Herečka Barbora Hrzánová (1964) si nemôže sťažovať na stereotyp postáv. Vo filme Requiem pre bábiku jej režisér Filip Renč zveril postavu mentálne postihnutého dievčaťa. Vo filme Už bola prostitútkou. V seriáli Čierni anjeli, ktorý práve beží na ČT, si zahrala nepeknú starú dievku trpiacu osamelosťou. Naopak, v pražskom Národnom divadle ju v Nebezpečných vzťahoch obsadili do roly panenskej Cecilky zvedenej Valmontom, ktorú v jednej z filmových verzií hrala aj hollywoodska krásavica Uma Thurman. V predstavení Smrť v ružovom je Hrzánová Edith Piaf, v Kabarete Sally, ktorú na plátne preslávila Liza Minelli. No a v Čajke Divadla Na zábradlí bola osudovou ženou Ninou Zarečnou, za ktorú dostala Cenu Alfréda Radoka za najlepší ženský herecký výkon.Nina je v Čajke objektom túžby aj pre svoju výnimočnú krásu a …

… a pozrite sa na mňa. To bude asi ten postmodernizmus.

Polichotí vám, keď dostanete rolu krásavice?

Nie. Ja som ako smrť, beriem všetko. Keď ma pán režisér Smoček obsadil do Nebezpečných vzťahov, dosť som sa čudovala, lebo hneď na prvej strane scenára bolo napísané – pri okne sedí krehká modrooká blondína a vyšíva. A, kruci, to hrám ja? To ten divák hneď na začiatku dostane „ťafku“ medzi oči. Namiesto krehkej blondínky – malá cigánka. Ale režisér to tak videl, tak to tak bolo.

Nikdy ste netúžili byť modrookou blondínou?

Nie, keď už, tak černoškou. Švédske typy, to nie je nič pre mňa. Ja na sever nepatrím, čím viac na juh, tým lepšie. Španielsko, Taliansko, Grécko, to sú moji ľudia.

FOTO – JOZEF UHLIARIK

Po DAMU vás vzali do pražského Národného divadla, odtiaľ ste odišli do Divadla Na zábradlí. Ľuďom zoskupeným okolo režiséra Lébla sa tu vtedy podarilo vytvoriť kvalitné divadlo a vy aj s Radkom Holubom, s ktorým ste sa neskôr vzali, ste patrili k najvýraznejším hercom tejto etapy. Dnes je to však už minulosť. Vy ste z divadla preč, Petr Lébl spáchal samovraždu. Nechcem rozoberať túto tragédiu, keďže vtedy ste už neboli členmi divadla, ale zaujímalo by ma, prečo ste odišli?

Zábradlí bolo výnimočné, ale jednoducho, po šiestich rokoch sme zistili, že vzťahy sa opotrebovali a každý hľadáme niečo iné. Rozišli sme sa včas a v pravú chvíľu, asi pol roka predtým, než Peter odišiel „hore“. U mňa zohralo rolu aj to, že sa mi razantne zmenila situácia. Vydala som sa, mala dieťa a v tej chvíli už nemôžete ostávať v divadle od rána do noci, niekedy aj cez noc, a od rána zase skúšať a vymýšľať. Zrazu je to, čo človek preferuje, niekde inde.

Dnes už divadlo opäť hráte, ale iba ako hosť. V Prahe je však dosť kvalitných scén. Prečo ste sa v niektorej nezamestnali, aby ste mohli tvoriť kontinuálne?

Zvolila som si slobodu. Bez stáleho angažmán si môžem vyberať. Vo svojom veku sa už nemienim trápiť s ľuďmi, s ktorými mi nie je dobre. Dospelo to tak ďaleko, že mňa vôbec nezaujíma, čo budem hrať, iba s kým budem hrať. Vlani mi na chalupu telefonoval riaditeľ Činoherného klubu, či by som nechcela hosťovať v Návrate do púšte. Začal mi hovoriť o hre a postave, no hneď som ho prerušila – zbytočne utrácate peniaze. Povedzte len, kto tam hrá. Padli mená Vášáryová a Nárožný. Vravím, príma, beriem to. Hru nemusíte posielať, prečítam si ju na prvej čítačke.

Spomeniete si, kedy ste sa s manželom videli prvý raz?

Radka som videla prvý raz vo Viole. Hral čerta. Bol ešte na škole a zaujal ma jeho veľký nos. Mám rada výrazné profily.

Kedy zaregistroval on vás?

Na Zábradlí, keď sme spolu skúšali Čajku.

Hral Trepleva, beznádejne milujúceho Ninu Zarečnú. Vtedy sa zaľúbil aj do jej predstaviteľky?

Áno. Vraj mi to naznačoval počas skúšok, ale ja som nepochopila. V týchto veciach som ťažšie chápavá. Keď som krátko po premiére oslavovala tridsiate narodeniny, prišiel rovno s kyticou a povedal, že si ma chce vziať. Odpovedala som, že najprv musíme spolu chvíľku chodiť. Tak sme spolu chvíľku chodili a potom sme sa vzali.

Slobodná tridsiatnička je v našich zemepisných šírkach starou dievkou. Prekážalo vám, že nie ste vydatá?

Nepremýšľala som o tom. Beriem život, ako prichádza. Kým som nespoznala Radka, žila som divadlom, veľa hrala, skúšala, spievala s kapelou. Potom sa zase začala iná etapa, v ktorej mám kopec zábavnejšej činnosti než iba herectvo. Tak si to teraz užívam.

Nebol problém preorientovať sa z vyťaženej herečky na ženu na materskej?

Keď príroda funguje, ako má, neriešite dilemy, že teraz príde divadlo o úžasnú herečku a česká kultúra pokľakne, keď Hrzánová chvíľu nebude hrať. Ja som mala skôr opačný problém – vrátiť sa. Pretože mi, zaplať pánboh, podochli ambície. Keby mi niekto ponúkol, že budem doživotne dostávať na chalupu rentu, pokojne sa zaobídem bez javiska. A ono bezo mňa.

A čo manžel?

Je na tom rovnako. My sme hrozní. Hneď ako môžeme, ideme na chalupu, a potom je problém nás odtiaľ dostať. Aj sa objaví zaujímavá ponuka, ale my si povieme, veď peniaze už dáko zoženieme.

Do manželstva ste obaja vstúpili so záväzkami. Vy s kocúrom Matějom, Radek s jazvečíkom Karlom. Bol ochotný deliť sa o pána?

Získala som si ho na roštenky. Aj s Matějom sa stali nerozlučnými kamarátmi. Spávali sme spoločne, všetci pekne vedľa seba. Bohužiaľ, v lete Karel odišiel. Mal šestnásť a pol roka, čo je na jazvečíka pekný vek, no o to viac sme boli smutní. Teraz máme Jack Russell terriéra. Zhodou okolností je od vás, z Lozorna. Takže, konečne máme v rodine dievča – Rózu a ešte cudzinku.

Karel a Matěj vraj zablšili psa prezidenta Havla.

To bolo tak. Radek dlhší čas nakrúcal mimo Prahy a ja som zatiaľ odišla so zvieratami na chalupu. Lenže v byte po nich zostali nejaké blchy a ako boli samy a nemali čo robiť, množili sa, až sa strašne premnožili. Po čase sme sa vrátili nakrúcať so Zdeňkom Tycom film Už. V našom byte bola kostýmová skúška. Zdeněk prišiel, mal oblečené biele nohavice, ktoré zrazu oryšaveli. Začudovane sa pozeral, čo sa deje, a ja mu vravím, prepáč, ale to sú blchy. Začala som ich chytať a mliaždiť medzi prstami, viem to, keďže máme zvieratá, ale boli ich stovky. Hoci sme blšky hubili, ako sa dalo, zamorili celý štáb. No a práve vtedy nám pán prezident Havel požičal na nakrúcanie strieborné Volvo so štandardou. Išli sme v ňom nakrúcať pražský koncert Rolling Stones, akože prichádza prezident. Sedela som dnu, rozhliadala sa po šedivom plyši a vravím si, dievčatá, tu sa vám bude páčiť, zanechám vás v dobrej spoločnosti. Neskôr, keď sme sa s pánom prezidentom stretli na nejakom predstavení, spýtala som sa ho, či sa doma neškriabu. Pripustil, že Ďula mala zopár bĺch. Tak som ho poučila, že to boli naše blchy, aby vedel, od koho ich dostali.

Zablšili ste aj Rolling Stones?

Nie, oni stáli od našej rodiny ďaleko.

Je to už vyše dvadsať rokov, čo váš otec Jiří Hrzán tragicky zahynul. Mali ste vtedy iba šestnásť. Nevybledli vám spomienky?

Nie, často naňho myslím. Neustále mi ho pripomínajú aj ľudia, s ktorými kedysi pracoval a s ktorými teraz spolupracujem ja. Ešte som nezažila, že by o ňom niekto hovoril v zlom. Všetci ho mali radi. No a strašne sa na neho ponáša náš trojročný syn. Najprv bol celý Radek, až som vravela – priznaj sa, s kým to dieťa máš, lebo zo mňa nemá nič! No teraz sa začal meniť na Jirku. On je už veľký chlap, podáva ruku, díva sa do očí a hovorí, že sa volá Tonda Hrzán Holub. Keď sa takto predstavoval Emilke Vášáryovej, zadívala sa na neho a vraví, Barbora, veď to je celý Jirko. To nie je tvoj syn, to je Jirka Hrzán.

Otec by mal dnes už šesťdesiatdva rokov. Viete si ho predstaviť ako šesťdesiatnika?

Myslím si, že by sa veľmi nezmenil, lebo mal mladého ducha.

Dožil sa toho, že dcéra ide v jeho šľapajách?

Nie. Mňa nevzali na konzervatórium, že vraj na herecké umenie som nevhodná a bez celkového plastického zásahu by to nešlo. Mohla by som skaziť českú kultúru. V pokoji som teda vyštudovala gymnázium a keď ma prijali na DAMU, otec už nežil.

Otcov smrteľný pád, keď liezol do okna na poschodí, rozoberala knižka a neskôr aj jeden diel dokumentárneho cyklu Nevyjasnené úmrtia. Spomínali tam na neho mnohí, vy s mamou ste však medzi účinkujúcimi chýbali. Bolo vám nepríjemné hovoriť o otcovej smrti?

Mne by projekt neprekážal, keby bol seriózny. Najprv sme súhlasili, že vystúpime, lebo sme si mysleli, že chcú nakrútiť o Jirkovi dokument. Dokonca aj mama, ktorá je plachým človekom, bola ochotná porozprávať historky, ako začínal v AUS, ako vznikal činoherák, kto všetko tam vtedy bol. Zaujímavé veci, lenže tvorcov nezaujímali. Im išlo o senzáciu. Odo mňa napríklad chceli, aby som kamere dovolila nahliadnuť do správy o smrti. Povedala som, nech sa nehnevajú, ale rozhodne nehodlám zverejňovať, čo mal kde doráňané. Na čo je to, prekristapána, dobré? Nakoniec sme sa aj s mamou odmietli zúčastniť na tomto podniku, a keď sme potom videli výsledok, boli sme rady, že sme sa tak rozhodli.

O otcovi rozprávate ako o Jirkovi. Vypovedá to čosi o vašom vzťahu?

Nie, vôbec nič to neznamená. Používam aj otec alebo Hrzán, ako príde. Tonda mi tiež niekedy hovorí Baruna, inokedy maminka, ale aj ty blázonko.

Máte na otca nejakú špecifickú spomienku?

Veľa. Teraz sa mi napríklad vybavilo, ako som mala tri roky a boli sme spolu na chalupe. Otec mal vtedy nakrúcať Hotel pre cudzincov a učil sa vrhať nožmi. Posadil ma k dreveným dverám a nože hádzal okolo mňa. Vtedy sa mi to strašne páčilo, ale neviem, či by dnes mohol takto sám strážiť Tondu.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ