliarom či básnikom ženy naozaj tolerujú veci, ktoré iným mužom nie. Otázka je, dokedy."
