Ivan Kadlečík, slovenský spisovateľ na kraji sveta

Pukanec je malá obec Pánu Bohu za chrbtom, takmer na kraji sveta. Tak si to aspoň predstavujú ľudia z Bratislavy. K Pukancu aj priamo k domu spisovateľa Ivana Kadlečíka treba prísť úzkymi cestami plnými zákrut. Pred domom nie je žiadny plot. Kadlečík ho n

epotrebuje.

Každý deň je nový
Ako žije slovenský spisovateľ, ktorý písal aj vtedy, keď mu komunisti zakázali publikovať, a píše aj dnes, keď sa na Slovensku knihy čítajú čoraz menej?
Chvalabohu, že sa zobudím, hovorí Kadlečík o svitaní a poteší sa, že ešte žije. Teší sa aj, že sa skončili sny, ktoré ho večne prenasledujú. O tom, že je v Bratislave a práve mu ušiel autobus do Pukanca, o tom, že mu niekto zakazuje fajčiť, (ešte pred rokmi mu zakazovali písať), a tak...
"Ráno je výborné. Vstanem a zlé sny sa stratia. Dva kroky od postele mám prácu. Úžasné," hovorí a sedí v šere za svojím pracovným stolom s malou lampou, popolníkom a množstvom kníh za chrbtom.
Prvá vec, ktorú ráno urobí, je káva, a k nej si zapáli cigaretu. "Život je zázrak. Už to, že vôbec je Pukanec a všetko naokolo. Chlipkám si kávu a svitá mi v hlave. Rozmýšľam, čo mám dnes urobiť a teším sa, že nič nemusím. Potom mi príde pošta, napíše kamarát alebo dvaja, alebo mi elektrárne pošlú faktúru či banka výpis, že mám zasa o jedno euro menej. Napíše mi Paľo Hrúz (spisovateľ žijúci v Banskej Bystrici, pozn. red.), ako nemôže hovoriť a ja si poviem, že konečne bude musieť viac písať. Odpoviem na listy, tie elektronické napíše manželka. Idem niečo uvariť a tak to pekne uteká... k smrti."

Hlava, Iva Kadlečíková a počítač namiesto zraku
Ivan Kadlečík už roky takmer vôbec nič nevidí. Len jedným okom, keď dobre zaostrí, vidí aspoň veľké písmená. Zrak mu nahrádzajú vlastná hlava, vlastná manželka Iva a jej počítač.
Iva Kadlečíková je momentálne spisovateľova asistentka a správkyňa webovej stránky. S úsmevom dodáva, že sa do tejto pozície musela vypracovať. Na začiatku bola "iba" sekretárka.
Mal som vynikajúci zrak, hovorí spisovateľ. "Keď sme chodili s Paľom Hrúzom po martinských krčmách, hovoril mi - ty všetko vidíš, človeče. Teraz je to už takmer beznádejné, ale dobre je tak, ako je."
Na klávesnici písacieho stroja sú našťastie dosť veľké písmená. Napíše text, odnesie ho manželke, ona ho prepíše na počítači, vytlačí ho veľkými písmenami a v noci potichu vráti na pracovný stôl.
"Píšem v hlave a na to by človek nemusel ani vidieť, keby vedel písať naslepo. Čítam sám, ale pomalšie ako kedysi." Možno by aj pokosil spustnutú záhradu, ale bojí sa, že okrem zraku príde aj o nohu.
O manželke Ive hovorí s láskavou iróniou. Hlavnú úlohu vraj nehrá. Prepisuje. To najdôležitejšie je asi to, že zostala stále pri ňom.
Iva hovorí: "Od začiatku sme všetko robili spoločne, prežili sme všelijaké veci, ale vždy sme ich prežili spolu."

Pukanec, exil alebo útočisko?
Zoznámili sa na vysokej škole v Bratislave, odtiaľ odišli do Košíc robiť "kultúrnu revolúciu", potom sa presťahovali do Martina. V období normalizácie prišiel Ivan Kadlečík o prácu, o peniaze a ideály, ale pribudli mu eštébáci a poníženie. Päť rokov nemohol v Martine nájsť prácu. "Človek sedí doma a pýta sa, prečo som vlastne tu? Tak sme odišli."
Odsťahovali sa do Pukanca, kde sa narodila jeho matka. V osemdesiatych rokoch tam pracoval v kníhkupectve, manželka Iva v novinovom stánku.
"Človek je chudobný a ponížený, ale nechce sa poddať. Ráno som vstal a išiel som kosiť. Myšlienky dobiedzali, ale démonov treba odháňať. Išiel som do kostola, hral na organe. Musel som zvládnuť svoju úlohu, a nie rozmýšlať o ŠtB, o povraze alebo o smrti."
Ako sa neobesiť? Písanie samo osebe asi človeka nemohlo zachrániť, ale dôležitý je postoj k svetu, hovorí. Zachovať si identitu, svoj priestor slobody, zmobilizovať sily. Nedať sa zlomiť.
V najhorších časoch Kadlečíkovi najviac pomohli českí disidenti okolo Ludvíka Vaculíka. V jeho samizdatovom vydavateľstve Petlice mu vychádzali knihy.
Závidel im Prahu. "Keď išiel Vaculík na ŠtB na výsluch, potom sa mohol porozprávať s Václavom Havlom či Ivanom Klímom. V Pukanci nebolo o tom komu hovoriť a ani komu dať čítať."
Po novembri 1989 mu začali vychádzať knihy aj na Slovensku. Odrazu by mohol žiť aj v hlavnom meste, ale on zostal v Pukanci a hovorí, že aj odtiaľ vidí svet.
"Vôbec mi nechýba Bratislava, lebo sa mi jej atmosféra dosť aj hnusí. Radšej sa vyhovorím, nejdem tam. Nepotrebujem mať literárnu kaviareň ani klub spisovateľov."

Kadlečíkov Mníchov
Kadlečík má na dverách pracovne ceduľku Mníchov. Nalepil mu ju tam syn, pretože si nešiel nedávno do Mníchova prevziať medailu a potvrdenie o čestnom členstve v Bavorskej akadémii krásnych umení. To je taká nemecká umelecká šľachta, vraj trošku snobská. V Nemecku totiž, ako hovorí, neexistujú také "strašné veci" ako Spolok slovenských spisovateľov.
"Niekoho si vyberú a zvolia ho za člena korešpondenta. Slováka tam ešte nemali, tak to odhlasovali. Mal som sa tam ísť ukázať, aj nejakú medailu mi mali dať, ale cestovanie mi nerobí nejako dobre, tak som sa vyhovoril."
Kadlečík má jednu medailu aj od prezidenta Schustera v Bratislave, ktorú si neprevzal, lebo bol na dovolenke. Rad Ľudovíta Štúra. Teraz nový prezident Gašparovič nebude vedieť, komu patrí. Možno ju niekomu dajú, hovorí Kadlečík. A keď tak znova uvažuje o zmysle života, v podstate je rád.
"V Pukanci som nebol už niekoľko mesiacov. Skoro stále sedím na prdke vo svojej pracovni na Hrnčiarskej ulici. Deti mi na dvere napísali ceduľku Mníchov. Keď mi je v Mníchove už dlho a otupno, napíšem tam Paríž alebo Moskva. Pracovať treba všade. A v Moskve človeku dovolia ešte aj fajčiť..." (Z diára)

Ivan Kadlečík (1938)
Vysokoškolské štúdium slovenského jazyka a literatúry spolu s manželkou Ivou absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Viacerí potom odišli pracovať do Košíc. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde sa stal šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie. Pre politické postoje ho o dva roky prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a nemohol publikovať. Viac ako päť rokov bol nezamestnaný. Odišiel do Pukanca, kde pracoval v predajni Slovenskej knihy a hral na organe v miestnom evanjelickom kostole. Po novembri 1989 pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. V tomto roku ho zvolili za člena korešpondenta Bavorskej akadémie krásnych umení, ktorej členmi sú aj Václav Havel, Alexander Solženicyn, Ludvík Kundera či Andrej Voznesenskij. Kadlečík je aj členom Novej Bachovej spoločnosti v Lipsku.