Sotva niekedy ruka zákona zasiahla na takom vzdialenom mieste, ako je ostrov Pitcairn. Na najosamelejšom ostrove utopenom v Tichom oceáne žije svojská, 47-členná komunita. Potomkovia vzbúrencov z lode Bounty, zmes polynézskej a európskej kultúry. Miestna komunita desaťročia, ak nie storočia, tolerovala, že muži znásilňujú dievčatá. Pred súdom sa siedmi obžalovaní obhajovali, že sex s neplnoletými bol na ich ostrove zvykom. Na ostrove v Tichom oceáne však nad zvykovým právom zvíťazilo britské. Zatiaľ.
Tí muži v prvom rade znásilňovali, vek dievčat nehrá rolu, konštatoval súd.
Ľudia zo skalnatého ostrova bičovaného silným príbojom sú veľmi hrdí na slávnych predkov aj na to, že na Pitcairne dokážu prežiť. Možno preto do poslednej chvíle obžalovaní nechceli uveriť, že by súd mohol vyniesť rozsudok: vinný.
Smiali sa, keď mierili do súdnej miestnosti, písali austrálske noviny. Podľa novozélandskej reportérky z denníka New Zealand Herald si pred týždňom u starostu Steva Christiana spravili večierok, na ktorom sa fotografovali vo väzenských uniformách. Starosta je potomkom slávneho poručíka Fletchera Christiana, ktorý viedol na Bounty vzburu.
Po vyslovení rozsudku zvážneli, jeden z nich sa dokonca rozplakal.
Bez letiska, telefónov aj väzenia
Pitcairn je posledným územím pod britskou správou v južnom Pacifiku. Spravujú ho prostredníctvom guvernéra z Nového Zélandu.
Z Tahiti, odkiaľ pochádzali ženy, ktoré si vzbúrenci so sebou na ostrov v roku 1790 zobrali, trvá cesta loďou 36 hodín. Nie je tam prístav, v silných vlnách vozia turistov na ostrov miestni ľudia na dlhých člnoch.
Na takých prišli na sopečný ostrov traja novozélandskí sudcovia, ktorí si priviezli aj taláre. Súdnu miestnosť zriadili v drevenej spoločenskej sále. Väzenie ešte treba postaviť. Kto bude strážiť odsúdených? Asi pošlú niekoho z Nového Zélandu.
Elektrina, ktorú vyrábajú naftou poháňané generátory, je na ostrove od 8. do 13. h a od 17. do 22. hodiny. Telefónne spojenie neexistuje, medzi skalami nie je miesto na letisko, cesty sú nespevnené, kanalizáciu nepoznajú.
Každá rodina má svoje polia a kokosovníky, čo platí od 18. storočia. Príroda je krásna, panenská. Sú tam tri druhy vtákov a 11 druhov rastlín, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Úradným jazykom je angličtina, domáci však používajú aj polynézske výrazy a námornícky slang, z čoho vznikol špecifický mišmaš.
V auguste Veľká Británia spoločne s Európskou úniou odklepli pre ostrov príspevok 10 miliónov dolárov, najmä na rozvoj infraštruktúry. Ročný rozpočet Pitcairnu je 1,5 milióna dolárov, jeho obyvatelia dokážu z toho uhradiť asi polovicu. Významným zdrojom príjmov sú poštové známky, ktoré sú medzi filatelistami cenené.
Keď išlo o peniaze od Británie, starosta Steve Christian neprotestoval. Teraz však spolu s ostatnými obžalovanými tvrdí: "Tento súd nemá právo rozhodovať o nás, potomkoch vzbúrencov z Bounty."
Keď vraj v roku 1790 deviati členovia posádky podpálili loď a rozhodli sa žiť na Pitcairne, vzopreli sa Británii a pretrhli s ňou všetky zväzky.
Právnici očakávajú na odvolacom súde na budúci rok zaujímavú právnu bitku. Bude v nej treba dokazovať, či Briti, ktorí s ostrovom nepopierateľne nadviazali od roku 1814 styky, získali aj nadvládu.
Stratila panenstvo, ale ešte nebola pobozkaná
Autori detektívok - iste to platí o britskej škole - vedia, že ak chcú vystavať zápletku, v ktorej vyšetrovateľ tápe a vrah je až po poslednú stranu neznámy, treba dej zasadiť do zastrčenej uzavretej dediny, kde je takmer každý s každým rodina a cudzincov tam nik neprijme.
Presne taký je Pitcairn. Cudzí bol len farár Cirkvi adventistov siedmeho dňa a učiteľ. Striedali sa v dvojročných cykloch. Niektorí z nich zrejme vytušili, že na ostrove sa deje niečo nenormálne, nič však proti tomu nespravili.
Je nemožné, že by nikto z dospelých o ničom nevedel. Oddanosť ostrovu bola však u rodičov silnejšia ako snaha ochrániť dievčatá a poslať ich preč. Nik sa nevzpriečil.
Zmenilo sa to až príchodom britskej policajtky Gail Coxovej v roku 1999. Rozprávala sa so ženami a dievčatami, hovorili všeobecne aj o zneužívaní. Jedna z matiek napokon prehovorila.
Jej dcéru od útleho veku znásilňoval starostov syn Randy Christian. Robil to desať rokov. Obžaloba narátala siedmim obžalovaným 51 sexuálnych zločinov. Jedného súd vyhlásil za nevinného.
"Stratila som panenstvo, ale ešte som nebola pobozkaná," spomínala jedna zo zneužitých žien. Ani jedna z nich už na ostrove nežije. Vypovedalo ich osem, všetky prostredníctvom telemostu z Nového Zélandu. Hovorili o strašnom detstve na bohom zabudnutom ostrove. O znásilneniach pod banánovníkmi, v slávnej zátoke Bounty a ďalších miestach, ktoré sú na pohľadniciach z Pitcairnu.
"Dvanásťročné dievča už treba zlomiť," hovorieval vraj Steve Christian. Starosta mal pred rokmi hárem dievčat, ktoré s ním začínali svoj sexuálny život - či chceli, alebo nie. Všeobecná mienka na ostrove bola, že v dvanástich sú už sexuálne zrelé. Niektorí rodičia mužom dcéry podhadzovali - aby sa rodina mala dobre.
Dnes 38-ročná svedkyňa sa rozplakala pri spomienkach na svoj domov. Rodičia sa k nej správali ako k slúžke, bili ju. Nikto ju nikdy neobjal, nepobozkal.
Mala dvanásť, keď ju začal znásilňovať dnes 45-ročný Terry Young. Obťažoval ju už aj predtým. Takmer každý týždeň musela chodiť na odľahlé miesta zbierať drevo a on si tam na ňu počkal.
Matke o tom nepovedala. Z kníh však pochopila, že Young ju zneužíva. Snažila sa brániť. "Ignoroval to. Po čase som prestala namietať, nemalo to zmysel. O čo rýchlejšie skončil, o to rýchlejšie som mohla odísť." Keď skončil, vždy jej povedal, aby o tom nikomu nehovorila.
Adamstown s vlastnými pravidlami
Ako si vysvetliť toľkú bezohľadnosť a ignoranciu? Súvisí to zrejme aj s tým, ako brutálne táto komunita na Pitcairne vznikala. Nechýbalo veľa a námorníci sa po príchode na ostrov medzi sebou takmer povraždili. Zomrel aj poručík Fletcher Christian a do roku 1800 sa všetci okrem Johna Adamsa medzi sebou pohlušili.
Adams sa spamätal, sústredil okolo seba ženy a deti a začal budovať osadu. Dnes sa po ňom osada nazýva Adamstown. Po Christianovi prevzal otcovskú rolu, stal sa vládcom. Malé spoločenstvo v extrémnych podmienkach vodcu potrebovalo. A tak to pokračovalo až do súčasnosti, keď bol "šéfom skupiny" Steve Christian - tak ho aspoň označila obžaloba. Šéf určil, ako sa muži majú správať, a ženy to trpeli.
Radšej nič nevedieť
Ďalších šesť mužov z Pitcairnu, ktorí teraz žijú na Novom Zélande a v Austrálii, budú súdiť na budúci rok v Aucklande.
Vyšetrovanie policajtov z anglického Kentu ukázalo, že ženy zneužívalo ešte ďalších 17 mužov. Niektorých zachránilo len to, že sú už po smrti. Neobžalovali ich, pretože zneužité ženy si to neželali.
Obyvatelia ostrovčeka sa súdnym pojednávaniam vyhýbali. Ženy svojich manželov, otcov, synov nepodporovali. Rodičia tam neboli, keď ich dcéry vypovedali o nešťastnom detstve, opisovala reportérka New Zealand Heraldu náladu na ostrove.
Nechceli počuť, čo sa na ostrove dialo najmenej 40 rokov - z toho obdobia zdokumentovala obžaloba najstarší trestný čin. Každá rodina má v procese poškodeného alebo obžalovaného, väčšinou oboje. Nevedieť, to je v chúlostivej situácii spôsob, ako uchovať komunitu pri živote. "Je lepšie, keď ani neviem, z čoho sú obžalovaní, aby som sa na nich mohol ďalej pozerať ako na kamarátov," povedal jeden z ostrovanov reportérke.
O pomeroch na ostrove prezrádza veľa aj to, že miestnym viac prekáža, že ženy prehovorili, ako to, čo muži dlhé roky robili. Jedna žena vraj dokonca nazvala dcéru hlupaňou za to, že sa sťažovala, že ju ako 12-ročnú znásilnil 30-ročný muž.
Kto bude pracovať?
Ako budú ľudia na Pitcairne žiť, keď odídu sudcovia? Ak vo väzení skončí starosta, je to, akoby tam skončil prezident. Každý z chlapov je pre chod ostrova potrebný, šiesti odsúdení predstavujú polovicu aktívnej pracovnej mužskej sily.
Meralda Warrenová, manželka jediného muža, ktorého súd vyhlásil za nevinného, je presvedčená, že obžaloba je britským komplotom. Najprv podľa nej uväznia všetkých schopných mužov a potom "zatvoria" ostrov.
Ženy pred začiatkom súdu zvolali tlačovku, na ktorej tvrdili, že u nich žiadna žena nebola znásilnená a sex mladistvých je tradíciou. Zúčastnilo sa na nej trinásť žien z troch generácií - takmer všetky dospelé obyvateľky. "Všetky sme sex považovali za záležitosť takú bežnú, ako je jedlo na stole," vyhlásila manželka starostu.
Kto bude riadiť veľké člny, ktoré spájajú ostrov s okolitým svetom? - pýtajú sa ženy. Vozia sem predsa zásoby a pasažierov z lodí, ktorí na Pitcairne nechávajú doláre za známky a suveníry.
Sú aj takí, čo veria, že prichádza nový začiatok, že ostrov už bude bezpečný. Pawl Warren, ktorý sa na ostrove narodil a vrátil sa tam v roku 1990, je optimista: "Je to magnet uprostred ničoho. Chcem veriť, že mágia tam zostane aj po tom všetkom."
S peniazmi od Británie uvažujú ostrovania o využití veternej energie a chcú vsadiť na ekoturistiku, ktorú vraj dvaja obyvatelia začali korešpondenčne študovať.
Fakty o vzbure na Bounty
Je to jeden z najslávnejších príbehov vzbury. Pred 215 rokmi sa námorníci na lodi Bounty vzbúrili proti prísnemu kapitánovi Williamovi Blighovi. Viedol ich mladý poručík Fletcher Christian. Život na 27 metrov dlhej lodi, ktorá z Tahiti prevážala sadenice chlebovníka, bol už neznesiteľný. Mužom sa to tak zdalo zvlášť potom, ako strávili príjemný polrok na Tahiti s priateľskými domorodcami a prítulnými ženami.
Kapitána Bligha s jeho vernými vysadili vzbúrenci uprostred oceána na člne s chabými zásobami. Bligh bol však skvelý námorník a dokázal sa preplaviť 8-tisíc kilometrov až na Timor. Posádka sa medzitým vrátila s Bounty na Tahiti a užívala si na rajskom ostrove. Fletcher však správne predpokladal, že časom ich britské námorníctvo bude hľadať. Deväť mužov a 12 Tahiťaniek sa preto rozhodlo hľadať nový domov. Našli ho na zabudnutom a neprístupnom ostrove Pitcairn. Loď zapálili, aby ich nenašli, a zároveň tým bolo všetkým jasné, že z ostrova už niet úniku. Námorníkov, ktorí zostali na Tahiti, Briti pochytali.
Malú komunitu objavila až v roku 1808 v čase napoleonských vojen loď Topaz, takmer nikoho to však už nezaujímalo. (mch)
