Životný príbeh Paula Lendvaia je časom striedania ilúzií a vytriezveníPomaly si to už nevieme predstaviť, ale pred rokom 1989 nebolo v Československu dostať kúpiť jediné noviny s prehľadom západných televíznych programov. Vynaliezavci si preto každú sobotu kupovali komunistický denník Volkstimme. Boli to jediné noviny, kde mohli nájsť týždenný prehľad programov rakúskej televízie.

Tri mená

Nezaujímali nás komunistické táraniny, intelektuálne a umelecké vylomeniny, ale tri relácie a tri mená: Klub 2 a Günter Nenning, Wissenstudio a Helmut Kreuzer, Europastudio&Osteuropastudio - a Paul Lendvai.

Klub 2 predstavoval rozhádanú a so sladkou rakúskou jedovatosťou sa urážajúcu domácu politickú a intelektuálnu scénu. Kreuzerove rozhovory nás priviedli k Popperovi, Lorenzovi, Weizsäckerovi, Watzlawickovi, Riedlovi, Chargaffovi. A Paul Lendvai do Európy.

Autobiografia Paula Lendvaia Na čiernej listine sú druhou stranou zrkadla tej doby. Paul Lendvai označuje sám seba za "svedka čias". Vo svojej knihe je však nielen ich svedkom, ale aj sprievodcom, komentátorom a aktívnym aktérom. Udával tón a keďže sa ho báli, vieme, že mal značný vplyv na to, čo a ako sa odohrávalo v strednej Európe pred rokom a v roku 1989.

Odvtedy sa všeličo zmenilo. Vieme napríklad, že Paul Lendvai, ročník 1929, je aj autorom úspešných kníh Červený Balkán (1969), Antisemitizmus bez Židov (1972), Kreisky - portrét štátnika (1972), Hranice zmeny 1977), Vojna médií (1981), Náboženská sloboda a ľudské práva (1983), Osamelé Albánsko (1985, 1986), Svojvoľné Maďarsko (1986, 1988), Medzi nádejou a vytriezvením (1994).

Chcel by som vyzdvihnúť najmä neskoršie Lendvaiove Dejiny Maďarska. Existuje viacero koncepcií maďarských dejín a Lendvaiovu pokladám za najvyváženejšiu. Možno práve preto, že sú dejinami viacerých perspektív - maďarskej, rakúskej, stredoeurópskej a európskej, čo je u maďarských historikov zriedkavé.

Jednu z perspektív Paula Lendvaia tvoria aj jeho slovenské konexie. Nielen rodové - Paul Lendvai bol po Györgyovi Sebestyénovi druhým Maďarom, ktorý videl dôvod na to, aby skúmal na Slovensku svoje korene - ale aj tie, ktoré vyplývali z jeho životnej skúsenosti.

Paul Lendvai sa začiatkom roku 1957 vybral do Bratislavy na návštevu strýka Oszkára. Bola to rozlúčková návšteva tesne predtým, než emigroval z Maďarska do Rakúska, ktoré nazýva svojím druhým domovom. Môžeme mu veriť, lebo s Rakúskom sa spájajú dve miesta jeho osobnej pamäti: Viedeň a Altaussee.

Štyri etapy

Vo Viedni sa cítia Maďari dobre, pripomína im Máriu Teréziu a uhorskú gardu. Altaussee, a vôbec rakúske a švajčiarske jazerá sú pre suchozemských Stredoeurópanov sublimáciou mora, ktoré nám tak chýba, a práve preto nás tak fascinuje. Rovnako ako fascinoval Paula Lendvaia pohľad na more, ktoré uvidel prvý raz v živote ako dvadsaťosemročný 4. októbra 1957 v Taliansku, v deň, keď obletela zemeguľu prvá sovietska družica. A nie náhodou bol preňho prvý pohľad na more silnejším emocionálnym zážitkom ako sputnik.

Paul Lendvai prešiel štyrmi životnými etapami. Prvú bilancuje poznanie, že byť Židom "neznamená náboženstvo, príslušnosť k národu, ani rasovú príslušnosť, ale osudové spoločenstvo, do ktorého je človek vystrčený bez opýtania tak ako do života".

Túto životnú skúsenosť poznáme aj my. To ostatné je pre slovenského čitateľa známym obrazom krutostí druhej svetovej vojny. Vieme o ňom zo Slovenska, no oveľa menej z Maďarska a z osudu 450 000 maďarských Židov, ktorí sa stali ich obeťou. Je to záznam ničivej podoby nemeckého nacizmu, ale najmä domácich, často obchádzaných podôb fašizmu.

Druhú etapu života Paula Lendvaia tvorí jeho spoznávanie vlastných ilúzií o komunizme, ktoré sa končí časom vytriezvenia. Tento príbeh pozná generácia našich rodičov. Bolo len otázkou, či, kto a kedy si ilúziu komunizmu uvedomil a ako sa správal. Pre Paula Lendvaia nastal čas stratených ilúzií definitívne v roku 1956.

Tretiu etapu tvorí život Paula Lendvaia po jeho príchode do Rakúska. Bol prispievateľom Financial Times a iných vážených časopisov a postupne sa stal človekom rakúskych médií. Najprv rozhlasu, ale po auguste 1968, keď vytriezveli aj Rakúšania, najmä televízie.

To, čo sme z tohto životného úseku Paula Lendvaia nevedeli, bola jeho spolupráca s Brunom Kreiskym, celkom iste najzaujímavejším rakúskym povojnovým politikom. Tieto pasáže stoja za prečítanie, a najmä tí starší lepšie pochopia nielen Bruna Kreiskeho, ale aj Paula Lendvaia.

To, čo sme len tušili, boli dejiny udavačstva, ale aj čiernych listín, na ktorých sa ocitol Paul Lendvai ako "hlásna trúba imperializmu". Dnes vnímame aj ich nechcenú, takrečeno pornografickú komiku, ale v tých časoch boli len zhubné.

Štvrtá životná etapa Paula Lendvaia sa otvára rokom 1989 a je otvorená. Začína sa eufóriou a končí postupným juhoslovanským vytriezvením v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Odvtedy ponovembrové triezvenie napreduje míľovými krokmi.

Vášnivá politika

Životný príbeh Paula Lendvaia je časom striedania ilúzií a vytriezvení. Za podstatnú však pokladám jeho celoživotnú skúsenosť, že človek je omylný a má sa k svojim omylom priznať. Len tak sa vyhne cynizmu - a to aj politickému cynizmu, ktorý na človeka číha nielen v autokratických režimoch, ale možno najmä v demokracii.

Kľúčovou vetou knihy Paula Lendvaia je azda jeho hodnotenie Bruna Kreiskeho, o ktorom píše, že bol nielen politikom, ktorý poznal veľmi dobre čaro moci, ale aj človekom, ktorý chápal politiku - a to vášnivo - aj ako službu veci.

To je asi to najpodstatnejšie, čo si môžeme z knihy Paula Lendvaia odniesť. Aj jeho život je vždy službou veci, v jeho prípade službou verejnosti, a v prípade jeho autobiografie službou čitateľovi. To je jej najcennejšia vlastnosť. Aj keď ide o osobné spomienky, dominuje v nej verejný čas, skúsenosť a postoj, a nie súkromný príbeh. Taký je Paul Lendvai, a je to tak dobre: v jeho knihe chýba dnešný voyeurizmus, nedozvieme sa z nej šteklivé klebety a intimity, ale zato veľa o minulosti a prítomnosti. Aj našej.

Peter Zajac (1946) literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu. Žije v Bratislave, je profesorom slavistiky na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Vyšli mu knihy Tvorivosť literatúry, Pulzovanie literatúry a Auf den Taubenfüßchen der Literatur, Sen o krajine, Másnapos ország a naposledy eseje Krajina bez sna.