Už dávno som nečítal takú krutú prózu, akou je román Agoty Kristof Veľký zošit (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, preložila Andrea Černáková, Bratislava 2004). Autorka sa narodila v Maďarsku (1935, roku 1956 emigrovala do Švajčiarska) a týmto románom dosiahla obrovský úspech, lebo bol preložený do vyše tridsiatich jazykov. Niet divu, lebo hoci sa odohráva na konci druhej svetovej vojny - téma, ktorá sa už vo všetkých literatúrach sveta doslova vyčerpala - autorka svojím poňatím látky musela čitateľov zaujať.
Z hľadiska vonkajších udalostí nejde o nič nové ani prekvapujúce. Dej je lokalizovaný do bližšie neurčeného priestoru, rozhodujúce je však, že sa ocitáme v pohraničnom Malom meste, kam matka privedie z Veľkého mesta svojich chlapcov-dvojčatá, aby ich zachránila pred hladom a bombardovaním. Ich stará mať, matkina mama, sa má o nich postarať, no ako sa spočiatku ukáže, je to typ zlostnej, nevraživej, lakomej, odpudzujúcej ženy, ktorej všetci hovoria Bosorka (tvrdí sa, že zavraždila svojho muža, a je to pravda) a s ktorou jej dcéra dávno prerušila kontakt. Naveľa-naveľa chlapcov prijme a od tejto chvíle sme svedkami bizarných vzťahov a situácií, ktoré by mohli byť groteskné, keby neboli nanajvýš neľudské.
Stará mama chlapcov (nazýva ich sukini synovia) sekíruje, núti ich tvrdo fyzicky pracovať, všetko, i jedlo, pred nimi zamyká, bije ich a čo je najhoršie, v jej dome sa nedodržiava ani najzákladnejšia hygiena, ona sama sa vôbec neumýva ani neprezlieka. V chlapcoch sa vyvinie zvláštny sebaobranný reflex: aby vydržali týranie, týrajú sa navzájom, a takto sa postupne cvičia v hladovaní, nehybnosti, mlčaní, ba učia sa byť aj slepí a hluchí.
A popri tom píšu slohy a úlohy ako v škole, ktorá už nefunguje, zoznamujú sa s novým prostredím a originálne si poradia s nedostatkom oblečenia, obuvi a hygieny. Každý zážitok si zapisujú do Veľkého zošita.
Dôvtipná obrana dvojčiat pred miestnymi obyvateľmi má aj svoj pôvab, lebo neraz sa v ľuďoch ozve súcit a preukazujú dobro spontánne, bez nároku na vďačnosť či protislužbu. Dokonca ich stará mať je ochotná riskovať život a zachráni židovské dievča, vyhlásiac ho za sesternicu oboch chlapcov. To však neznamená, že by sa menili charaktery postáv k lepšiemu. Skôr naopak, a nemá to na svedomí blížiaci sa front.
Agota Kristof totiž vo svojom románe dôsledne dodržiava princíp vecnosti, citovej nezainteresovanosti, ba priam chladu. Jej hlavným postavám chýbajú emócie, čo sa dokonale prejaví v kľúčových scénach románu, keď si matka bezprostredne po vojne príde vziať chlapcov a tí sa odmietnu vrátiť domov, pričom ju vzápätí zabije s dieťaťom v náručí granát a dvojčatá to vezmú len na vedomie ako hocičo iné. Alebo, keď sa k nim niekoľko rokov po vojne vráti otec, ktorý bol vojnovým spravodajcom, ale teraz je politicky nespoľahlivý a chce ujsť s pomocou chlapcov za prísne strážené hranice. Vrcholný okamih románu, ale takisto bez vonkajšej dramatickosti.
Celá štruktúra románu zodpovedá autorkinej poetike. Nijaké súvislé dejové pásma, iba sled krátkych sekvencií zložených väčšinou z dialógov, ktorými sa predstavujú jednotlivé figúrky, postavy, akcie. Ani vo vypätých alebo háklivých situáciách (sexuálne, homosexuálne, masochistické, ba aj sodomistické výjavy) autorka nemení svoj meravo nezaujatý štýl, výlučne registruje, akoby sa dívala na veci cez kľúčovú dierku (čo neraz robia jej dvojčenskí protagonisti), a to jej románu dodáva príchuť mrazivosti. Ústup nepriateľov a príchod osloboditeľov pôsobí v románe viac ako kulisa, hoci to mení osudy všetkých obyvateľov a otca chlapcov zvlášť.
Stálo by iste za to uviesť na slovenský knižný trh aj ďalšie diely románovej trilógie Agoty Kristof, lebo Veľký zošit tvorí jej prvú časť.
