Neviem, aký je zmysel týchto pamätí. Píše ich na sklonku života neuznávaný básnik - ale cenený a uznávaný prekladateľ. Píše ich v dobe Gorbačovovej perestrojky tajne do šuplíka, ale najmä tak, aby ešte stále nič neprezradil, pretože životnou láskou Mórica Mittelmanna-Dedinského bola, ako sám priznáva, revolúcia. A táto revolúcia je mäsožravá a najradšej má tých, ktorí ju najviac milujú. Ona núti básnikov nielen publikovať pod pseudonymami, ale predovšetkým žiť pod cudzími menami a na úver dôverčivosti iných.

Možno, že činnosť básnická a politická by sa dala zlúčiť, ale vzápätí víťazí politik nad básnikom, politik s úvodzovkami, samozrejme, lebo mladý Móric Mittelmann môže poslúžiť iba ako spojka či kurier medzi „bunkami“ československého Komsomolu. A toto vychýlenie sa na stranu revolúcie je také silné, že aj pri definovaní umeleckého programu trvá básnik na prívlastku „komunistický“, čo vzbudí nevôľu dokonca aj v priateľskom okruhu ľavicovo orientovaných slovenských nadrealistov.

Mittelmannov život akoby mal dva úplne rozdielne polčasy. Prvý sa začína v malej dedinke Žbince v okrese Michalovce a jeho opisovanie tvorí tú najpozoruhodnejšiu a najhodnotnejšiu časť knihy. Život rustikálny, prostý a často aj primitívny, ale poctivosť, slušnosť a tolerancia ohraničujú tento svet v malom. Nemožno zaiste hájiť idylu a nevidieť biedu a preto je úplne normálne, že mladí túžia po spravodlivosti a cítia „ľavicovo“.

Mittelmannova cesta do lona Strany je síce pochopiteľná a hospodárskou krízou a hrozbou fašizmu v rokoch tridsiatych zdôvodniteľná, ale - pamäte boli dopísané roku 1987! Podstatné námietky musíme mať proti Pamätiam písanými pod diktátom mlčania, týka sa to rokov 1939-1989. Ak píše autor o erotike a o ženách, je úplne bezprostredný a výrečný. Ale beda, ak hovorí o udalostiach z rokov okupácie a stalinizmu - to náhle stráca pamäť, je až podozrivo prudérny a nevysloví ani jedno meno tých, ktorí sa na jeho živote podpísali spôsobom takým tragickým a žalostným. MMD - používam skratku z pamätí - ako by plnil akýsi záväzok mlčanlivosti temným silám, ktoré ho predtým drvili. Ale práve toto mlčanie je neblahé, už preto, že iní nemlčali a vyslovili sa úplne jednoznačne.

Vinu by museli dokázať archívy, jasná je iba Mittelmannova taktika prežiť za každú cenu, mlčať a nepátrať po koreňoch Zla. Autor pamätí to výslovne priznáva, keď píše o Karlovi Teigem, priateľovi, v ktorého pražskom byte našiel azyl v nebezpečnom období po rozdelení republiky. „Bolo veľa všelijakých rečí okolo jeho smrti i okolo smrti jeho družky Jožky Nevařilovej, a nebolo ani osožné a ani múdre okolo toho pátrať. Ani som nepátral.“ Pripomeňme iba, že Teige zomrel na infarkt, uštvaný kampaňami v tlači aj strachom zo štátnej polície, ktorá výtvarného teoretika a puncovaného trockistu sledovala.

Pamäte budú však bohatým zdrojom informácií pre každého, kto sa bude zaoberať históriou komunistickej tlače na Slovensku v rokoch 1920-1939. Oveľa menej prinesú záujemcom o históriu slovenského nadrealizmu, moderného básnictva a umenia vôbec. Škoda, že autor svoj zámer písať o sebe čo najmenej, splnil veľmi zvláštnym spôsobom: píše takmer výlučne o sebe, ale tak, aby neprezradil nič podstatné.