Domov je asi pre každého miestom najväčšieho súkromia. Miestom, kde sa cíti dobre, kam sa po kratšej či dlhšej neprítomnosti rád vracia, kde sa môže uvoľniť a nemusí brať ohľad na žiadne formality. Prosto kus uzavretého priestoru pre to najvnútornejšie vnútro. Asi preto sa ho každý snaží zariadiť a upraviť tak, aby vyhovoval jeho predstavám a individuálnym potrebám. A tak, ako sa líšia pohľady na dokonalé súkromie, tak sa odlišujú aj vnútorné zariadenia jednotlivých bytov. Skúsme do niekoľkých nazrieť.
Byt ako zo škatuľky
Rodina Krajčírovcov býva na zabývanom sídlisku necelých päť rokov. Deň, keď dostali kľúče od staršieho trojizbového bytu, bol pre Ivana a jeho ženu Katku najšťastnejším v ich živote - samozrejme, hneď po svadobnom. Dovtedy poznali život na internáte, v podnájme i jednej izbičke v spoločnom byte s rodičmi. Nevedeli sa preto dočkať, kedy budú mať niečo vlastné. Koľko sa len nasnívali, koľko hodín spolu prerozprávali na tému "náš domov". Na jeho zariadení a vybavení sa vzácne zhodli. Byt si zariaďovali postupne, podľa potrieb. Žiadny luxus, skôr veci praktické a univerzálne - aby sa ich móda veľmi nedotýkala. Dalo by sa povedať - klasika. Našťastie Ivan je zručný domáci kutil, a tak menšie úpravy a vylepšenia v staršom byte robí sám. Katka má zas cit pre detail. Drobnými doplnkami dokáže vyčariť v byte nevšednú atmosféru. Teraz, keď už sa ich rodinka rozrástla o dvojičky Petra a Pavla, venujú najviac pozornosti detskej izbe. Musí byť nielen praktická, ale aj útulná a vkusná - ako ostatné miestnosti v bytíku. Záleží predsa na tom, aby aj deti svoj domov milovali.
Byt, v ktorom má každý kus nábytku a každý doplnok svoje nemenné miesto, zariaďoval praktický človek s konzervatívnym myslením, ktorý nemá rád veľké zmeny. Keď sa mu niečo zapáči, snaží sa to dosiahnuť a tým to pre neho končí. Žiadna inovácia alebo vylepšenie sa pár rokov nedeje. Nie, že by sa mu nepáčili žiadne novoty, ale vo svojom súkromí má radšej stabilitu a poriadok.
Byt ako skladisko
Vdovec Michal žije už desať rokov sám. Jeho milovaná manželka ho opustila náhle a neočakávane. A tak vo svojom malom príbytku ostal zrazu opustený. Prvé mesiace sa cítil ako stratený. Ešte aj dnes sa mu občas zdá, keď sedí v opotrebovanom ušiaku a pozerá sa na fotku milovanej Ruženky, že je v izbe s ním. Niekedy sa s ňou aj nahlas porozpráva. Od jej smrti z bytu nič nevyhodil. Veď ako by mohol. Každý kúsok nábytku, každý tanierik, či šálka, každý obraz mu pripomína ľúbenú ženu. Lenže Michal má aj dve dcéry, ktoré majú vlastné rodiny. Keďže si rady domácnosti modernizujú, staršie - no ešte funkčné veci - donesú otcovi do bytu. Veď je to škoda vyhodiť, možno sa to ešte zíde. A tak sa kedysi útulný a pre dve osoby dosť priestranný byt pomaly, ale iste zapĺňa. Z domova sa stáva priestor na ukladanie zbytočností. Michal sa nebráni, v podstate si to ani neuvedomuje. Prosto sa s tým postupne zmieril. Tak ako so skutočnosťou, že staré dobré časy prežité s Ruženkou sa už nikdy nevrátia.
Niekto je už taký - nedokáže povedať nie. Chce pre ostatných a aj pre seba len to najlepšie, aj keď možno niekedy nevie presne, čo by to malo byť. Materiálne veci sú pre neho druhoradé, lebo vie, že podstatou šťastného života sú láska a porozumenie. Preto mu ani veľmi nezáleží na prostredí, v ktorom prebýva. Na nohy ho môže postaviť len nový cieľ, pre ktorý bude ochotný opäť zmobilizovať svoje sily.
Byt ako galéria
Martina už v detstve stále niečo tvorila a vylepšovala. Žiadna z jej kamarátok nemala pre bábiky toľko šiat, ako jej Zuzka. A tých doplnkov - korálok, kabeliek, šatiek. Dnes je už Martina vydatá, má vlastný byt, v ktorom žije s manželom a dcérkou. Svoju kreativitu uplatňuje nielen v šití oblečenia na rodinných príslušníkov, ale aj v rôznych úpravách domova. Známi sa nestačia čudovať, keď prídu občas na návštevu. Chodia stále na tú istú adresu, do toho istého bytu, ale vždy vyzerá inakšie. Buď je inak rozostavaný nábytok alebo pretvorený novými bytovými doplnkami. Martina je veľmi invenčná, k bytu pristupuje činorodo. Kupuje si odborné časopisy, necháva sa inšpirovať dobrými nápadmi. Navštevuje obchody s bytovými doplnkami, ktoré si hneď vie predstaviť vo svojom byte. Má plnú hlavu fantastických nápadov, nezvyčajnú predstavivosť. Stačí premiestiť zopár kusov nábytku, vymeniť žlté závesy a obrusy na stolíkoch za kárované, či nahradiť opozerané obrázky na stenách novými. Vďaka Martininej šikovnosti ich byt nikdy nie je fádny, ale akoby kráčal s dobou a módnymi trendmi.
Šťastím pre činorodých ľudí s vyvinutou fantáziou je, ak sú aj zruční a dokážu nápady sami zrealizovať. Nebaví ich žiť stále v rovnakom priestore, potrebujú neustálu zmenu. Hľadajú stále niečo nové - aktuálne. Sú to ľudia aktívni, milujúci život so všetkými jeho zmenami a zvratmi.
Byt ako hotel
Firma, v ktorej sa Marek po skončení vysokej školy zamestnal, si perspektívnych pracovníkov zaviazala tým, že im poskytla ubytovanie. A to nie hocijaké - Marek dostal dvojizbový byt v novostavbe veľkého sídliska. Možno si ani neuvedomuje, aké má šťastie a ako mu jeho spolužiaci, tlačiaci sa v predražených podnájmoch, závidia. Je rád, že má strechu nad hlavou, ale inak sa bytom veľmi nezaťažuje. Má doma len to, čo na jeho užívanie najnutnejšie potrebuje. V kuchyni malý stolík s dvoma stoličkami, v obývačke pohodlnú sedačku, policovú skriňu, aby mal kde uložiť techniku. Druhú izbu využíva ako pracovňu i spálňu. V kúte pri okne sídli stôl s počítačom, tlačiarňou, skenerom a ďalším technickým vybavením, na druhej strane sa rozprestiera veľká pohodlná posteľ a šatníkové skrine. Je spokojný a nemieni už robiť v byte žiadne úpravy. Neprekážajú mu tmavohnedé kachličky v kúpeľni, ani dosť nepraktická kuchynská linka. Neprekáža mu, že byt nezdobia žiadne obrazy, dokonca nemá ani jeden kvet. Pri výbere zariadenia sa riadil úžitkovosťou. Hľadal veci, ktoré mu poskytnú čo najviac pohodlia. Veď aj tak doma trávi len málo času. Väčšinu dňa je v práci a často chodí na dlhšie služobné cesty.
Ľudia, vyťažení prácou alebo posadnutí iným záujmom, ktorí ich úplne pohltil, nepociťujú potrebu vynakladať veľa úsilia na budovanie vlastného hviezda. Zdá sa im zbytočné vydávať energiu do bytu, v ktorom sú aj tak len ako hostia. Zariadia ho nevyhnutným nábytkom, technikou a ostatným praktickým vybavením. Nezáleží im na estetických normách, prvoradé sú účelovosť, funkčnosť a kvalita. Ich heslom je, že byt má slúžiť ľuďom a nie naopak.
Byt ako splnený sen
Pani Zdenka je veľmi kultivovaná duša. Žiaľ, vo svojom živote nemala veľké šťastie na mužov. Ostala slobodná a svoj pre svoj život si našla nový cieľ - náruživo robí všetko preto, aby jej svet bol naplnený krásnom. Chodieva na koncerty, do divadla, navštevuje múzeá a galérie, rada číta hodnotné umelecké diela. Samozrejme, táto jej vášeň sa premieta aj v zariadení jej domova. Vlastní malý jednoizbový byt, ktorý už v chodbe víta návštevníkov obrazárňou. Kresby, maľby a grafiky - jeden obraz vedľa druhého, dalo by sa povedať "bez ladu a skladu". Čo sa nezmestilo do chodby, umiestnila Zdenka do kuchyne. Aj izba je malou výstavnou sieňou. Zariadenie tvorí veľká knižnica, na stenách samé police. Popri knihách ich zapĺňajú sošky, plastiky, či iné umelecké dielka. Všetko originálne kusy. Dokonca aj ozdobné kvetináče Zdenka kúpila priamo u majstra v keramickej dielni. Na svoj byt je patrične hrdá a vždy rada privíta každú návštevu, ktorej sa môže so zbierkou umeleckých predmetov pochváliť.
Takýto príbytok možno nazvať splneným snom. Citlivá majiteľka túži byť obklopená hodnotnými predmetmi, ktoré jej robia radosť. Napriek ich neodbornému rozmiestneniu sa z obrazov a iných umeleckých diel dokáže bezhranične tešiť. Nielen z ich kvality, ale aj kvantity. Má svoj domov rada, priam ho zbožňuje. Je schopná urobiť všetko preto, aby bol ešte krajší, ešte hodnotnejší - čo na tom, že ešte plnší. Vášeň ku všetkému krásnemu zvyšuje hodnotu jej celkového života.
Existuje určite ešte nespočetné množstvo príkladov, ako ľudia žijú a čo oni považujú za svoj domov. Čo preferujú a čo sa im zdá byť nepodstatné. Každý má svoju predstavu o obsahu pojmu "domov". Jedno je ale asi pre všetkých spoločné: Domov je kus osobného priestoru, v ktorom nám je dobre, ktoré máme radi, v ktorom sa nemusíme pretvarovať, či štylizovať do formálnej polohy. Vždy nás očakáva s otvorenou náručou a prijme nás takých, akí v skutočnosti sme. Niekedy veselých, plných optimizmu, inokedy utrápených či smutných. Preto ho máme tak radi.
Hana KYSEĽOVÁ
