Je sobota večer, z okien domov blikajú modrasté televízne svetielka a počuť burácajúci potlesk. Práve sa súťaží o Miliónové dievča. Na konci bratislavského Lamača stojí vidiecky domček, kde televízor nemajú. Cez okno bez záclon vidno zvláštny výjav. V kruhu veľkej izby sedia dospelí ľudia a hrajú sa s kameňmi. Kladú ich pred seba na papier, robia z nich rôzne útvary, potom ich premiestňujú. Rozprávajú sa o svojich pocitoch. Potom kreslia autoportrét s otvorenými očami a neskôr so zatvorenými očami.
Je tu matematička, psychológ, liečebná pedagogička, psychiater z Bardejova, učiteľka zo škôlky.
Doc. PhDr. Jaroslava Šicková-Fabrici, akademická sochárka, arteterapeutka a učiteľka arteterapie nás pozvala na seminár budúcich arteterapeutov.
"Aj takto sa učia umeniu arterterapie. Prežívajú na vlastnej koži to, čo raz budú robiť so svojimi klientmi a pacientmi. Neexistujú však recepty, ktoré sa dajú otrocky použiť, všeobecne aplikovať, preto sa na týchto kurzoch snažíme sprostredkovať budúcim arteterapeutom, ako sa stať dostatočne kreatívnymi, aby raz oni sami dokázali zobúdzať kreativitu u svojich zverencov. Pre výkon profesie sú dôležité znalosti z oblasti psychológie, medicíny - najmä psychiatrie, pedagogiky - najmä špeciálnej a liečebnej, a pretože tu ide o komplexné zaoberanie sa človekom, aj vedomosti z antropológie. Len pre zaujímavosť - z hľadiska platových tarifov je arteterapeut zatiaľ nezaraditeľný."
Čo všetko možno pomocou arteterapie dosiahnuť?
Arteterapia je liečebnopedagogická metóda, je to súbor postupov a umeleckých techník, ktorými chceme a dokážeme dosiahnuť veľa vecí. Môžeme diagnostikovať problém, môžeme ho liečiť aj vyliečiť. Arteterapia môže pomôcť deťom aj dospelým s mentálnym aj fyzickým postihnutím, deťom s poruchami učenia a správania, ľuďom s psychiatrickými diagnózami, autistom, týraným a zanedbávaným deťom. Môžeme zvýšiť sebavedomie človeka, zmeniť jeho zaužívané vzorce správania alebo myslenia, alebo vybudovať či obnoviť chýbajúce schopnosti človeka, ktoré mu boli prirodzene dané, ale ktoré sú z nejakých príčin oslabené či narušené, prípadne celkom chýbajú.
To všetko sa dá docieliť na základe obyčajného maľovania, modelovania, hrania sa s kameňmi?
Ešte omnoho viac. Keď som po vyštudovaní sochárstva odišla pracovať s mentálne postihnutými deťmi do ústavu, jedna z mojich priateliek sa doslova zhrozila nad touto voľbou. Na začiatku 80. rokov sa zdravotne aj mentálne postihnuté deti zatvárali do ústavov s vysokými hradbami. Dostala som vtedy od nej list: 'Myslela som, že budeš slávna umelkyňa, a ty sa zatiaľ degraduješ s postihnutými deťmi!' Za tie dlhé roky som sa však presvedčila, že skutočne existujú vrstvy ľudského vedomia, ktoré sú lepšie dostupné cez umenie, prostredníctvom silného emotívneho zážitku, ako cez racionalitu. Umenie vyjadruje to, čo je slovami nevyjadriteľné. Pomocou neho som sa dohovorila s deťmi tu na Slovensku aj vo svete, ktoré vôbec slovne nekomunikovali.
Napríklad?
Napríklad šesťročný Jožko. Chodil týždeň čo týždeň k nám celý rok a pol a my sme za celý ten čas nepočuli jeho hlas. Vôbec nerozprával. Mal ťažkú poruchu komunikácie a nočné pomočovanie. My sme mu rozprávali, on nám odpovedal kresbami. Kreslil, modeloval, maľoval, robil koláže. Stále dokola samé mačky. Dodnes ich mám odložené od najmenšej mačičky až po najväčšiu. Nevedeli sme presne, prečo, hoci niečo som tušila. Keď prvý raz prehovoril, prvé čo povedal, bolo, že mačičky kreslí preto, lebo mačička je čistotné zvieratko. Bolo tam podozrenie na týranie a zneužívanie. Tieto deti majú nutkavé pocity ušpinenia.
Takto môžete problém diagnostikovať, ale ako ho možno arteterapiou liečiť?
Ak hovoríme napríklad o týraných alebo zneužívaných deťoch, možností je viac. Dieťa má dostať slobodu na vyjadrenie svojich citov. Môže to byť hnev ako jedna z reakcií na traumatický zážitok, masívny hnev možno ventilovať v kresbe, maľbe, najmä však v práci s hlinou. Dieťa by malo pomocou arteterapeutickej intervencie zmeniť obraz o svojom tele, svoju traumu zničiť a snažiť sa za pomoci odborníka v cielenej terapii vystavať si svoj nový svet.
Dlhé roky zbierate aj kresby týraných a zneužívaných detí. Čo sa z nich dá vyčítať?
Vo výskume, ktorý som začala robiť pred siedmimi rokmi, sa mi podarilo archivovať niekoľko desiatok kresieb takýchto detí. Konfrontovala som ich aj s podobným výskumom, ktorý sa robil v USA, a zistila som, že v ich výtvoroch sú spoločné znaky a charakteristické atribúty. Archetypy násilia sú totožné všade na svete, ignorujú hranice, aj kultúrne a národnostné pozadie obetí. K varovným príznakom v kresbách patrí napríklad kresba postavy s nohami od seba, je to pocit zraniteľnosti, telá bez rúk bez ramien ako neschopnosť odolávať násiliu, hlavy bez tiel, telá bez spodnej časti, sú tam často slzy, dážď, kvapky, veľa červenej a zelenej farby, tam, kde sú nezvyčajné, napríklad červený dážď, červené dvere, záclony.
Ako s tým možno potom pracovať?
Ak dieťa permanentne kreslí podobné veci, môže to byť cenná informácia pre informovaného pedagóga, môže to byť prvá záchytná sieť. Samozrejme, že sa to musí robiť veľmi dôsledne v kontexte dieťaťa, keď si všímame aj varovné znaky v jeho správaní, z jednej jedinej kresby nemožno ešte dedukovať na týranie. V diagnostike zneužívaných a týraných detí sa možno dopustiť aj veľkých omylov, takže každý prípad si vyžaduje jedinečný prístup.
Vo vašom centre ponúkate aj rodinnú arteterapiu. Ako prebieha?
Do centra prichádzajú deti na odporúčanie pediatra alebo psychológa. Až 60 percent detí je z neúplných alebo rozvedených rodín. Rodinná dynamika sa ukáže často už pri prvej návšteve. Je dobré, ak deti prídu v sprievode rodičov, lepšie tak pochopíme aj problémy dieťaťa. Ak napríklad príde matka so svojím dospelým synom a nedá mu priestor, aby sa verbálne prejavil, nevhodne pred ním komentuje nielen jeho problémy, ale i prognózu jeho ochorenia, je evidentné, že takáto dominantná matka môže byť čiastočne príčinou jeho ochorenia. Ak napríklad dieťa začierni pri spoločnom maľovaní všetko, čo matka namaľovala, býva to pre diagnostiku rodinnej situácie významná informácia. Náš dom, kde sa nachádza aj Centrum Terra therapeutica, je územím, kde deti a dospelí môžu tvoriť kresliť, maľovať, tvoriť z hliny, prejaviť svoju osobnosť, pretransformovať svoje pocity, radosť i smútok do výtvarnej podoby, ventilovať agresivitu aj hnev do sociálne akceptovateľnej formy.
Možno pomocou umeleckého výtvoru zachytiť aj veci, ktoré sa inak nedajú postrehnúť? Možno napríklad predvídať chorobu?
Americký arteterapeut, ktorý pracoval s onkologicky chorými deťmi, uvádza prerušovanú čiaru v kresbách detí ako symptóm strácania hraníc ich telesnej schránky, ktorá prechádza do posledného štádia ochorenia. Pri práci s deťmi zo súkromnej škôlky, ktoré pravidelne navštevovali dielňu, jedno päťročné dievčatko postupovalo inak ako ostatné deti. Modelovali sme nádobu, ktorú všetky deti v skupine urobili otvorenú. Dievčatko všetky nádoby zavrelo, urobilo im viečka. Všimla som si, že pri posledných dvoch stretnutiach vytváralo vždy uzatvorené tvary a bolo neobyčajne mrzuté. Na ďalší raz už neprišlo. Bola hospitalizovaná s diagnózou akútna leukémia.
Ľudia vraj pred samovraždou vytvoria veci, ktorými akoby chceli naznačiť, čo sa stane.
Niektorí psychoterapeuti uvádzajú, že aj keď môžu existovať niektoré varovné signály v tvorbe ľudí uvažujúcich o samovražde, predvídať ich úmysel z tvorby je ťažké. Aj ja som mala klientku, ktorá spáchala samovraždu. Osemnásťročná Zdenka prišla do dielne len trikrát a potom sa dlho neobjavila. Na poslednom stretnutí vymodelovala kruhovitý reliéf stromu. Asi o pol roka spáchala samovraždu. Jej rozvedení rodičia, ktorí sa predtým o hlbšiu spoluprácu s naším centrom nezaujímali, nás vyhľadali po jej smrti v tušení, že niečo po sebe zanechala. Jej strom, ktorý predznamenal aj spôsob jej samovraždy, pre nich nadobudol iný význam, bol pre nich mimoriadne cenný. Kládla som si otázku, či sa samovražedné tendencie u Zdenky nedali v jej výtvoroch, najmä v tom poslednom, v strome, vytušiť. Jedna z amerických kolegýň - arteterapeutiek uvádza, že klientka, ktorá ukončila svoj život skokom z okna, nakreslila svoj posledný obrázok akoby z vtáčej perspetívy, jednoznačný význam však obraz získal až po jej smrti, podobne ako Zdenkin strom.
Máte neustále plný dom ľudí, detí, študentov. Vy sama sa považujete skôr za sochárku alebo arteterapeutku?
Už mnoho rokov sú moje roly sochárky a arteterapeutky prepletené. Dokonca aj v noci mávam dvojaké sny. Keď sa obrátim na jednu stranu, sníva sa mi o arteterapii, a na druhej snívam o sochárstve. Umenie však obe tieto polarity spája. Časť môjho času, najmä v lete, sa snažím viac pracovať ako sochárka, veď sama v umení nachádzam nové zdroje inšpirácie pre svoj život, ale aj pre prácu arteterapeutky. Nechcem a nemôžem sa svojej roly sochárky celkom vzdať. Umením pomáham aj sama sebe. Niekedy si uvedomujem, že nebyť mojej práce arteterapeutky, iste by som vytvorila viac vlastných sôch, no cez arteterapiu som zase stretla množstvo ľudí, ktorí potrebovali pomoc, vytvorili sa nezabudnuteĺné vzťahy. Vytesala som akúsi sociálnu neviditeľnú plastiku, ktorá má pre mňa nesmiernu hodnotu, hoci ju nemôžem vystaviť v žiadnej galérii.
Doc. PhDr. Jaroslava Šicková-Fabrici vyučuje arteterapiu na Katedre liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave . V roku 2000 spolu s manželom, akademickým sochárom Jánom Šickom založila neštátne občianske združenie a Centrum Terra therapeutica. Organizuje pravidelné arteterapeutické semináre, výcviky, workshopy. Do Centra prichádzajú študenti liečebnej pedagogiky, psychológie, VŠMU. Prednášala na Montclaire State Univesity v USA a ako hosťujúci profesor prednáša na Karlovej univerzite v Prahe a na Jihočeskej univerzite v Českých Budějoviciach. Napísala publikáciu Základy arteterapie. Svoje sochárske práce vystavovala okrem Slovenska v Čechách, v USA, Japonsku, Južnej Kórei, Španielsku, Švédsku, Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku.
