Ja sa volám Masahiko. Z môjho mena sa v slovenčine nedá urobiť zdrobnenina, ale ja mám aj tak najradšej, keď ma ľudia oslovujú Masahiko. V japončine vznikne zdrobnenina krstného mena použitím prípony "čan". Voláme tak však iba deti, občas ženy. Buď ich tak oslovuje starší človek, alebo kolegovia.
V Japonsku ma nikto nevolá Masahiko, okrem členov mojej rodiny. Každý ma oslovuje Shiraki (Širaki) - to je moje priezvisko, alebo Shiraki-san (pán Širaki), alebo Shiraki-kun (oslovenie "kun" znamená chlapec). Takto obyčajne oslovujú starší muži mladších. Žiaci v škole sa navzájom oslovujú priezviskom, hoci už začína byť v móde aj oslovovanie krstným menom. Ja som však pre kamarátov-rovesníkov stále Shiraki.
Používanie priezviska pri oslovovaní pochádza z rodinného a hierarchického systému japonskej spoločnosti. Mimo domu ma ľudia berú ako reprezentanta rodiny Shirakiovcov.
Pred niekoľkými mesiacmi ma na Slovensku navštívil pán Fukuda, môj bývalý šéf. Teraz už nemáme pracovný vzťah, prišiel ako môj priateľ. Napriek tomu ho však stále oslovujem Fukuda-san a on mňa Shiraki-kun alebo Shiraki, pretože je o šesť rokov starší ako ja.
Tento systém oslovovania nám občas pripravuje nepohodlné situácie. Keď ma napríklad navštívia v rodičovskom dome v Tokiu kamaráti alebo kolegovia a oslovujú ma priezviskom, každú chvíľu sa strhávajú všetci členovia rodiny, pretože všetci sa voláme Shiraki, a nie je jasné, koho majú práve na mysli. Preto ma môj najlepší kamarát nechce doma pred rodičmi oslovovať Shiraki, je totiž neslušné, keby si môj otec myslel, že sa kamarát obracia na neho, a pritom nepoužije oslovenie "san". Osloveniu sa vyhýba a používa radšej zvolanie "hej!" Slovom, je to komplikované.
Pravidlo hovorí, že bez "san" alebo "kun" oslovujeme rovesníka alebo kolegu, ktorý je v zamestnaní služobne rovnako starý. V jednej firme sa stalo toto: Istý mladý muž, povedzme, že sa volá Tanaka, nastúpil do zamestnania hneď po univerzite. Iný muž, volajme ho Suzuki, ostal na univerzite dlhšie, lebo si robil doktorát. Potom pracoval rok v jednej firme, až napokon zakotvil v tej istej firme ako Tanaka. Tanaka je mladší, ale Suzuki je vo firme služobne mladší. Preto Tanaka oslovuje Suzukiho iba priezviskom. Jedného dňa ktosi zatelefonoval. Tanaka zodvihol telefón a zakričal na Suzukiho: Hej, Suzuki, telefón! Suzuki sa rozzúril a takmer ho zbil. Tanaka bol v rozpakoch. Má sa riadiť vekom Suzukiho, alebo má brať do úvahy počet odpracovaných rokov, teda pracovnú pozíciu?
Keď som začal žiť v Austrálii, všetci sa tam oslovovali krstným menom bez ohľadu na vek, pohlavie a pozíciu. Táto blízkosť v kruhu mojich priateľov ma dojala, odrazu som necítil medzi nami žiadnu bariéru. Mám rád, keď ma ľudia oslovujú Masahiko. Vtedy sa cítim sám sebou.
Autor: MASAHIKO
