"Od začiatku ma talent jednotlivých umelcov zaujímal viac ako ich choroba," hovorí primár psychiatrickej liečebne a vedúci Domu umelcov Johann Feilacher, ktorý tento zvláštny projekt vedie od roku 1986.
"Bol som presvedčený o umeleckých kvalitách našich obyvateľov, ba čo viac, bol som priam nadšený a chcel som im ponúknuť rovnaké šance ako zdravým umelcom," hovorí. O diagnózach sa však nechce baviť.
"Ich chorobu považujem za ich súkromnú záležitosť. Mnohí dokonca už vysadili lieky," odpovie stručne na našu otázku.
"Naši umelci nepoznajú stres, prísne termíny, nemusia čeliť tlaku dosiahnuť za každú cenu úspech, ktorému sú vystavení takmer všetci umelci v 'normálnom' svete. Každý, koho pozveme, aby žil a tvoril v našom dome, má nekonečné množstvo času. Z psychologickej stránky vytvára táto nekonečnosť možnosť, že aj ľudia s ťažkými psychickými problémami sa dokážu koncentrovať, pracujú a môžu zo svojho talentu vyťažiť zisk."
Každý umelec je totiž zároveň aj spoluvlastníkom galérie vedľa Domu umelcov, kde si možno obrazy nielen pozrieť, ale aj kúpiť. Každý má podiel z predaja, 70 percent dostane on, 30 percent galéria. Obrazy sú naozaj zvláštne a jedinečné.
Gugginskí umelci sú svetoznámi, ich diela si kupujú fajnšmekri umenia na celom svete. Chodia na výstavy do celého sveta, chodia do Ameriky aj na Slovensko.
Ako sa žije v Dome umelcov
Primár otvára dvere do pomaľovaného domu. V úzkej chodbičke nás zdraví malý šťúply, asi šesťdesiatročný muž. Volá sa Johann Korec.
Ak náhodou nekreslí, skoro vždy sedí s cigaretou v ruke pod jedným zo svojich diel oproti vchodu. Je galantný a ženám dáva vždy prednosť. Aj na jeho obrázkoch vidno vždy jeho postavu a jeho aktuálnu priateľku.
Na chodbe si nás preberie jeho spolubývajúci Johann Garber. Päťdesiatsedemročný muž nás vedie do svojej izbičky. Steny sú celé pokryté obrázkami. Nie je na nich takmer prázdneho miesta.
"Johannovi sa páči, keď je stredobodom pozornosti a môže hosťom ukazovať svoju izbu či pivničnú pec s vlastnými maľbami," hovorí primár, ktorý pozná všetky zákutia duší umelcov.
Jeho veľké i malé obrazy, ktoré sú všade na chodbách, sú pokreslené miestami, ktoré dôverne pozná, alebo takými, ktoré videl len na pohľadniciach.
Je veľmi dôsledný, na divákov svieti zľava mesiac a sprava slnko.
"Pozrite, tu hore je ešte zima a dolu už leto," ukazuje nám.
Aj on má svoj nemenný rituál. "Keď začína kresliť, na stôl si položí hárok papiera a okolo neho rozloží rôzne predmety. Nikdy nesmú chýbať hodinky, Mozartova busta, niekoľko pohľadníc, pohár s vodou, denník a malé autíčko. Nasadí si okuliare a šiltovku vyhradenú len pre túto príležitosť," hovorí Johann Feilacher.
Úsmev od ucha k uchu
Zaujal nás muž, ktorý kreslil v úzkej chodbičke. Jeho nos sa takmer dotýkal papiera, nezdvihol ani hlavu na pozdrav. Je to Günther Schützenhofer. Odmalička žil v ústave pre duševne postihnuté deti a mnohých opatrovateľských zariadeniach. Jeho ľudia a zvieratá na obrázku sa však usmievajú od ucha k uchu. Aj návštevníkom sa pri pohľade na jeho diela na perách objavuje široký úsmev.
"Keď dokončí nejaký obraz, je radosť vidieť, ako sa z neho teší. Skôr ako položí ceruzku na papier, otáča ju tak dlho medzi palcom a ukazovákom, kým mu v ruke naozaj dobre nesedí. Nič nerobí rýchlo, v jeho prípade sa žiadne veci nedejú rýchlo. Hlavu od papiera zdvihne len vtedy, keď chce ukázať susedovi vznikajúcu kresbu," prezrádza primár.
