Keď bol malý, "hrával" sa tak, že deti, ktoré ho nerešpektovali, mlátil bičíkom. Ako dospelý nechal mučiť svojich oponentov. Nikdy nezniesol kritiku. Mama mu zomrela, keď mal päť, a otec ho poslal preč z domu. Keď vyrástol, netrápilo ho, že z detí robí siroty. Od detstva bol na veľa vecí sám a získal dojem, že všetko vie najlepšie. Ako ženatý muž nezniesol, aby mu žena štopkala ponožky a prišívala gombíky - robil to sám, vedel to predsa najlepšie. Nikdy ho nezaujímalo nič iné ako politika, ale nenávidel demokraciu, lebo tá nenávidela monarchov. On sa ako monarcha správal. Aj jeho umieranie pripomínalo román o intrigách na kráľovských dvoroch. Boj o nástupníctvo, pátranie po zmiznutých peniazoch a škodoradosť tých, čo roky ponižoval. Jásir Arafat. Muž, ktorého časopis Forbes zaradil na deviate miesto v rebríčku najbohatších ľudí sveta. Podľa rôznych zdrojov má v svetových bankách 200 až 300 miliónov dolárov.Palestínsky predák, ktorý sa nechal titulovať prezident, hoci žiadnemu štátu nikdy nevládol, intenzívne pracoval na svojej legende - ostatne, mal na to najlepších pomocníkov - agentov KGB.

Už prvá veta Arafatovho životopisu je pochybná. Píše, že sa narodil v auguste 1929 v Jeruzaleme. To preto, aby ukázal, že jeho rodina pochádza z Palestíny a má korene v hlavnom meste. Podľa viacerých životopiscov jeho rodina síce pochádzala z Palestíny - pravdepodobne zo súčasného pásma Gazy, ale on sa narodil v Káhire a do istého veku sa dokonca označoval za Egypťana.

Pravdou zrejme nie je ani to, že jeho rodina bola rodinou utečencov. Boli to jednoducho obchodníci, ktorí išli za lepším obchodom. Arafat si však rád vymýšľal, a tak ako mnohí vládcovia na Blízkom východe, svoj pôvod odvádzal div nie od proroka Mohameda. Doteraz nie je jasné ani to, či bol v príbuzenskom vzťahu s veľkým jeruzalemským muftím Husejním, hoci to tvrdil. Jeho ideológiou nenávisti voči Židom, podporou holokaustu a rozširovaním totálnych nezmyslov sa však nechal inšpirovať. Arafat bol dlho presvedčený, že tak ako on nikdy z hĺbky duše neodsúdil terorizmus, tak isto sa Nemci stavajú k holokaustu. Veľmi sa čudoval, keď priviedol do zúrivosti nemeckého šéfa diplomacie Joschku Fischera, ktorého sa opýtal: "Skutočne ma chcete presvedčiť, že ste holokaust úprimne oľutovali?" a sprisahanecky sa uškrnul.

Póza obete

Neschopnosť empatie a základnej citlivosti sprevádzali Arafata po celý život. Profesor Jerrold Post, ktorý vypracoval Arafatov psychologický profil, to spája s jeho detstvom - ani k nemu sa nezachovali pekne, keď ho po smrti mamy poslali do cudzieho prostredia k strýkovi v Jeruzaleme. Arafat im to odplatil - hlavne otcovi, ktorému ani neprišiel na hrob.

Tu sa zrodila aj obľúbená Arafatova póza obete. Keďže obeť musí každý chápať, môže si robiť, čo chce, lebo je obeť. Takúto skratku si v hlave urobil malý Arafat.

Neskôr boli obeťou Palestínčania, ktorí mohli pre svoju vec terorizovať, vraždiť a klamať. A to sa Arafat snažil vnútiť svetu. K smutným stránkam histórie patrí, že sa mu to roky darilo.

Sen o zničení Izraela

Keď sa ako chalan preháňal so strýkovými deťmi po uličkách Jeruzalema, určite mu nenapadlo, že o toto mesto bude raz bojovať. Revolúcii a arabskému nacionalizmu prepadol až na univerzite a počas prvej izraelsko-arabskej vojny v roku 1948, keď slúžil v egyptskej armáde. Keď sa po prehratej vojne a ponížení vrátil do Káhiry, začal študovať a stal sa členom fundamentalistického Moslimského bratstva. Spolu s ostatnými arabskými študentmi z bývalého britského mandátneho územia Palestína začal snívať o zničení Izraela, ale aj Jordánska - teda území, kde sa mal podľa nich nachádzať palestínsky štát.

V roku 1956 sa začala vojna o Suez. Miniatúrny židovský štát opäť ukázal veľké svaly. To bolo na Arafata priveľa. Odišiel do Kuvajtu, kde založil hnutie Fatah s hlavným cieľom - zničiť štát Izrael. Odvtedy sa vyhlasoval za Palestínčana.

Mučeníci za palestínsku vec

Fatah celé 60. roky za pomoci arabských vlád terorizoval Izrael. Hoci židovský štát zasahoval proti nim čoraz tvrdšie, Arafatovi to neprekážalo. Zo strát svojich ľudí ani civilistov si ťažkú hlavu nerobil. Boli to jednoducho mučeníci za palestínsku vec. Arafat tomu veril do poslednej chvíle.

V roku 1994 dostal síce Nobelovu cenu za mier, nikdy sa však nezabudne, že jeho Fatah zmasakroval izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove, zabil niekoľko diplomatov a dodnes sa hlási k samovražedným operáciám v Izraeli. Po vojne v roku 1967, keď Izrael dobyl od Egypta pásmo Gazy a od Jordánska západný breh a Jeruzalem, ušiel Arafat do Jordánska. Palestínska vec dostala nový rozmer - teraz sú Palestínčania pod "okupantmi" a ich násilné akcie sa začínajú ospravedlňovať. Nikto si už nespomenul, že Egypťania a Jordánci sa k arabským utečencom z Palestíny nesprávali slušne, zavreli ich do táborov a držali ich skrátka.

V Jordánsku sa Arafat netajil tým, že chce zvrhnúť kráľa Husajna. Nepodarilo sa mu to. V septembri 1970 Husajn stratil nervy, Arafatových bojovníkov fedajínov vyhostil z krajiny a zmasakroval niekoľko tisíc Palestínčanov.

Osud v rukách Alaha

Arafat ušiel do Libanonu a stal sa najznámejšou postavou palestínskeho odboja. Začal sa o neho zaujímať aj Izrael. Presne tak ako o každého významnejšieho teroristu - hľadal cesty, ako ho zlikvidovať. Do Arafatovho okolia boli nasadené desiatky tajných agentov, Izrael si za peniaze alebo vydieraním kupoval jeho najbližších, niekoľkokrát sa mu pokúšal siahnuť na život. Arafat všetko prežil.

Odvtedy si myslel, že jeho osud má v rukách Alah a jeho protivníci zasa tvrdia, že má viac životov ako mačka.

Hoci Arafat hovoril o Allahovi často, nebol príliš veriaci. Náboženstvo však vedel zneužívať na politické ciele. Kým v západných politických salónoch odsudzoval náboženský fundamentalizmus, v mešitách hovoril o tom, že Alah chce nových samovražedných atentátnikov. Vo svojom megalomanstve sa považoval aj za zástancu kresťanov. Aj tí vraj trpia pre židov, ktorí sa rozťahujú v Jeruzaleme.

Standing ovation

Palestínsky vodca rád hovoril za iných. V roku 1974 vystúpil ako prvý zástupca národa, ktorý nemá vlastný štát, v OSN. Vtedy sa s ním stotožnili takmer všetky krajiny tretieho sveta. Malému neoholenému chlapíkovi v čudnej uniforme a s prázdnym puzdrom na revolver takmer celé zhromaždenie poskytlo standing ovation. Také medzinárodné uznanie dosiahol už len raz - keď preberal Nobelovu cenu za mier.

Celé 70. roky trávil Arafat bojom za palestínsku vec. V roku 1982 ho Izrael vytlačil z Libanonu. Uchýlil sa teda do Tuniska, kde mu niekoľkokrát bombardovali jeho sídlo. O päť rokov neskôr rozbehol v Gaze a na západnom brehu Jordánu prvú intifádu. O rok neskôr vyhlásil dodnes neexistujúci palestínsky štát.

Sobáš

V Tunise stretol o 34 rokov mladšiu Suhu Tawil, bohatú Palestínčanku z prominentnej kresťansko-ortodoxnej rodiny, ktorá študovala na Sorbone a kvôli Arafatovi prestúpila na islam. Suha Arafata zviedla a presvedčila, aby sa s ňou oženil. V roku 1990 sa zosobášili tajne, o dva roky mali oficiálnu svadbu. Hovorí sa, že Suhu do sobáša dotlačila jej matka - novinárka, Arafatova priateľka. Bola to súčasť hry, ako zabezpečiť kontrolu nad Arafatom. V júli 1995 porodila Suha v Paríži dcéru Zahaw (po arabsky kvet). On však o rodinu nikdy nejavil záujem. Prejavilo sa to aj tým, že vôbec nezmenil svoj denný program. Suha sa často sťažovala, že dcéra pozná otca len z televízie. Ich manželstvo nebolo nikdy príliš šťastné. Suha žila väčšinu času v Paríži. Arafat sa vraj oženil aj preto, aby rozptýlil reči o tom, že je homosexuál či bisexuál.

Prezident

V roku 1994 sa Arafat po izraelskej výzve vrátil na palestínske územia, o rok neskôr sa nechal zvoliť za prezidenta. Nedotiahol však do konca dohody z Osla, ktoré Palestínčanom ponúkali najväčšie územné ústupky. Hovorí sa, že lepšiu ponuku, ako dal Arafatovi vtedajší izraelský premiér Ehud Barak, už Palestínčania nikdy nedostatnú. Arafatovou neústupčivosťou bol sklamaný aj americký prezident Clinton. On urobil z Arafata partnera na rokovanie a na konci svojej prezidentskej dráhy musel skonštatovať, že palestínsky líder ho svojou zatrpknutosťou totálne sklamal.

Koniec v Paríži

Sklamanie z Arafata pokračovalo celé 90. roky. Pomaly prestával dostávať pozvania od svetových politikov, čoraz viac trpel paranojou, nevedel presvedčiť, že s palestínskym terorizmom nič nemá a že proti nemu bojuje.

Starnúci muž začal upadať aj na tele. Po leteckej havárii v roku 1992 v Líbyi, keď mu odstránili z mozgu krvné zrazeniny, sa u neho začal prejavovať tras, neskôr pripisovaný Parkinsonovej chorobe. Potom začal trpieť žalúdočnými ťažkosťami. V izolácii v Ramalláhu, v ktorej žil posledné tri roky, sa jeho zdravie len zhoršovalo. Dvadsiateho deviateho októbra 2004 ho vo vážnom stave museli previezť do nemocnice v Paríži, kde vo štvrtok zomrel.