Ak sa nezaoberá politikou, chodí na dlhé prechádzky, počúva viedenské pesničky alebo vážnu hudbu. Politický komentátor, profesor Paul Lendvai sa narodil v Budapešti, ale jeho domovom je už 44 rokov Rakúsko. Osemnásteho septembra sa tretíkrát oženil - s maďarskou prekladateľkou Elisabeth, ktorú volá Szóka. Odborník na východnú Európu má rád viedenský rezeň, vajcové halušky a varené hovädzie. A tiež pekné viazanky. Na naše stretnutie si zvolil červenú s modrými ovečkami z Washingtonu. Voňal Armanim a zacitoval Nietscheho: Nie je ťažké povedať pravdu vtedy, keď je nebezpečná, ale vtedy, keď nudí.
Do Bratislavy ste prišli prezentovať knižku Na čiernej listine - zážitky Stredoeurópana. Ide o autobiografické dielo?
Áno, je to autobiografia a v nemčine vyšla ešte v roku 1996, v maďarčine až v roku 2002. Maďarské vydanie redigovala a prekladala dáma, s ktorou som sa teraz oženil. O to je môj vzťah k maďarskému vydaniu vrelší. Napísal som desať kníh, ale toto je prvá, ktorá vyšla v slovenčine.
Ako prijali knihu vo Viedni? A ako reagovali v Budapešti?
Rakúšania si dielo obľúbili, pozitívne reakcie som zaregistroval aj v Nemecku a vo Švajčiarsku. A v Maďarsku? Nuž vsunul som do nej aj zopár tvrdých vecí z maďarskej histórie...
Stredoeurópania sú ľudia z oboch strán bývalej železnej opony. Sú čierne listiny aj v slobodných demokraciách?
Istotne, hoci dnes už chvalabohu bezo mňa. Čierne listiny však majú iný charakter ako kedysi. Politici stále nemajú radi novinárov. Nikdy som nestretol žiadneho, ktorý by nás zbožňoval. Preto si treba zachovať vnútornú nezávislosť.
Ešte v časoch neslobody sme v rakúskej televízii pozorne sledovali vaše politické komentáre. Vedeli ste o takom záujme?
Bratislava bola pre mňa vždy dôležitým mestom. Žil tu môj strýko lekár a bratranec, ktorý je teraz v Hamburgu. Počas komunizmu som často stretával Bratislavčanov, ktorí moje komentáre pravidelne sledovali na obrazovke ORF. V istom zmysle som fungoval ako televízna náhrada Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky.
Ako vnímate momentálnu situáciu na Slovensku?
Slovensko je prekvapujúcim príbehom úspechu. Vaša ekonomika sa rapídne dvíha. Príjemne ma prekvapila aj Bratislava, koľko sa tu urobilo - obchody, reštaurácie, Staré Mesto. Viem, že všetko má svoju cenu a sú aj problémy. Ale perspektíva do budúcnosti je jedinečná. Nikde na svete sa predsa na počet obyvateľov nebude vyrábať toľko áut ako práve u vás. Navyše máte slobodu. Dokonca si môžete kúpiť čerstvé vydanie všetkých svetových denníkov. Inde je to normálne, ale v meste, ktoré toľko zažilo, je to úžasný pocit a mne to spôsobuje veľkú radosť.
A čo vás u nás neteší?
Že v kostoloch sú vyhradené priestory a časy pre návštevníkov, mimo týchto časov sú zatvorené. Pri toľkých turistoch a zvedavcoch je to chyba. Prečo nemáte v konkatedrále sv. Martina k dispozícii zopár informácií o tom, čo tento nádherný kostol znamenal v histórii Rakúska-Uhorska? Že tu boli korunovaní uhorskí králi a koľko ich bolo? Škody, ktoré Bratislave urobili betónové červené hlavy, sa iba ťažko dajú napraviť, ale toto sa už týka vašej súčasnosti a prezentácie smerom k zahraničiu.
Prejdime k politike. Ste rodený Maďar. Ako vnímate na maďarskej politickej scéne ľavicový populizmus v kombinácii s nacionálnou témou u opozičného Fideszu?
Jasné, že Fidesz je populistický. Ako každá opozícia, aj on oponuje, pretože chce získať moc cez nacionalistickú nôtu. Veľká maďarská menšina žije v Rumunsku, na Slovensku, v Srbsku, na Ukrajine a ako každá menšina, aj táto sa dá ľahko zmobilizovať. To je nebezpečná hra, ktorá sa ľahko dá zneužiť. O to nepríjemnejšie je to preto, že menšiny v Európe nikdy nemali väčšie šance ako dnes. Aj na Slovensku sa pred voľbami hráva na národnú nôtu. V skutočnosti to však ľudia nechcú. Nik už netúži po hraniciach, ktoré postupne zaniknú, budú sa zeurópšťovať. Zostanú iba hranice v hlavách. A aj tie treba postupne zlikvidovať.
Prečo však nikomu neprekáža Fidesz v spolku konzervatívnych strán Európy?
Pretože Maďarsko je v závetrí. V rámci sveta je toľko problémov, že nikoho nezaujíma, či sa niekto v Maďarsku alebo na Slovensku hlúpo vyjadrí. Nikto to navyše nevie, pretože nečíta lokálne noviny. Za veľa môžu novinári. Ak sa nový premiér krajiny nešikovne vyjadrí o ženách, všetci to zverejnia, pretože ide o jednoduchú záležitosť. Ak má však v rámci prejavu tvrdé stanoviská, k tomu už treba viac informácií. Keď však maďarskí predstavitelia rokujú v rámci európskych štruktúr, má to vždy hlavu a pätu. Ak isté stanoviská nevychádzajú priamo z vlády a neprekročia sa určité hranice, je to v poriadku.
Pri vašich analýzach beriete do úvahy oficiálne stanoviská a ukazovatele, alebo sa opierate aj o iné vlastné zdroje?
Každodenne čítam jeden a pol hodiny noviny v piatich jazykoch. Okrem toho stretávam množstvo ľudí - politikov, diplomatov. Nedávno som bol na medzinárodnej konferencii na Mallorke, kde som debatoval s politikmi prvého rangu. Tri dni predtým bola zasa konferencia v Berlíne o Bosne. S politikmi sa zhováram nielen oficiálne, ale aj v kuloároch, a o to je to zaujímavejšie.
V akom jazyku píšete svoje knihy?
Prvé som písal v angličtine, pretože som v tom čase pracoval ako korešpondent Financial Times. Keďže pôsobím v nemecky hovoriach krajinách a som známy ako televízny komentátor, posledných sedem diel vzniklo v nemčine.
Vlani ste oslávili 75. narodeniny. Celý život sa venujete politike. Čím vás priťahovala kedysi a ako je to dnes, keď už je celkom iná situácia?
Roky si počítam, iba odkedy žijem v Rakúsku, preto som o 27 rokov mladší. Okrem toho nie som v žiadnej strane - moja prioritnou 'stranou' je American-Express. Nezáleží na tom, kde človek žije, ale ako. Pre mňa je každý deň niečím nový. V svojom povolaní nemám núdzu o prekvapenia.
Nikdy ste nezatúžili vrátiť sa do Maďarska?
Keby som žil na Novom Zélande, možno by to bolo tak. Vo Viedni je však mnoho Maďarov a do Budapešti sa dostanem rýchlo. Mojím domovom je však už Rakúsko. Tam sa najlepšie klebetí. Podobný pocit mám už aj v Pešti. V oboch krajinách som doma, navyše v Budapešti vlastním malý byt. Vďaka mojej tretej žene - Maďarke som 'zajatcom maďarského nacionalizmu' (smiech), a preto ani nepotrebujem cestovať do Maďarska. Mám ho celé doma.
Od maďarskej vlády ste dostali vyznamenanie. Prečo ste sa nikdy nestali jej poradcom?
Preboha! Novinár by nikdy nemal byť poradcom! Novinár má predsa kritizovať. Od Krajského po Schüssela som vždy všetkých kritizoval. Napriek tomu mi aj Maďari dali metál. Viete prečo? Lebo ma pred mnohými rokmi chceli v Maďarsku zavraždiť. Potom ma šupli do basy, tri roky som nemal flek, bol som na čiernej listine, môjho otca vyčiarkli spomedzi maďarskej advokácie, mame deväťkrát nedovolili vycestovať do zahraničia. Keďže som všetko toto zažil, museli mi dať vyznamenanie! Aby som im odpustil.
Kým sa cítite byť viac - Rakúšanom, Maďarom alebo sa o vás dá hovoriť ako o typickom Stredoeurópanovi?
V prvom rade som človek. Nikdy nehodnotím druhých podľa toho, či sú Maďari alebo Slováci. Najväčšmi sa cítim Rakúšanom. Keď Rakúsko sankcionovali v roku 2000, aj keď nemám rád pána Haidera, na medzinárodných fórach som Rakúsko obhajoval. Moja láska k nemu je kritická. Som však aj Stredoeurópan par excellence. Ako povedal Karol Marx: O všetkom pochybujem. Myslím, že toto najviac vystihuje moju prácu v posledných desaťročiach.
Profesor PAUL LENDVAI sa narodil v Budapešti, kde študoval právo a pôsobil ako novinár. V roku 1957 odišiel do Viedne. V roku 1959 sa stal občanom Rakúska, v rokoch 1960 - 1982 pôsobil ako viedenský korešpondent britského denníka Financial Times a ako komentátor rakúskych, nemeckých a švajčiarskych médií. Od roku 1982 do 1987 bol šéfredaktorom redakcie pre východnú Európu štátneho rakúskeho rozhlasu. Bol hosťujúcim profesorom na univerzite v Kalifornii. Od roku 1987 do roku 1998 bol riaditeľom Radio Österreich International. Ako expert na východnú Európu je komentátorom a šéfom Európskeho štúdia v štátoprávnej rakúskej televízii, už tridsať rokov vydáva a vedie časopis Europäische Rundschau. Medzinárodne uznávaného rakúskeho politológa a komentátora odmenili viacerými cenami. Napísal desať kníh, v slovenčine vyšla len posledná - Na čiernej listine.
