Bratříčku, nevzlykej... začína sa jedna z najdojemnejších piesní Karla Kryla, ktorou reagoval na okupáciu Československa v roku 1968. Až do novembra 89 bola platňa Bratříčku, zavírej vrátka starostlivo opatrovanou relikviou mnohých domácností, ktoré nahlas, ale aj veľmi potichu, nesúhlasili. Kto nemal originál, púšťal si aspoň nekvalitné prehrávky z ošúchaných magnetofónových pások.

Bez kryloviek sa neobišlo snáď žiadne posedenie pri gitare. Najmä v osemdesiatych rokoch, keď spievať ich zďaleka nebolo také nebezpečné, ako o desaťročie skôr. Vtedy sa za počúvanie a šírenie Krylových platní skutočne chodilo do kriminálu.

Protestsong Bratříček si pospevuje aj dnešná mládež, pre ktorú je históriou už aj sedemnásty november. Nielen tá, ale možno ani mnohí pamätníci nevedia, že braček nie je fiktívna postava. Je to o tri roky mladší brat Karla Kryla Jan, ktorý dodnes žije v malom mestečku v stredných Čechách a pred pár rokmi dokonca tiež začal spievať.

Aké to bolo a je byť bratom legendy?

Hoci dnes je krylológov ako maku, vy ste jeden z mála, ktorý naozaj videl, ako vznikali piesne Karla Kryla. Dokonca ste mu boli inšpiráciou k jednej z najznámejších. Ako to bolo?

Dvadsiateho prvého augusta som bol na vojne a do civilu mi zostávalo ešte tridsaťdva dní. Keď sme chodili okolo drôteného kasárenského plota, mierili na nás nabité hlavne tankov. Karel bol vtedy aj s rodičmi na chate u známych, v malej dedinke Roštín. Keď v noci začali lietať po nebi lietadlá, hneď vedel, že to nie sú obyčajné dopravné linky, lebo slúžil u protilietadlovej obrany. Ráno sa dozvedeli, čo sa stalo, a tak sa hneď ponáhľali domov, plní strachu o najmladšieho z rodu Krylovcov, ktorý je práve na vojne. Koncept piesne vznikol cestou vo vlaku. Naozaj mi vravel bratříčku, my sme sa tak oslovovali. Aj sestre dodnes nehovorím Marie, ale sestřičko.

Z Bratříčka sa stal hit a čoskoro sa stali populárne aj jeho staršie piesne. Poznáte aj ich príbehy?

Bola to tvorba najmä z internátnych čias, kde ho nenaplnené lásky nútili, aby niekde vyjavil svoj cit. No a tiež ho inšpirovala hrozná doba vojenskej služby. Pre neho to bolo zvlášť traumatizujúce, lebo absolútne neznášal tupý vojenský dril. Odmalička bol bohém, no najmä mu bytostne vadila vojna ako taká, takže vtedy vznikala aj pieseň Král do boje táh.

Aký bol malý Karel Kryl?

Bol to človiečik, ktorý mal množstvo záľub, ale pri ničom dlho nevydržal. Bol večne nespokojný, naštvaný. A tiež veľmi múdry, hoci inteligencia mu často komplikovala život. Jedna jeho učiteľka bola naša rodinná známa. Raz k nám prišla na návštevu veľmi nahnevaná. Karel ju vraj na hodine zosmiešnil. Náš otec nechodil po pár faciek ďaleko, tak si Karla zavolal, nech povie, čo sa stalo. Povedal, že písala na tabuľu a urobila gramatickú chybu. Začal sa hlásiť, ona, že nech počká, kým nedovysvetľuje. Bol však nástojčivý, až ju to dožralo - čo teda chce? A on pred celou triedou - máte tam chybu! Otec sa vtedy spýtal - Boženka, fakt si tam tú chybu mala? Priznala, že hej, ale nemal to vraj hovoriť tak nahlas. A on jej na to povedal - ja vediem svoje deti k čestnosti a priamosti, a rozhodne nie k podrazom. A prestali byť kamarátmi.

Ani váš otec to nemal jednoduché. Komunisti mu znárodnili tlačiareň...

Doslova ju rozbili krompáčom a kladivami a odviezli do šrotu. Označili ho za vykorisťovateľa, poslali budovať hutu Klementa Gottwalda v Ostrave a my deti sme boli určené k lopate. Neustále však hľadal možnosť, ako nás dostať aspoň na stredné školy a napokon sa mu to podarilo. Brat aj so sestrou sa dostali na keramickú školu, ja na hutnícku.

V obývačke máte niekoľko bratových obrazov, tiež sochu, kvetináče. K výtvarnej tvorbe sa dostal práve na strednej škole?

Kdeže, tam robil úžitkovú keramiku ako záchody, pisoáre, umývadlá. Nebol príliš manuálne zručný. Keď ste mu dali do rúk kladivo, zaručene si dotĺkol prsty. Ale keď dostal štetec alebo hlinu, robil nádherné veci. My sme k výtvarnému umeniu boli vedení odmalička. Náš otec nemal tlačiareň len na letáky a noviny. Za štyridsaťdva rokov, čo fungovala, tlačili u nás bratia Čapkovci, Švabinský, Petr Bezruč a mnoho ďalších. Aj obaja rodičia maľovali, pomáhalo im to v čase, keď boli vedení ako takzvaní reakcionári.

Brat sa stal slávnym v roku 1968. Na jednej strane sa vtedy v jeho krajine udiala strašná vec - obsadili ju okupanti - na druhej prišla obrovská popularita. Mohol sa z nej za takej situácie tešiť?

Bol v eufórii a strese zároveň. Žil v strašnom cvale. Neustále jazdil po kluboch a všade spieval tých svojich 'bratříčkov', dokonca aj keď sa už začala normalizácia, dostal sa na festival pesničkárov do Nórska. Už vtedy sme čakali, že sa nevráti. No vrátil sa a dovolil si odcestovať na Bratislavskú lýru, kde zaspieval pieseň Biela hora. Refrén znel: Husákovi sa to strašne nepáčilo, vzápätí mal prejav, ako to, že si niekto dovoľuje prirovnávať súčasnosť k porážke na Bielej hore.

Nebáli ste sa o neho?

Naozaj sme čakali, kedy prídu a zatvoria ho. Práve vtedy - 25. augusta sa nám narodila prvá dcéra a Karel deviateho septembra odchádzal na ďalší festival do západného Nemecka. Kým odišiel, stihol ju ešte pozrieť - a potom sme sa dvadsať rokov nevideli.

Najmä pre rodičov to muselo byť ťažké.

Mama, ktorá od mladosti publikovala poviedky a básničky, to spočiatku brala, že Karel napĺňa jej neuskutočnené ambície. Keď však zostal vonku, nastal problém. Bývali sme spolu a ona tušila, že môže trvať mnoho rokov, kým bude mať šancu znovu ho uvidieť. Ak vôbec. O to viac sa upla na moju rodinu a dochádzalo k treniciam. Mala roztrpčené srdce, že staršieho syna nemôže vidieť. A do toho všetkého ťažko chorý otec. Mal nádor na mozgu a keď Karel zostal vonku, celé dni sedel pri obrovskej gramorádiovej skrini a ladil cez strašné rušenie Slobodnú Európu, aby mal šancu aspoň ho počuť. Presedel takto rok a pol, kým nádor začal prudko rásť a zomrel. Preto ma nesmierne uráža, keď teraz počujem v televízii ako jeden z hudobných kritikov rozpráva, že Karel sa s otcom nenávideli. To je absurdné, rovnako ako tvrdenia, že my dvaja sme sa nemali radi.

Boli ste v kontakte, keď žil v emigrácii?

Občas sme si písali, ale dosť zriedka. Telefóny, to nie. Jednak sme ho nemali a ani to v rodine nebolo zvykom. Karel síce pravidelne posielal mame pozvania, mocní ich však vždy pozdržali, kým stratili platnosť. Až raz, v polovici sedemdesiatych rokov, sa podarilo, že pozvanie ktosi prepašoval priamo k nám. A čuduj sa svete, mama dostala aj povolenie vycestovať. Bolo to asi mesiac pred Vianocami a ona začala zvažovať, či radšej nepočká až do Vianoc. Vtedy som jej povedal, na nič nečakaj, odcestuj čo najrýchlejšie! Stihla to do druhého dňa, aj sa pobaliť, aj upiecť kura, ešte mu aj zohnala písací stroj, lebo v Nemecku s českou klávesnicou nebol. Na hraniciach jej prezreli všetko. Rozpárali kura aj cigarety, ale pustili ju. A na druhý deň ako odišla, zazvonili u nás traja páni v kožených kabátoch, kde je pani Krylová. Keby sme ju vtedy nedotlačili k odchodu, už Karla nikdy neuvidí.

Bolo to ich posledné stretnutie?

Áno. Boli spolu asi mesiac a z fotiek vidno, aká bola šťastná. Potom sa sem Karel dostal až na jej pohreb v novembri 89. Dostal sociálne vízum na 24 hodín. Pred náš panelák ho na starom žiguláku doviezol herec Jan Přeučil. Padli sme si do náručia, akoby žiadnych dvadsať rokov nebolo. Ale na dcére bolo vidieť, koľko času prešlo od nášho posledného stretnutia.

Prečo ste si písali iba zriedka?

A čo som mu mal písať? Že tu živím rodinu s troma deťmi z 1600 korún? Že keď ostatným zvýšia plat o päťstovku, mne pridajú päťdesiat, aby to nebolo také okaté? Že ma vyhodili z práce? Že keď prídem na rodičovské združenie, súdruh riaditeľ tam varuje, aby sme deti nenechali počúvať Hutkov, Třešňákov a Krylov...?

Bratovi Karla Kryla sa muselo žiť veľmi ťažko, ale na druhej strane, mal veľa priateľov, obdivovateľov. Nepomáhali vám?

Nikto. Jeho priatelia sa buď dostali do kriminálu, alebo do emigrácie, alebo tiež do KSČ a keď ma videli, prechádzali radšej na druhú stranu cesty.

Ako vnímali vaše deti, že ich ujom je Karel Kryl? Neboli na to pyšné?

Občas, keď si ich spolužiaci prišli nahrať platňu, dokonca aj profesor z gymnázia. Nevideli sme to však radi, predsa len, nevedeli sme, akých majú rodičov. Veď si len predstavte, aká to bola doba. Nedávno mi jeden pán priniesol ukázať rozsudok. Dostal desať mesiacov natvrdo iba za to, že hral a rozširoval piesne Karla Kryla. V júli 1974 to stačilo na kriminál! My sme z toho nemali žiadne výhody. Karel nepatril k emigrantom, ktorí ušli za lepším životom a potom posielali domov na prilepšenie balíky. Raz mu naša dcéra napísala, bez toho, že by sme o tom vedeli, že by chcela rifle. Zareagoval odmietavo, vraj sa ozveme, len keď niečo potrebujeme. Ale nebola to pravda. Nikdy som ho o nič neprosil, s jedinou výnimkou, keď som potreboval lieky, bez ktorých by som dnes už nechodil.

Prečo tak zareagoval?

On mal k peniazom zvláštny vzťah. Bol to človek, ktorý ľahko získa, ľahko stratí. Keď mal, hostil všetkých nímandov, ktorí sa na neho lepili, a potom neraz naozaj nemal na chlieb. Spomínam si, ako ma tesne pred tým, než odišiel, zavolal do kaviarne. Okolo stola sedelo asi pätnásť ľudí, ktorým platil. Dal som si len pivo a on - neblázni, daj si niečo drahšie, som v balíku! A z vrecka vytiahol za hrsť stokorún. No a na druhý deň k nám prišiel a tlačili ho topánky. Urobili mu na päte pľuzgiere, no on už nemal na nové. Tak si ich jednoducho zošliapal ako papuče.

Kedy ste sa videli naposledy?

Niekedy začiatkom roka 1994, pár týždňov pred 3. marcom, keď umrel. Bol vtedy dlhší čas na koncertnej šnúre a už mal zdravotné problémy. Dokonca na reverz odišiel z nemocnice. Zrejme to bola predzvesť, že srdiečko hapruje. Najmä, keď si naozaj vedel bohémsky užívať života. Ako o ňom povedal riaditeľ Slobodnej Európy - pálil si svoju sviečku z dvoch strán. Úplne naposledy som ho videl v televízii, v nejakom rannom vysielaní. Sedel tam a aj na hlase bolo počuť, že má za sebou ťažkú noc s vyspevovaním do rána. Pod očami mal hojdačky, že by sa na nich fakt dalo pohojdať. Najtragickejšie však je, že on sa vlastne utrápil. Oveľa skôr než my všetci videl, že ľudia, čo sa tlačia k moci, nie sú tí, čo dokážu krajinu vytiahnuť z hnoja, ktorý tu bol. Aj Václavovi Havlovi vravel, že sa hlási do práce a on mu povedal - ty bež a spievaj! Stačilo už len dopovedať - a neotravuj!

Ako sa k vám ľudia správali po jeho smrti?

Neustále som počúval, aký bol úžasný a ako ho všetci milujú. Jedna dáma mala na stole jeho fotku a okolo sviečky, spravila si z neho normálnu modlu na oltári. Začali sa tiež hlásiť potenciálne matky jeho detí. Manželka už vravela, keď príde ešte jedna baba, vyrazím s ňou dvere. Vznikol aj Klub Karla Kryla. Pozvali ma a ja som zistil, že tam sedí tridsať ľudí a zalamujú rukami, ako máme žiť, Karel nám umrel?! Vravím im - tak snáď budete napĺňať jeho odkaz! Treba žiť, prevziať tú káru a ťahať ju ďalej.

Vy ste to spravili doslova. Pripravili ste program, s ktorým chodíte po školách, kde rozprávate o bratovi, spievate tiež jeho piesne. No najmä, začali ste tvoriť aj sám. Píšete básne, koncertujete, vyšlo vám aj cédečko. Kde sú korene?

Našej rodine sa žilo naozaj ťažko a ja som sa nemal komu vyplakať. Do rodiny medzi deti som nechcel vnášať ďalšie depresie ani zaťažovať ženu, ktorá makala od rána do večera, aby sme mali z čoho žiť. Tak som sa uzavrel do seba a chodieval sa vyplakať na milované ryby. A neskôr som sa naučil vyplakať do básničiek. Asi dvadsať rokov som si ich písal sám pre seba, do zásuvky, lebo za totality som ako Kryl nemohol vôbec nič. No a potom, v 1997 chceli dvaja starostovia malých obcí urobiť festival Karla Kryla a hľadali niekoho z rodiny, kto by im dal povolenie použiť meno. Zistili síce, že všetky práva vlastní jeho manželka v Nemecku, ale aspoň ma poprosili, nech vystúpim. Napokon ma za hrozného vypätia celej rodiny na to javisko dostali. No a potom mi pomohli folkáči a nejako sa to rozbehlo.

Ako ľudia reagujú, že sa pred nich postavil ďalší Kryl?

Národ sa delí na tri skupiny. Osemdesiatim percentám je to jedno, počúvajú všetky tie Bílé, Gottov, dychovku. Potom je desať percent, čo si myslí, že som lump, ktorý parazituje. A ten zvyšok vraví, že je dobré, keď Karla pripomínam a ďalej ťahám tú jeho káru.

Jan Kryl sa narodil v roku 1947. Keď po okupácii Československa opustil brat Karel republiku, pre celú rodinu nastali ťažké normalizačné roky. Šancu prejaviť svoje poetické vlohy dostal Jan až po roku 1997. Vydal dve básnické zbierky En passant a In medias res a CD Krédo. Vo svojej tvorbe je rovnako ako brat Karel nekompromisným kritikom všetkého zlého, čo nás obklopuje. Časom začal vystupovať s interpretáciou vlastných básní a piesní v programe pesničkára Pepa Nosa. Tiež cestuje najmä po stredných školách, kde mládeži hovorí o tom, kto bol Karel Kryl.