Inžinieri Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka podnikli dve cestovateľské expedície. V priebehu prvej, v rokoch 1947 až 1950, obišli osobným sériovým vozom československej výroby Tatra 87 (na snímke) Afriku, druhú absolvovali v rokoch 1959 - 1964 s dvoma prototypmi vozov Tatra 805 a prešli niektoré štáty Blízkeho východu, monzúnovej Ázie, japonské ostrovy a prevažne ázijskú časť vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 boli obaja cestovatelia režimom perzekvovaní. Brežnevov priamy rozkaz vtedy znel: Hanzelku a Zikmunda vyhladovať! Po roku 1989 sa dočkali rehabilitácie a v roku 1995 odovzdali svoj rozsiahly archív Múzeu juhovýchodnej Moravy v Zlíne, kde bola vybudovaná cestovateľská expozícia a zriadený Archív H+Z. Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka sú autormi vyše dvadsiatich cestopisov, ktoré sa doteraz považujú za najlepšie, čo v novodobej histórii cestopisnej literatúry vzniklo. Jiří Hanzelka vlani zomrel, Miroslav Zikmund je vo svojich 85 rokoch vo vynikajúcej forme. Dnes už síce necestuje, no posadnutosť dokumentaristikou ho stále neopúšťa. FOTO - ARCHÍV H+Z

Po svete sa dnes presúvajú obrovské masy ľudí. Hľadajú nové, neobjavené miesta, ktorých stále ubúda. Túžba po poznaní a skúsenosti láka vidieť a zažiť stále viac. Pre našich ľudí sa možnosť neobmedzeného cestovania otvorila pred pätnástimi rokmi. Je to jeden z reálnych výdobytkov novembra 89.

Kedysi sa nesľuboval raj na zemi

Do roku 1989 bolo spoľahlivých stykov so životom mimo komunistického sveta len toľko, koľko bolo odvážlivcov, ktorí ich sprostredkovali. Medzi nich patrili dvaja cestovatelia, ktorým sa podarilo vymyslieť geniálny spôsob, ako spoznať nepoznané. Vďaka talentu, duchaplnosti, veľkej túžbe cestovať a schopnosti presadiť dobrú myšlienku sa dvaja českí inžinieri - Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka, stali svetoznámymi.

V čase, keď vyrážali z Československa do sveta, bolo krátko po vojne. Rozbitá a vyhladovaná Európa mala vtedy iné záujmy než cestovať. Žiadne cestovné kancelárie nelákali a nesľubovali raj na zemi.

Receptom je dobrá propagácia

Historickým medzníkom v českom aj slovenskom cestovateľstve sa stala prvá propagačná cesta pre československý priemysel v roku 1947, ktorá vtedy vyniesla Československu viac ako tri milióny dolárov z uzavretých obchodov. Absolvovala ju dvojica Zikmund-Hanzelka.

Ich recept na to, ako precestovať svet, vyzeral jednoducho: peniaze získajú tak, že budú propagovať automobily Tatra a iné domáce produkty a zo svojich ciest posielať písomné, rozhlasové a filmové reportáže. Dôjsť k cieľu však bolo oveľa zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Príprava na džungľu

"Na začiatku nám vysokí funkcionári povedali: schválime vám cestu, ale to je to jediné, čo od nás môžete chcieť. A tak sme celú papierovú džungľu a jednanie s úradmi museli prekonať sami," povedal pri nedávnej návšteve Bratislavy Miroslav Zikmund. "Ubezpečovali nás - bude to vaša najlepšia príprava na africkú džungľu."

Odvtedy sa v cestovateľskom priemysle veľa zmenilo - na Slovensku, v Česku aj na celom svete. Základ možností je však rovnaký: aby ste sa dostali na druhý koniec sveta, musíte mať odvahu. Okrem toho dobré kontakty, rozhľad, technickú výbavu, praktické zručnosti, jazykové znalosti či dôvtip pri prekonávaní byrokratických bariér.

Podľa odhadov Miroslava Zikmunda putuje každoročne po svete zhruba pol miliardy cestovateľov. Každý z nich má právo navštíviť miesta, o ktorých si prečítal v knihách. "Že to má negatívny dosah, je jasné," hovorí. "Obávam sa, že to, čo ešte dnes môže človek vidieť na vlastné oči, bude zakrátko neprístupné alebo zakonzervované."

Cestovanie - intímne dobrodružstvo

Publicista Eugen Gindl, šéfredaktor časopisu Kozmos, toho v živote precestoval viac než hociktorý novodobý dobrodruh.

Ako si spomínate na svoju prvú cestu za hranice?

"Mal som šťastie. Obdobie, keď sa hranice koncom šesťdesiatych rokov na chvíľu otvorili, bolo veľmi zaujímavé. Prvú cestu som si naplánoval stopom okolo Ázie. Spiatočný lístok na transsibírsky expres z Nachodky do Bratislavy stál vtedy 600 korún. Spal som, kde prišlo, svet bol vtedy oveľa bezpečnejší ako dnes. Tá cesta mala pre mňa zásadný význam. Povedal som si, že do sveta budem chodievať častejšie."

A podarilo sa?

"V sedemdesiatych rokoch to už nebolo také ľahké. So zvolenskými speleológmi som navštívil niekoľko neznámych jaskynných systémov vo Francúzsku a Taliansku. V roku 1978 som bol s kolegom Milošom Vančom z redakcie Život 100 dní v Afganistane, v Indii a na Ceylóne. Priniesli sme unikátny materiál, no vedenie redakcie vyhlásilo, že ústredný výbor strany vydal zákaz uverejňovať reportáže zo súkromných ciest. Z tejto relatívne bohatej redakcie ma počas trinástich rokov poslali iba na jedinú exotickú pracovnú cestu: do Angoly. Okrem toho dvakrát do Maďarska, raz do Bulharska. V roku 1986 ma horolezec, kameraman STV, Juraj Weincziller zobral do Austrálie a na Nový Zéland. Urobili sme spolu šesť tridsaťminútových dokumentov. Tak som si, nezaslúžene, vyslúžil chýr cestovateľa."

Ako sa v minulosti vybavovali cesty do zahraničia?

"Dolárový prísľub ste mohli dostať iba raz za tri roky. Ak ste chceli častejšie, bez človeka v banke to nešlo. Ťažko sa zháňala aj výjazdná doložka. Museli ste získať súhlas zamestnávateľa, odporučenie straníckej organizácie, hoci ste neboli straníkom a napokon to museli odklepnúť na polícii."

O čom dnes svedčia vaše cestovateľské skúsenosti?

"Cestovanie je dnes najväčší priemysel planéty, jeden z motorov globalizácie. Cestujú stámilióny ľudí, mnohí o svojich zážitkoch píšu, ale tieto riporty sú čoraz žalostnejšie. Médiá nás totiž nútia štandardizovať zážitky, prispôsobovať ich jazyku turistických prospektov. To ma nezaujíma, ani keby mi neviemkoľko zaplatili. Okrem toho: nikdy som sa necítil byť naozajstným cestovateľom, objaviteľom."

Naozaj?

"Nikdy som sa nevydával do sveta objavovať panenské končiny. V nijakej krajine som nebol tak dlho, aby som ju mohol opísať objavne. Svoje cesty považujem za hlboko súkromné, takmer intímne dobrodružstvo, o ktorom sa mi väčšinou nechcelo písať. Nechcelo sa mi štandardizovať vlastné zážitky. O svojich cestách som napísal maximálne štyridsať reportáží, ale iba preto, že som bol novinárom a redakcia si to vynútila."

Ako treba podľa vás podať 'správu o svete'?

"To je práve ten problém. Napríklad Indonézia, kde som bol v októbri, je krajina s rozlohou dva milióny štvorcových kilometrov. Na 13 000 ostrovoch tam žije dvestodvadsaťmiliónov rozičných etník, náboženstiev, mnohí ešte v kmeňoch. Spoznať taký kus sveta za jediný mesiac je nemožné, aj keď naozaj cestujete a nehliviete niekde pri mori. Žijeme v globalizujúcom sa svete, ale o krajinách tohto sveta vieme čoraz menej. Pokiaľ niekde nie je prevrat, genocída alebo vojna, pre médiá to nie je zaujímavé. V tomto zmysle sme na tom horšie ako za komunizmu. Formálne sme otvorenejší svetu, máme viac informácií, môžeme cestovať, ale uverejňujú sa iba krátke banálne, tisíckrát opísané dojmológie. Verejnoprávna televízia už nedokáže realizovať dokumenty ani o susedných krajinách."

Ako je to s kvalitou našich cestopisov?

"Vo svete píšu nadaní autori cestopisné bestsellery, ktoré obohacujú aj dejiny literatúry. Tieto "trevelogy" sú bravúrnou postmodernou kolážou intímnych zážitkov i prenikavých postrehov. Žiaľbohu, na Slovensku je takýchto cestovateľov málo. Na druhej strane, do sveta dnes cestuje čoraz viac mladých ľudí, ktorí majú ambície objaviteľov. Napríklad horolezci: obdivujem ich výkony na hranici ľudských možností v najodľahlejších horách sveta, obdivujem ich schopnosť zarobiť si na tieto cesty, žasnem, ako zaujímavo dokážu dokumentovať svoje zážitky. Fotografujú, filmujú, píšu. V bežných médiách ich výtvory nájdete iba ťažko. Zalistujte si však v ich časopisoch. V Jamese či Montane nájdete vzrušujúce reportáže napísané skvelým generačným jazykom. Som presvedčený, že časom sa z najlepších stanú spisovatelia trevelogov."

Má u nás cestopisný žáner nejakú tradíciu?

"Takí Angličania mali spisovateľov, ktorí dokázali svoje cestovateľské zážitky pretaviť do prvotriednej literatúry. Mali sme ich aj my, pokiaľ sa nevzdávame našej minulosti v rakúsko-uhorskej monarchii. Bratislavský rodák Lajoš Lóczy napísal na sklonku 19. storočia knihu o čínskom Turkestane, ktorú päťdesiat rokov nikto neprekonal. Neznámy je aj Pukančan Samko Šikeť, 'globetrotter bez pasu'. Existujú aj klasické cestopisy o Slovensku, ktoré napísali cudzinci - Angličan Townson alebo Francúz Haquete, z konca 18. storočia. Dodnes ležia nepreložené v Tatranskom múzeu."

Je dnes lepšie cestovať na vlastnú päsť alebo radšej s cestovnou agentúrou?

"To je vec osobnej voľby. Cestovné kancelárie vás väčšinou prepravia iba do turistického geta. Sú aj také, ktoré zorganizujú kolektívne dobrodružstvo, ale tam sa musíte podvoliť harmonogramu. Ak idete na vlastnú päsť, ste slobodní. Môžete nevtieravo preniknúť do života domorodcov, komunikovať s nimi, pozerať sa, načúvať. Masová turistika, podľa mňa, umocňuje predsudky a predpojatosti voči iným, cestovanie na vlastnú päsť prináša neopakovateľné, autentické zážitky, ktoré sa oplatí sprostredkovať iným."

Tri otázky pre Borisa Filana

Básnik a textár Boris Filan je jedným z našich najpopulárnejších autorov zábavných cestopisov. Vybrať sa na cestu do sveta preňho znamená nájsť vždy niečo nové a vzrušujúce.

Ako si najlepšie zarobiť na cestovanie?

"Všeobecne použiteľný recept nemám. Ja som si zarábal písaním pesničiek a neskôr kníh o tom cestovaní."

Môže sa cestovanie človeku zunovať?

"Cestovanie nesmie byť pridlhé. Človek sa zrazu pýta, prečo mu nie je dobre, keď mu je tak senzačne. Je únavné mať všetky zmysly a fyzické schopnosti stále v pohotovosti."

Akým typom cestovateľa ste?

"Nikdy som sa za cestovateľa nepovažoval. Ja som bol a budem tulák. Ale raz som napísal tri čučche, zásady, ktoré dodnes platia: 1. Človek musí po ceste túžiť celým srdcom. 2. Musí spraviť všetko pre jej uskutočnenie. 3. A musí dokázať prijať dar tej cesty."

Ako sa zdoláva Diablova hora

Študentka architektúry Dana Somorovská žila s rodičmi do desiatich rokov v Alžírsku. Keď sa vrátila do vtedajšieho Československa, ešte si neuvedomovala, aké úžasné roky prežila v krajine, kde slnko, teplo, more a púšť sú samozrejmosťou. Odvtedy precestovala zopár miest v Európe. Ženie ju najmä túžba liezť po skalách.

Bolo to vlani na Vianoce. Dana sa učila doma na skúšky, keď zazvonil telefón. Kamarát, horský vodca Jaro Vonderčík, sa jej spýtal, či nemá chuť pripojiť sa k trojčlennej chlapskej výprave do Venezuely. Režisér Pavol Barabáš tam chcel nakrútiť dokument o cestovateľovi Beckovi. "Hneď som to vylúčila - neexistuje, musím sa učiť," spomína Dana. Niet však nad predstavu, že štyri januárové týždne môže človek stráviť v divokej letnej panenskej prírode. A preto už o päť minút volala, že si to rozmyslela.

"Kde na to zoženiem peniaze, mi nenapadlo, ja totiž v takej chvíli vôbec nerozmýšľam. Až potom som sa dozvedela, že letenky máme zasponzorované."

Chceli zdolať Diablovu horu, no bolo treba vymyslieť, ako sa do prírodnej rezervácie dostať. Cudzích ľudí tam nepúšťali, a domáci sa cez ňu báli chodiť. "Nakoniec sa nám to podarilo, do hory sme išli sami. O strachu som nerozmýšľala. Nejako som vedela, že to zvládnem. S Beckom určite," hovorí Dana.

Divočina poskytovala neuveriteľné scenérie, príroda sa menila každé tri hodiny, prales sa striedal so skalami a stepnou flórou. "Vlastne ani neviem, prečo ma oslovili," hovorí Dana. Najprv si myslela, že potrebujú kuchárku, neskôr však zistila, že jedlo je to posledné, čo treba na takejto ceste riešiť. Šéfkuchárom sa stal Becko a hlavné menu tvorila väčšinou lepkavá kaša - raz šošovicová, inokedy krúpová či ovsená. Výhodou bol dostatok pitnej vody, stačilo odlomiť slamku a piť rovno z potoka.

Štyri týždne žila štvorčlenná výprava mimo civilizácie. Danu to fascinovalo. O to viac si všímala tamojších ľudí po návrate z divočiny. "Je tam chudoba, ale medzi ľuďmi vládne radosť a sála z nich pohoda. Chvíľu mi trvalo, kým som sa na Slovensku spamätala. Ale stálo to za to."

Keď sa vyznáte, nepreplatíte

Vášnivý cestovateľ, športovec a bádateľ Peter Ondrejovič, prezývaný Becko, robí komerčného turistického sprievodcu a popritom cestuje "aj za svojimi vecami", čiže hľadá čo najmenej objavené miesta na svete. Baví ho spoznávať prírodu aj ľudí.

K cestovaniu sa dostal cez horolezectvo. "Chcel som sa vedieť pohybovať v cudzích priestoroch. Za komunizmu v tých povolených, a po roku 1989 som sa začal pozerať aj za oceán. Najviac ma to ťahalo do Južnej Ameriky." Popri lezení začal lietať na padáku a splavovať divé rieky. Na cesty si so sebou nosil gumový čln, ktorý sa dal nafúknuť a využiť aj na miestach, kde to nebolo dovolené. "Keď som sa chcel dostať tam, kam iní nechodia, musel som si vymyslieť nejakú fintu, inak by sa moje žiadosti ešte dnes povaľovali na nejakých ministerstvách," hovorí.

Krajinu vždy zbrázdi krížom krážom a často ju spozná oveľa lepšie než ľudia, ktorí v nej žijú celý život. Vyzná sa v službách a miestnych zvykoch, nedá sa oklamať, ale nikoho si nepohnevá. O pár týždňov odchádza opäť do Venezuely.

Treba sa pripraviť aj na nepredvídané problémy

Túžbu cestovať vštepili do cestovateľa Františka Keleho rodičia. Päť rokov bol v štátnom reprezentačnom družstve horolezcov a zúčastnil sa na viacerých výpravách.

Cestovanie získalo pre neho inú kvalitu, keď si uvedomil, že ako geograf a prírodovedec by mohol zlúčiť horolezeckú zručnosť s odbornosťou. Stal sa preto spoluzakladateľom Sekcie pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť a s kolegami sa pustil do vedecko-horolezeckých ciest.

V roku 1984, keď viedol prvú slovenskú výpravu na Mont Everest, si predsavzal, že nebude cestovať naverímboha, ale vždy si vytýči nejaký cieľ. O tri roky neskôr už absolvoval s Petrom Princom a Jozefom Kaiserom cestu okolo sveta. Dostali na ňu prostriedky od Slovenskej televízie a nakrútili šesť dokumentov. "Filmový výstroj vtedy vážil stosedemdesiat kíl," spomína Kele.

Bol aj na Madagaskare, kam sa vybral po stopách Mórica Beňovského, či v Polynézii, kde hľadal odkaz Milana Rastislava Štefánika. "Keď som našiel správny cieľ cesty, oveľa ľahšie sa hľadali sponzori," vysvetľuje. "Tak to bolo aj so Severným pólom. Podarilo sa mi zorganizovať prvú výpravu zo Slovenska, dosiahli sme ho v roku 1993."

Výpravy Františka Keleho považovali mnohí, aspoň čo do počtu ciest, za podobné, ako absolvovali Zikmund a Hanzelka. "V práci mi vychádzali v ústrety, ale žiadnu cestu mi nefinancovali," hovorí.

Vo svojich vopred vypracovaných projektoch počítal aj s nečakanými situáciami. Vtedy bolo treba improvizovať. "Bývali to náročné situácie, pritrafilo sa, že vás ktosi okradol alebo prepadol, alebo ste ochoreli. Tieto zážitky ma naučili, že cestovateľská skúsenosť nie je nič iné ako schopnosť ísť znovu a znovu v ústrety novým, nepredvídaným problémom," hovorí cestovateľ, ktorý si každý projekt v papieroch nechá na pamiatku zviazať. Je v nich všetko - kontakty, zabezpečenia, záchranné akcie, financie. Niektoré majú zopár strán, iné aj sto. FOTO SME - PAVOL MAJER

Šamanský obrad na vlastnej koži

Spisovateľ a publicista Marek Vadas nevie zabudnúť na rovníkovú Afriku. Akoby mu tam niekto počaroval. Prvýkrát sa do Kamerunu dostal s priateľom Emanom Erdélyim pracovne, keď sa v redakcii na reportáže nenašiel nik odvážnejší. "V tom čase tam totiž zúrili občianske vojny a nepokoje u piatich zo šiestich priamych susedov Kamerunu. Našiel som tam však relatívny pokoj a srdečných ľudí. Doteraz sa tam pravidelne vraciam," hovorí.

Marek chodieva do oblastí, ktoré zatiaľ nie sú poznačené turizmom, a tak miestni obyvatelia nepozerajú na bieleho človeka ako na potenciálnu obeť alebo hlupáka, ktorého treba ošklbať.

"V niektorých odľahlých častiach pralesa som bol prvým živým belochom, ktorého videli. Napriek tomu boli priateľskí a bezprostrední, ochotní podeliť sa o to málo, čo vypestujú na svojich políčkach," spomína. Odmietnutie daru tam vraj môže hlboko uraziť, aj keď ide len o ovocie alebo kus manioku. Tak sa Marek dostal aj do ťažkej situácie: "Pohostinnosť osady vysoko prevyšovala možnosti môjho organizmu a začal som sa obávať, či sa mi podarí so zdravou kožou dostať z objatia ich láskavosti späť do egoistickej civilizácie."

V Afrike ho najviac fascinujú ľudia a ich radosť zo života. Čas tam nehrá úlohu, vždy je ho dosť, žijú iba pre prítomnú chvíľu a dokážu si ju vychutnať. Aj keď sú chudobní a v chalupe nemajú nič okrem postele a riadu, berú život ako dar, za ktorý sú vďační.

"Naše problémy sú úplne malicherné a zbytočné v porovnaní s ich zápasom o život uprostred hladu a tropických chorôb. Veria celým srdcom a v ich živote stále zohráva veľkú úlohu mágia. Ich mŕtvi žijú s nimi aj po smrti," hovorí Marek. Šamanské obrady, pri ktorých sa radia s predkami, patria vraj medzi najsilnejšie zážitky v jeho živote. "Pre Európana je to tajomný a neuveriteľný svet kúziel, ktorý môže pochopiť len na vlastnej koži."

Po svete na vlastnú päsť

Cestovateľovi a publicistovi Stanovi Zacharovi cesta do Egypta v roku 1972 s vtedajšou CKM zmenila život. Asi pol roka po návrate si povedal, že ak sa čo len trochu bude dať, chce cestovať a cestovať. Všetko treba vyskúšať na vlastnej koži.

Už dávno sa rozhodol cestovať na vlastnú päsť. "Pred polrokom som sa vrátil z poslednej cesty v Argentíne. Bola to najväčšia, najdobrodružnejšia a fyzicky najnáročnejšia výprava, akú som kedy podnikol," hovorí. "Bol by som ostal aj dlhšie, ale peniaze došli. Môžem však povedať, že som ako prvý od nás prešiel jedenásťtisíc kilometrov po tejto krajine zo severu na juh až po kraj Antarktídy."

Hoci už teraz rozmýšľa nad ďalším výletom, vie, že argentínske zážitky nadlho nič neprevýši.

"Boli to extrémne situácie. Venujem sa síce dlhým tratiam a zvládol som to, ale prejsť v plnej poľnej denne 36 kilometrov bolo dosť. Bolo fajn, že som sa dal dohromady asi s desiatimi ľuďmi z rôznych kútov sveta. V skupinkách je cesta finančne výhodnejšia aj zaujímavejšia."

Keď si dnes Stano Zachar spomenie, ako sa v detstve zľakol rebríkov nad vodopádmi v Čingove, len sa usmeje. Vtedy ešte nevedel, že keď človek v divočine zaváha, každý chybný krok mu môže byť osudný.

"Vždy si vyberiem štát, v ktorom chcem stráviť povedzme sedem týždňov, a pekne pomaličky sa presúvam," hovorí. "Chcem spoznať nielen prírodu, ale aj veľkomestá a kultúru. Naposledy som si na Buenos Aires nechal dva týždne. Samozrejme, nedá sa vidieť všetko, ale je toho určite viac, ako vidíte za dva dni."

Kontakty si zháňa na mieste, niekedy aj celkom náhodne, ale väčšinou má odporúčania od známych.

"Nebazírujem na ubytovaní ani na strave, mnohé treťotriedne hotely sú lepšie ako naše štandardné," hovorí. Najviac ľudí s podobným cestovateľským cieľom stretáva v hosteloch a študentských ubytovniach. V cene nocľahu tam dostane aj jedno jedlo denne. Po krajinách sa prepravuje autobusmi a vlakmi, občas autostopom.

"Po Argentíne som sa vozil vo vynikajúcich poschodových autobusoch," opisuje. "Dalo sa v nich v pohode vyspať, džús a káva boli v cene lístka a na záver cesty sme dostali dokonca pohár šampanského. To sa stane málokde na svete."

Pri cestách na vlastnú päsť si človek všetko vybavuje sám. "Je v tom kus adrenalínu cestovať s vedomím, že vám nikto neporadí ani nepomôže."

Marek Vadas v kamerunskom meste Douala v spoločnosti prevádzkarok miestnej krčmy , ktorá sa stala obľúbenou východiskovou stanicou pre tamojšie výlety.

FOTO - ARCHÍV MAREKA VADASA