FOTO - ČTK
Keď roku 1983 získal Nobelovu cenu vtedy 72-ročný anglický románopisec William Golding, vzbudilo to (nakoniec, ako vždy pri nobelovkách) isté rozpaky. Veď hoci mal autor v odborných literárnych kruhoch tú najlepšiu povesť, širšia čitateľská verejnosť ho poznala vlastne iba z jedinej knihy Boh múch, ktorá vyšla prvý raz už roku 1954. A pritom mal Golding v tom čase za sebou pomerne bohaté dielo.
Bol to napríklad román Dedičia so zvláštnym námetom osudového konfliktu medzi ľuďmi neandertálskymi a novým ľudským druhom, homo sapiens. V próze "Zverák" spracúva robinsonovskú tematiku stroskotania námorníka. Novela Veža, ktorú poznáme aj z českého prekladu, je podobenstvom o zápase Boha i diabla v človeku o jeho dušu. Na rozlohe noviel sa pohybujú aj ďalšie Goldingove knihy Pyramída a Boh škorpión. Reakciou na Miltonov epos Stratený raj bol román Viditeľná temnota. U nás neznáma próza Rituály plavby opäť čerpala z námorníckeho prostredia. Posledným dielom, ktoré autor už nestihol definitívne skorigovať, bola novela z antického Grécka Dvojitý jazyk s motívom dvojitého výkladu každej veštby.
Príklad dvojznačnosti
Už táto inventúra naznačuje dvojitý charakter Goldingovej tvorby: na jednej strane sú to napínavé, dobrodružné námety, na strane druhej moralizátorské podobenstvá o dobre a zle, o vine a treste. Korene tohto "dvojitého" jazyka nášho autora siahajú už do jeho dospievania a prvých rokov dospelosti. Vyrastal na anglickom vidieku poznačenom pohanským keltským dedičstvom (odtiaľ ten častý výskyt rituálov v jeho dielach), v rodine so skeptickým názorom na náboženstvo (odtiaľ to časté hľadanie Boha), ako vyštudovaný Oxfordčan strávil počas 2. svetovej vojny päť rokov ako námorník Jej Veličenstva (odtiaľ nielen časté námornícke motívy, ale aj konflikt medzi civilizáciou a divošstvom).
Román Boh múch (niekedy sa prekladá aj ako Pán múch) je z tohto hľadiska priam vzorovým príkladom tejto dvojznačnosti. Dá sa čítať ako dobrodružná "robinzoniáda" o stroskotaní skupiny chlapcov na opustenom ostrove, ale aj ako symbolická alegória, ktorá zobrazuje vývoj ľudstva od prvotnej nevinnosti cez hriech a vzburu po súčasnú civilizáciu vojen a sociálnych otrasov.
Dá sa čítať ako brilantná psychologická štúdia o rôznych stránkach človeka, ale aj ako temný hororový príbeh o iracionálnom Zle, ktoré je prítomné v našom svete. Golding však nešiel cestou ľahšieho odporu: nenapísal horor ani thriller, nekalkuloval s čitateľským hladom po podobných abnormalitách. Možno preto túto prózu v rukopise odmietlo 21 vydavateľstiev, kým v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia vyšla knižne. Ale ani potom sa nestala bestsellerom hneď. Naopak, čitatelia si museli chvíľu zvykať na neľahký, úsečný, a predsa taký podmanivý autorov spôsob rozprávania.
A je to príbeh, ktorý sa nerealizuje iba vonkajšími epizódami (zápas o vodcovstvo v skupine, rozdelenie chlapcov na "lovcov" a "udržovateľov ohňa", vzbĺknutie loveckej vášne, ktorá od zabíjania zvierat prechádza k zabitiu človeka), ale aj pod hladinou deja (brilantné opisy prírody, vnútorné monológy, štylizované, a predsa uveriteľné dialógy chlapcov, halucinácie niektorých postáv, iracionálne udalosti, ktoré majú pre čitateľa racionálne vysvetlenie).
Paradoxná záchrana
Dobrodružstvo stroskotancov pripomína Verneho Dva roky prázdnin iba niekoľko prvých strán. Potom sa kolotoč konfliktov a drám rozkrúti do nezastaviteľných obrátok. Prvým náznakom je zmiznutie jedného z chlapcov, ďalším zlomom je tragická smrť mládenca, ktorú ešte odmietajú detské duše prijať ako vraždu. Zato smrť Bravča, rozumkárskeho tučniačika, ktorého okuliare sa stávajú nástrojom na zakladanie ohňa, je už regulárnou - až rituálnou vraždou, novopohanskou obetou. Ďalšiemu vraždeniu zabráni iba zásah zvonku - na ostrov prichádzajú dospelí, ktorí chlapcov vyslobodia z ich pekla.
Paradoxom, v ktorých bol William Golding majstrom, je skutočnosť, že títo dospelí sú vojaci a odvážajú deti do pekla "dospelého" sveta zachváteného jednou z prebiehajúcich vojen. Deti? Ostrov opúšťajú predčasne dospelé deti, ktorým už nikto nevráti pôvodnú nevinnosť a čistotu. Na cestu sa im škerí lebka zabitého prasaťa, onen boh múch, ktorý dal názov knihe. Ale názov môže pochádzať aj z mena Belzebuba, ktorý má presne ten istý význam.
Čitateľ má krásnu možnosť prečítať si príbeh pripomínajúci kufor s dvojitým dnom: na povrchu nájde vzrušujúci dej a pod ním znepokojujúce podobenstvo o tom, ako sa ľahko stáva z človeka zver, keď sa jeho civilizovanosť neopiera o hlbšie morálne hodnoty.
