Právo nazývať sa olympionikom mal pôvodne iba olympijský víťaz. S postupnou intenzifikáciou športovej činnosti a prudkým rastom hodnoty olympijskej medaily sa čestný titul olympionik vžil ako synonymum pre každého účastníka hier. Nestratil tým na svojej výlučnosti, lebo len malému počtu športovcov sa podarilo reprezentovať svoju krajinu pod olympijskou vlajkou.
Karel Procházka vo svojej publikácii Zimní olympijské hry priblížil výnimku zo St. Moritzu.
Bol ňou fabrikant z Hradca Králové – Max Ippen. Po znárodnení svojej továrne žil v západnej Európe, zväčša vo Švajčiarsku, kde sa aj zoznámil s jazdou na boboch. Blížiace sa olympijské hry v St. Moritzi mu vnukli nápad. Oznámil Čs. olympijskému výboru, že má k dispozícii dvoj- i štvorsedadlové boby a vďaka viacročným skúsenostiam ich dokáže aj spoľahlivo pilotovať. Bol ochotný v St. Moritzi reprezentovať ČSR bez akýchkoľvek nárokov, potreboval iba partnerov. ČSOV súhlasil, vyžiadal si miery, aby mu ušil reprezentačný dres, a Max Ippen sa stal olympionikom. Z Prahy mu však do štvorbobov poslali iba jedného partnera, a tak zháňal ďalších dvoch. Jedným sa stal František Zajíček, náhradník vojenskej hliadky lyžiarov-bežcov. Druhou Ippenovou obeťou sa mal stať hokejový rozhodca Vojtech Okoličány, ktorý si však so svojou takmer stokilovou postavou po prvom tréningu nemohol sadnúť a ďalšie pokusy odmietol. Podobne dopadol aj novinár so vzpieračskou postavou Gustav Vlk. Nakoniec si do štvorbobov prisadol študent Ivan Šipajlo, ktorý prišiel na ZOH iba ako divák. Štvor- i dvojboby skončili na 14. mieste.
