"Neprosím si. Nechcem!"

"Pozri, takto si ho podržíš..."

"Ja nechcem! Nemôžem!"

Trojročná Pavlínka má v sebe silné zábrany, taký veľký strach, že sa zašpiní, že sa bojí chytiť do ruky už aj natretý chlebík s maslom.

Bojí sa vypiť kakao. Takmer prestala jesť a komunikovať. Pavlínkina diagnóza je ťažkým orieškom aj pre odborníkov: elektívny mutizmus - neschopnosť komunikovať, veľmi ťažká a ťažko odstrániteľná porucha, neurotický útlm reči a akejkoľvek komunikácie s neznámym prostredím.

Bez pomoci psychiatra a psychológov by sa jej to možno nikdy nepodarilo.

V sanatóriu MUDr. Márie Sýkorovej pre deti s rizikovým vývojom v Bratislave, kam vodila mama Pavlínku každý deň, ju krok za krokom v postupných terapeutických stupňoch zbavovali negatívnych emócií.

Arteterapia v nej prelomila posledné zábrany.

V bývalej práčovni bývalej materskej škôlky je miestnosť, kde sa jedného dňa Pavlínka úplne odviazala. Napohľad je to jednoduché a ľahké. Plavovlasé dievčatko si naberá za hrsť hnedého mazľavého blata a pricapí ho na stenu. Naberá ho znova a znova a rozotiera po stene. Ruky, nohy, tričko, líčka, bradu aj vlasy má od blata. Psychologička sa sotva badateľne usmieva. Pavlínka je špinavá! Je ťažké opísať, čo to pre ňu znamená. Dievčatko sa natiera blatom. S pôžitkom si ho pretláča pomedzi prsty.

Vidieť dnes Pavlínku na arteterapii je zážitok. Dieťa, ktoré pred časom nedokázalo osloviť okrem mamy takmer nikoho, sa stalo iniciátorkou v malej skupinke. Maľuje farbičkami po papieri, po stene, po rukách, kam začiahne. Všetky nazbierané napätia, zábrany v malej detskej dušičke sa vybíjajú a uvoľňujú.